Samantha Youngová je bohyňa, pokiaľ ide o písanie vášnivých scén. Dokazuje to aj v novinke Scotland Street, ktorá je plná romantiky, vášne, flirtovania. Úžasne napísaná, ľahká, vtipné dialógy – ideálna kniha do postele. „Samantha je autorkou, ktorú by ste si rozhodne nemali nechať ujsť,“ napísali Fresh Fiction.
Shannon má smolu na mužov. Bodaj by nie, keď ju priťahujú potetovaní svalovci so zvodným pohľadom, ktorý neveští nič dobré. Shannon si už prešla niekoľkými nevydarenými vzťahmi, posledný priateľ jej však pripravil ten najhorší budíček. Z nepríjemného zážitku sa ešte dlho spamätávala a odvtedy má mužov plné zuby – zvlášť tých zlých.
Cole predstavuje presne ten typ, ktorému sa chce Shannon vyhnúť – je príťažlivý, potetovaný a namyslený. Za drsným výzorom sa však skrýva dobré srdce a Cole navyše hľadá tú pravú. Keď sa mu do cesty pripletie rozkošná ryšavka, nezaváha a zaútočí na jej zlomené srdce.
Lenže minulosť nespí a pripomenie sa práve vtedy, keď to človek najmenej čaká.
„Vrelo odporúčame.“
USA Today
Šteklivá séria Dublin Street od Samanthy Youngovej pokračuje. Práve vyšla piata kniha s názvom Scotland Street – zvodný príbeh o odpúšťaní hriechov z minulosti a o tom, ako dobehnúť stratený čas v láske...
Odporúčame prečítať: Láska i smrť prichádzajú nečakane
Začítajte sa do novinky Scotland Street:
Starkú som vyčerpala hudbou a neutíchajúcim táraním o Ewanovi. Viečka jej podchvíľou padali, a vždy keď ich zase s námahou nadvihla, iba zamrmlala: „Och, zlatko.“ Svojho frajera Ewana, ktorý mal po mňa prísť, som každú chvíľu vyzerala pred domom. Starká zatiaľ podriemkavala.
Na rozlúčku som jej vtisla bozk na papierové líce. Starká sa na mňa vľúdne usmiala a viečka jej znova klesli. Na rozľahlej chodbe priestranného domu som zaváhala. Kým starký žil, nezdalo sa mi to tu také veľké, ale odkedy nás pred tromi rokmi opustil, priestor sa záhadne nafúkol a ochladol. Vždy keď sa dalo, ako napríklad včera večer, som utiekla z nášho malomestského domčeka k starkej, niekedy som u nej zostala celý víkend. U nej som sa cítila ako doma, lepšie než s rodičmi, preto som využila každú príležitosť byť s ňou.
Teraz som však nemohla zostať na víkend, lebo večer vystupovala Ewanova skupina a on chcel, aby som prišla. Hral na basovej gitare. Úprimne som sa tešila, že ho uvidím hrať, no už neveľmi na fanúšičky, čo ho po šou obkľúčia, ako ma kamoška Caro varovala.
Dvere sa za mnou zabuchli a ja som zbehla dolu schodmi, aby ma Ewan videl. Bol odo mňa o pár rokov starší, mal sedemnásť, a práve dostal vodičský preukaz. Využil každú príležitosť, aby sa mohol voziť na svojom malom rozheganom punte, preto ma nekváril pocit viny, že sa musel trepať po mňa až do Edinburghu.
Hrabala som sa v taške, lebo som hľadala telefón so slúchadlami, nech si skrátim čakanie hudbou. Vyľakali ma kroky za chrbtom. Prekvapene som sa otočila.
Stretla som sa s pohľadom neznámeho chalana.
Stál pár krokov odo mňa, na schodoch vedúcich do susedného domu, a so záujmom ma pozoroval. S búšiacim srdcom som sa mu prizrela.
Blond vlasy s červenkastým nádychom mal pridlhé a strapaté, ale nepôsobili rušivo, lebo... Zhlboka som sa nadýchla, nervozita mi zovrela žalúdok. Ten chalan bol neskutočný. V našej škole sa takí nevyskytovali. Pomaly schádzal zo schodov. Čoraz zreteľnejšie som vnímala jeho nádherné, zvláštne svetlozelené oči. Ak by to bolo možné, utopila by som sa v nich. Očný kontakt sme napokon prerušili iba preto, lebo sa zameral na moje vlasy.
Nesmelo som si zastrčila pramienok za uši. Pozorne ma sledoval. V detstve som bývala terčom posmechu pre svoje vlasy, no postupne som za ne žala komplimenty. Reakcie ľudí na ne ma síce naďalej zneisťovali, no aj tak som si ich odmietala prefarbiť. Zdedila som ich po mame. Ako jediné.
Jemne zvlnené kadere s prirodzenými prstencami mi padali na chrbát a siahali až tesne nad zadok. Neboli ani ryšavé, ani červenkasto blond. Skôr červenohnedé, ale s prevahou červenej. Keď sa do nich oprelo slnko alebo svetlo, podľa starkej akoby mi hlavu obkrúžila ohnivá svätožiara.
Neznámy znova zachytil môj pohľad.
Dlho sme si hľadeli do očí. Vzrastajúce napätie medzi nami začínalo byť nepríjemné.
Za únik som zvolila jeho čierne tričko s obrázkom skupiny The Airborne Toxic Event. Naradostene som sa usmiala. TATE bola jedna z mojich obľúbených kapiel. „Videl si ich naživo?“ opýtala som sa takmer závistlivo.
Chalan si pozrel na tričko, akoby zabudol, čo si obliekol. Znova na mňa pozrel a nadvihol kútik úst. „Kiežby.“
Jeho hlas mi vyslal po chrbtici vzrušujúcu triašku. Mimovoľne som pristúpila k železnému plotu, ktorý nás oddeľoval. „Ja by som ich rada videla naživo.“
Aj on podišiel k plotu. Musela som zakloniť hlavu, taký bol vysoký. Meriam meter šesťdesiat, on bol hádam aj o tridsať centimetrov vyšší. Neovládla som sa a pohľadom putovala po jeho širokých pleciach, štíhlych, no svalnatých ramenách až k veľkej ruke zvierajúcej ozdobnú tyč kovaného plota. Pri myšlienke, že by ma svojou dlaňou pohladil, mi zovrelo žalúdok. Ruky mal mužné, elegantné, prsty dlhé.
Začervenala som sa pri spomienke na minulotýždňové laškovanie s Ewanom a na jeho mieste som si predstavila tohto chalana. Pri pohľade naňho som si previnilo zahryzla do spodnej pery.
Moje neslušné myšlienky, našťastie, ostali pred ním utajené. „Si fanúšičkou TATE?“
Prikývla som, náhle zahanbená pred človekom, ktorého prítomnosť ma tak rozhodila.
„Je to moja obľúbená skupina,“ uškrnul sa. Okamžite som zatúžila vedieť, ako vyzerá, keď sa smeje.
„Aj moja.“
„Hej?“ Naklonil sa ku mne a pohľadom mi blúdil po tvári, akoby som bola najzaujímavejšia osoba na svete. „A aké skupiny sa ti ešte páčia?“
Vzrušenie z jeho pozornosti prehlušilo moju netypickú plachosť. Odrapotala som všetky skupiny, ktoré som v poslednom čase počúvala.
Odmenil ma nádherným, zvodným a zároveň šarmantne chlapčenským úsmevom, zrejme sa mu to pozdávalo. Naozaj sa nádherne usmieval.
So zatajeným vzdychom som sa oprela o plot.
„Ako sa voláš?“ opýtal sa hlbokým hlasom. Boli sme tak blízko pri sebe, že by stačilo šepkať. Priam som cítila teplo jeho tela. Narušili sme intímnu zónu, priveľmi som si uvedomovala svoju aj jeho telesnú schránku. Znova som sa v duchu začervenala. Chvalabohu, nie som typická ryšavka a nemám problém s nevzhľadným červenaním.
„Shannon,“ šepla som. Akoby tú zvláštnu atmosféru medzi nami mal narušiť aj môj hlas. „A ty?“
„Cole,“ odpovedal. „Cole Walker.“
Usmiala som sa. To meno mu sedelo ako uliate. „Ako meno nejakého hrdinu.“
Cole sa uškrnul. „Hrdinu?“
„Hej. Ak by svetu hrozila apokalypsa, lebo by ho ovládli zombie, určite by nás zachránil hrdina menom Cole Walker.“
Hrial ma jeho tlmený smiech i to, ako mu oči pobavene žiarili. „Zombie a apokalypsa?“
„Prečo nie?“ trvala som na svojom, lebo v živote som rátala so všetkým.
„Ale ty sa toho tuším nebojíš.“
Presne tak. Pokrčila som plecami. „Nerozumiem, prečo sa ľudia boja zombíkov. Sú pomalí ako slimáky a mozog im už dávno odumrel.“
Cole odfrkol. „Dva výstižné dôvody.“
Usmiala som sa. „Takže si hrdina, Cole Walker?“
Poškriabal sa po sánke a zahľadel sa do diaľky. „Kto je ozajstný hrdina?“
Zarazila ma hĺbka a očividne aj vážnosť tej otázky. „Asi niekto, kto zachraňuje ľudí.“
Znova sa na mňa pozrel. „Hej, možno.“
Na odľahčenie atmosféry som sa naňho koketne usmiala. „Takže ako je to s tebou, zachraňuješ ľudí?“
Cole sa zasmial. „Mám len pätnásť. Daj mi ešte šancu.“
Fíha, takže sme boli rovnako starí. No vyzeral na osemnásť. „Na pätnásťročného si dosť vysoký.“
S úsmevom ma preletel pohľadom. „Tebe sa asi mnohí zdajú vysokí.“
„Naznačuješ, že som nízka?“
„A nie si?“
Zvraštila som nos. „Nerobím si ilúzie. Ale nie je veľmi zdvorilé narážať na moju výšku. Aby si vedel, poriadne ma štve, že som krpatá.“
„A mňa zas vytáča, že som vysoký.“
Fľochla som naňho s výrazom to určite a on vybuchol do smiechu.
„Okej, nevytáča ma, že som vysoký. A ani ty by si sa nemala trápiť pre výšku.“
„Veď sa netrápim,“ ubezpečovala som ho. „Iba konštatujem.“
„Trochu nezmyselne.“
Zachichotala som sa a premýšľala o tomto bizarnom rozhovore. „Hej.“
Cole sa usmial. Pri jeho pohľade ma znova oblievala horúčava. „Mimochodom, pochybujem, že niekto analyzuje tvoju výšku. Odpútaš pozornosť nádhernými vlasmi a úžasnými očami.“ Len čo to dopovedal, začervenal sa a prehrabol si vlasy. Akoby sa za svoj kompliment hanbil.
Líca mi od radosti horeli. „Aj ty máš úžasné oči.“
Po mojom komplimente z neho plachosť vyprchala a on sa naklonil ponad plot. „Prosím, povedz, že tu bývaš.“
Umlčalo ma silné trúbenie. Mykla som sa a obrátila sa. V starom punte sa k nám rútil Ewan. Vrátila som sa do reality a pri pohľade na Cola som posmutnela. „Bývam v Glasgowe,“ odpovedala som ľútostivo. Ukázala som na auto. „Práve po mňa prišiel priateľ.“
V Colových očiach sa mihlo sklamanie. „Priateľ?“ Zaletel pohľadom k autu. Tvár sa mu prepadla.
Stislo mi srdce. „Prepáč,“ zašepkala som, hoci som ani nevedela, za čo sa ospravedlňujem.
„Aj ty mne,“ zamrmlal.
Ewan znova zatrúbil. Zbledla som a zišla po schodoch s pohľadom upretým na Cola. Dívali sme sa na seba, aj keď som kráčala k autu a pomaly, neochotne doň nastupovala.
„Čau, zlato,“ pozdravil ma Ewan a napokon ma prinútil prerušiť neviditeľné spojenie s Colom.
Roztrasene som sa na svojho priateľa usmiala. „Čau.“
Naklonil sa ku mne, pobozkal ma a usalašil sa na sedadle.
V panike som sa pozrela cez okno a hľadala Cola, ale na schodoch už nestál nik. Doľahol na mňa smútok.
„Kto to bol?“ zaujímal sa Ewan.
„Kto?“
„Ten chalan na schodoch.“
„Neviem.“ Ale dúfam, že to raz zistím.
Ewan sa rozrečnil o skupine, ani sa ma neunúval opýtať, ako som sa vyspala, alebo ako sa má starká, hoci vedel, ako sa o ňu strachujem. Staré auto ma odvážalo zo Scotland Street za Ewanovho neprestajného tárania. Mala som pocit, že osud mi práve ponúkol dva poháre a ja som sa nerozumne napila z toho nesprávneho.
Odporúčame prečítať: Expertka Victoria Boutenko a jej zelené smoothie
