Keby sa jej niekto pred rokmi spýtal, ako si predstavuje svoj život, asi by nespomenula nič z toho, čo má dnes. Nakoniec však pochopila, že práve to, čo vtedy odmietala, ju dnes robí šťastnou. Úspešná herečka a šťastná mama Alena Ďuránová.
Pamätám si na náš prvý rozhovor, keď ste mi rozprávali, čo všetko ste v živote nechceli. Prekvapivo v tom bolo aj herectvo. Takže vy ste herečkou vlastne omylom?
(smiech) V podstate áno. Keďže som bola dosť divoké dieťa, naši si povedali, že musia nájsť nejaký krúžok, kde sa dievča vyblázni a vybije energiu. A ako starí folkloristi ani nerozmýšľali nad iným ako nad súborom. Keď sme však prišli do rožňavského Centra voľného času na nábor, visel tam len oznam, že ten sa presúva na iný termín. Mama teda chcela aspoň zistiť na kedy, a tak zaklopala na vedľajšie dvere, spoza ktorých šiel, mimochodom, dosť besný detský krik. Z nich vyšiel akýsi vedúci s tým, že netuší, ale keď mama chce, môže ma nechať aj tam. A tak som zrazu bola v divadelnom krúžku.
Skrátka osud. Aj keď ním nebol ani tak ten krúžok, ako vedúci… Všimol si totiž váš talent a okamžite vás začal presviedčať, že by herectvo nemuselo byť len vašou mimoškolskou aktivitou, ale aj povolaním. Vy ste však boli proti a zdalo sa, že sa mu aj naozaj vyhnete, keďže na prvýkrát vás na konzervatórium nezobrali. Ale vedúci sa nedal.
Presne tak a o rok bol u nás znova s tým, že herectvo otvárajú aj na konzervatóriu v Košiciach. A keď to pôjdem skúsiť znova, nemám absolútne čo stratiť. Veď pripravená som už od vlani, takže nemusím nič robiť, len tam prísť. A keď to znova nevyjde, o nič neprídem, keďže som už roka študovala na gympli. Pamätám si, ako som si povzdychla: ,,Ježišmária, zase!" Síce som tam išla, ale naozaj len kvôli nemu. Niečo som odrecitovala, odspievala, zahrala nejakú etudu a odišla s tým, že ma určite nemôžu zobrať. Dokonca aj keď potom prišiel papier, že ma prijali, bolo mi to jedno. Namiesto mňa skákal nadšením môj vedúci z krúžku.
Pozri aj: Petra Toth: Obdivujem matky, ktoré majú zdravotne znevýhodnené deti
To je síce pravda, ale nakoniec ste gymnázium aj tak nechali gymnáziom a herectvu ste predsa len dali šancu. Hoci táto profesia na začiatku nenadchýnala nielen vás, ale ani rodičov, najmä otca.
Naozaj z herectva nebol nadšený, pretože sa bál, že to nie je ktovieako dobrá budúcnosť, že nebudem šťastná, ani zabezpečená. Ale on je typ človeka, ktorý by mi nikdy nepovedal – nesmieš to robiť, lebo si to neželám. V tomto sú fantastickí obaja moji rodičia.
To sa ukázalo, aj keď vo vás dosky, ktoré znamenajú svet, nakoniec naplno prebudili herečku. Ako ste mi totiž prezradili, divadlo sa vám postupne dostalo pod kožu a vy ste pochopili, že ste naozaj na tom správnom mieste. Napriek tomu, nebila sa táto vaša novoobjavená herecká vášeň s výchovou, ktorú ste od rodičov dostali? V jednom rozhovore ste totiž priznali, že otec sa nikdy nedokázal dívať na to, keď ste museli hrať nahé scény.
Asi by som klamala, keby som povedala, že som s tým mala nejaký vnútorný problém. Na druhej strane, keby som tvrdila, že som z toho nebola v strese, tiež by to nebola pravda. Hneď v prvej inscenácii, ktorú som nakrútila, som totiž hrala do pol pása nahá a priznávam, že som rozmýšľala, či do toho ísť. Vtedy mi pomohli kolegovia, ktorí mi povedali, že je to na mne, no je to moje povolanie a toto je jeho súčasť. Samozrejme, niekde vzadu som mala otca, ktorému sa to nebude páčiť, ale vedela som, že napriek tomu ma za to neodsúdi, ani nevyhodí z domu, že sa na to maximálne nebude pozerať.
Mimochodom, nakoniec vás to na začiatku nechcené herectvo tak pohltilo, že potlačilo dokonca aj vaše materské pudy a nevedeli ste pre zmenu predstaviť, že by ste sa stali matkou. Ale aj v tomto prípade je všetko inak a dnes ste šťastnou mamou päťročnej Emky… Opäť osud?
Neviem, nejako to zrazu prišlo. Svoje určite urobilo aj to, že som trošku inak začala premýšľať o svojej robote. Akoby som z tej obrovskej eufórie vytriezvela. Získala som akýsi nadhľad, že robota nie je celý svet. Stále som hrala, jeden rok, druhý, piaty, šiesty, desiaty... Ale čo ďalej? Ako keď malé dievčatko strašne túži byť veľké a potom zrazu vyrastie a uvedomí si: „No dobre, už som veľká a to je všetko?" Ja som to mala podobne: „Dobre, už som herečka, už hrám a teraz čo?" A nejako vnútorne som začala cítiť: „Pane Bože, veď ja by som chcela mať bábo!"
Zdroj foto: TV JOJ
