Autorka bestselleru Zlatokopka, Lucia Sasková prichádza s novinkou Nebezpečná, ktorá je rovnako čítavá, pútavá a určite vás nesklame. Kladie si tú základnú otázku, na ktorú by hlavne muži radi poznali odpoveď: Po čom ženy túžia? A čo sú ochotné pre svoje túžby urobiť?
Hlavná hrdinka románu Nebezpečná chce jediné: byť normálna.
Chce mať normálny vzťah, niekoho milovať, byť šťastná. Veci sa však vyvíjajú inak, ako si predstavovala. Zrazu je pre ňu ťažké normálne fungovať, vyznať sa vo vlastných spomienkach, stáť si za svojimi činmi.
Je totiž nebezpečná. Pre seba aj pre svoje okolie.
„Vždy som mala tak trochu problémy, potom mi zomrel priateľ a potom som takmer zomrela ja. A keďže ma túžba zomrieť neprešla, všetci usúdili, že patrím sem...do blázinca.“
Podrezala si žily...teda žilu, obidve nestihla, lebo sa zložila.
Lucia Sasková debutovala skutočným príbehom Neznámych nemiluj o znásilnení mladej ženy, nasledovala mimoriadne úspešná Zlatokopka a teraz je tu s novinkou Nebezpečná. Nemá ešte ani tridsať, ale písanie už má v malíčku a čitateľské ohlasy dokazujú, že to naozaj vie.
Nebezpečná je o dievčati, ktoré má psychické problémy. Dievča opäť nemá meno, ako to Lucia zvykne robiť – „Nechcem, aby si hlavné postavy čitatelia s niekým spájali,“ tvrdí. Na Nebezpečnej pracovala asi rok a mnohé veci konzultovala s odborníkmi z oblasti psychológie a psychiatrie. „Téma je to vážnejšia, ide o veci, nad ktorými sa musí čitateľ zamyslieť,“ vysvetľuje L.Sasková. „Celkom ľahko sa môžu týkať aj jeho či ľudí v jeho okolí. O psychických problémoch ľudí sa dnes stále málo hovorí, akoby to bolo niečo, za čo sa treba hanbiť.“
Prečítajte si úryvok z novinky Nebezpečná:
„Mám z toho zmiešané pocity.“
„Zvládnete to. Viete, čo chcete, máte ciele, máte plány, máte budúcnosť.“ Áno, chcela som odísť z kliniky. Mojím cieľom bolo nájsť si čo najskôr prácu a podnájom. Vedela som, že môj pobyt u našich bude utrpením, a bola som si istá, že ma bude poháňať vpred. Mala som v pláne viesť normálny život. Pre psychopatku celkom problém. Na Petra som nemyslela. Nie, ani náhodou som naňho nezabudla. Dokonca som ešte vždy nebola úplne presvedčená, že neexistoval. Pred doktorom som síce možnosť jeho nebytia pripustila, no stále som bola spätá s ním a s našimi zážitkami. A bolo mi úplne jedno, či išlo o realitu, alebo o fikciu. Bolo to moje malé tajomstvo. Keby som sa o tom zmienila pred niektorým lekárom či sestrou, zrejme by som sa z liečebne nikdy nedostala. A tak som sa naučila hrať ich hru. Bola som v tom dobrá, dokonca taká dobrá, že mi to robilo radosť. Zaberalo to však dosť veľa času. Keďže moju myseľ zamestnávali plánované slová aj skutky, neostával priestor na depresie ani na premýšľanie o ukončení môjho ešte vždy úbohého života. Predtým boli myšlienky na smrť mojou dennodennou súčasťou, a tak som zažívala príjemnú zmenu. A zaumienila som si, že si tento duševný stav budem užívať. Veď na umieranie bude ešte času dosť.
„Ďakujem za všetko.“ Podala som ruku doktorovi Kováčovi na rozlúčku. Spravil pre mňa veľa, viac ako ktokoľvek iný. Jeho metódy boli rázne, niekedy až drastické, ale dosiahol svoje.
„Nezabúdajte chodiť na sedenia. Držím vám palce.“
„Jasné, vidíme sa.“ S úsmevom som za sebou zabuchla dvere na ordinácii. Nemala som rada lúčenia, ale Alicu som obísť nemohla. Sedela na posteli a čítala.
„Prežila si to?“ spýtala sa, keď ma uvidela stáť vo dverách.
„Ale hej, s Kováčom si už môžeme tykať, zažila som s ním toho toľko, že lúčenie bolo jednou z tých príjemnejších skúseností. A navyše, mám s ním aj naďalej sedenia.“ Prevrátila som oči.
„Nezbavíš sa ho tak ľahko, ako si si myslela.“ Zasmiala sa.
Bola som šťastná, keď sa Alica smiala. Mala krásne biele zuby a zvonivý, nákazlivý, no zároveň nevtieravý smiech.
„No, povedzme si otvorene, je to chlap. A my dve sme podľa mňa jeho obľúbené pacientky. Môžeš si byť istá, že ani ty to s ním neukončíš odchodom odtiaľto.“
„Aspoň sa pokúsim. Nemám ho rada. Fakt nie.“ Pokrčila nosom.
„Lebo ja ho milujem!“ odvrkla som ironicky.
„Myslela som si. Vlastne som to hneď vedela.“
„Ale pomohol nám. Obom. Je naozaj dobrý.“
„Kurevsky dobrý,“ pritakala.
„Híííííí.“ Zakryla som si otvorené ústa a zasmiala sa. Alicu som mala dlhý čas zafixovanú ako anjela, slušného a tichého, niečo ako mladšiu, dobre vychovanú sestru. Vždy keď jej niečo podobné vyšlo z úst, nestíhala som sa čudovať.
„Chlapi by mu boli zrejme vďačnejší, keby ženy naučil mlčať.“
„To by už bol úplný génius, to nie je možné.“
„Pravda, nikto nie je dokonalý.“ Sadla som si na posteľ a poobzerala sa po izbe. Myslela som na ten nekonečný čas, ktorý som v nej strávila, kým som bola nebezpečná pre seba aj pre svoje okolie, plná depresií a bludov. Údajne je to všetko za mnou, liečba bola úspešná. „Bude mi to tu chýbať.“
„Neblázni. Jasné, že nebude.“
„Nie, nie. Nemyslím to ironicky. Fakticky bude. Bola som tu príliš dlho. Celý ten čas som sa snažila byť normálna. Ale zistila som, že aj tak sme všetci psychopati a vonku ich je viac ako tu,“ zacitovala som Alicinu nesmierne pravdivú vetu, ktorú som z jej úst počula medzi prvými. Pamätať si ju budem asi naveky. Vždy keď si na ten večer spomeniem, zreteľne počujem jej hlas a tón, akým to vyslovila. Usmiala sa, pamätala si ju aj ona.
„A ja som zistila, že otravná, ukecaná spolubývajúca ma donúti rozprávať skôr ako zástup psychiatrov.“
„Bola si ukážková poslucháčka.“
Náš rozhovor prerušila sestrička. „Máte tu odvoz,“ oznámila mi, no nevošla dnu, dožičila nám súkromie.
„Tak sa drž, moje číslo máš, nestrať ho, už to tu nejako doklep. Čakáme ťa aj so Slávkou.“ Objala som ju.
„Prídem, určite prídem.“ Keď som začula jej plačlivý šepot, do očí sa mi nahrnuli slzy. Najradšej by som tam zostala. Bolo to zvláštne, ale mne tam naozaj bolo dobre. Nechcela som ísť domov.
„Ach bože.“ Utrela som si slzy z líc a pozrela na Alicu. „Ponáhľaj sa!“
„Teš sa! Neplač, ešte si to rozmyslia a nechajú ťa tu.“
„Momentálne by mi to ani nevadilo.“
„Netrep hlúposti. Padaj!“ Vstala, podala mi tašky a za ruku ma vyviedla z izby. „Príď na cigu!“
„Prídem, sľubujem.“
Pomaly som prešla do miestnosti sestier, kde mi dali podpísať prepúšťaciu správu a vrátili osobné veci, rozlúčila som sa a vyšla von. Vždy keď som v posledných týždňoch hútala nad svojím odchodom, predstavovala som si krásny, slnečný jarný deň a seba, ako si zapálim poslednú cigaretu na pozemku liečebne a pravou nohou odtiaľ vykročím. Moja predstava však bola na hony vzdialená od reality. Vonku lialo ako z krhly a bolo pár stupňov nad nulou. Na cigaretu som mohla zabudnúť, a kým som prebehla k autu, premokla som do nitky. Predstavovala som si, že pôjdem taxíkom alebo že po mňa príde otec. Nie, prišla po mňa Bea! Najhoršia, úplne nečakaná možnosť.
„Bože, ty vyzeráš. Ale henten debil ma nechcel pustiť až pred vchod.“ Ukázala na vrátnika Feriho, ktorý sa vždy striktne držal pokynov nadriadeného. Keď som mu zakývala, usmial sa a nadvihol si čiapku. Zamával mi a mne opäť slzy zahmlili zrak. Netešila som sa, že som konečne vonku a konečne úplne voľná. Mala som pocit, že odchádzam z tábora, v ktorom mi bolo lepšie ako doma. A navyše odchádzam predčasne. A tak trošku nedobrovoľne.
„Ty reveš?“ pohŕdavo na mňa pozrela Bea.
„Daj mi pokoj.“ Otočila som hlavu čo najviac k oknu. „Prosím ťa.“
„Ak tak veľmi chceš pokoj, mala si tu ostať.“
