Adriana je nezamestnaná, nezadaná a nespokojná, keď sa po skrachovanom dlhoročnom vzťahu vracia do rodnej dediny. Má to byť len prestupná stanica. Nádych predtým, než začne cestovať a užívať si slobodu. Vo vrecku má letenku do Santiaga a v srdci túžbu spoznať svet. Plány jej však skríži tmavovlasé dievčatko a jeho otec, ktorý v nej oživí horkosladké spomienky na mladosť.
Kedysi bol jej najlepším priateľom, prvým milencom a spriaznenou dušou. Ona však odišla do veľkého sveta, lebo chcela od života viac. Na jej prekvapenie, spomienky nevybledli, a tak sa napriek nevôli okolia vrhne do románika s mužom, ktorý ju šialene priťahuje. Ich čas sa však nemilosrdne kráti a Adriana začína tušiť, že jej odchod im obom zlomí srdce…
Láska zvoní vždy dvakrát je debutový román slovenskej autorky Kataríny Pivarčiovej. Je to šialene romantický príbeh, ako sama vraví. Zábavný príbeh o láske z puberty. S mužom z okraja spoločnosti... Láska jednoducho občas zazvoní aj dvakrát.
„Mamy na plný úväzok to majú niekedy ťažké," tvrdí autorka Katarína Pivarčiová. „Romantika je popri soplíkoch a prebdených nociach často nedostatkovým tovarom. Asi preto som sa počas materskej dovolenky rozhodla napísať tento šialene romantický príbeh. Zasadila som ho do nie celkom ideálnej slovenskej súčasnosti a prežívala som ho spolu so svojimi hrdinami. Písanie je návykové..."
Katarína Pivarčiová začal písať, lebo milovala knihy a filmy. Lásku k literatúre naštartoval jej otec, ktorý ju donútil prečítať všetky romány, ktoré on sám miloval ako malý chlapec. Z tohto obdobia pochádza aj Katkin prvý nedokončený román Traja mušketieri na planéte Mez. Veľkým vzorom sa stal jej strýko Juraj Červenák, vtedy začínajúci autor fantasy románov, dnes uznávaný slovenský prozaik.
Odporúčame: PÔVOD: Symbológ Robert Langdon opäť v akcii
Začítajte sa do novinky Láska zvoní vždy dvakrát:
Kolóna sa zúfalo pomaly vliekla popod Strečno. Adriana sedela za volantom a chlipkala presladenú kávu z plastového pohára. Snažila sa udržať smutné myšlienky na uzde, nechať ich ukryté niekde v temných zákutiach ľavej hemisféry. Bohužiaľ, myšlienky sú ako tie najotravnejšie letné odrhovačky. Čím viac sa ich snažíte umlčať, tým hlasnejšie vám znejú v hlave.
Dorotka, jej bledomodrá korzička, bola naprataná na prasknutie. Viezla si v nej celý svoj život. Nevidela cez spätné zrkadlo. Zavadzal jej obraz akýchsi hôr, pravdepodobne Álp, ktorý splašila kedysi na dávno blšáku. Okrem neho sa na ňu zo zrkadla usmievala drevená mačka a napoly uschnutá palma. Uvažovala, že tie hlúposti povyhadzuje. Načo jej budú všetky tie tričká, ktoré jej boli dobré pred desiatimi rokmi a hlavne pred desiatimi kilami? Ale potom si vynadala. Ako nezadaná žena bude musieť zapracovať na svojej figúre a do pol roka sa do tých starých vecí určite nasúka. A potom ich vyhodí, aby si mohla kúpiť niečo modernejšie, nové telo hádam nebude obliekať do starých handier.
„… medzi Žilinou a Martinom nám hlásite kolónu. Zrazili sa tam dve autá. Zdržíte sa pol hodiny.”
„Ja ti dám pol hodiny. Už tu trčím minimálne hodinu!”
Doriti. Háda sa s autorádiom. Čo príde ďalej? Je čas objednať sa u psychiatra? Možno by jej to nakoniec pomohlo. Aspoň by sa vyrozprávala.
Preladila stanicu. Začula klavírny úvod známej pesničky. Nevedela si ju hneď zaradiť, ale okamžite jej navodila tu správnu nostalgickú náladu. Potom začula nezameniteľný Adelin chrapot. Vedela, že by to mala hneď prepnúť, ináč skončí v slzách.
Neprepla.
Bolo to desať rokov. Desať rokov žila s jedným mužom, v jednom meste, v jednom byte. Prekonali spolu fakt hrozné veci, zmierili sa, že ich život nebude dokonalý. A keď konečne uverila, že to môže fungovať, bublina praskla. Chcela mu to vyčítať, chcela vinu hodiť naňho. Bohužiaľ, vždy znovu a znovu dochádzala k tomu istému záveru. Mohla za to ona.
Vracala sa domov ako zmoknuté kura. Netešila sa, nebolo načo. Doma ju čakal otec, pár kamošov z detstva. Nebolo ich veľa. Väčšina sa roztratila s vidinou šťastných zajtrajškov po svete. Len ona sa vracala. Opúšťala Bratislavu so všetkými divadlami, kaviarňami, nákupnými centrami, nočným životom.
Spišský Spáčov. Miesto, kde prežila väčšinu svojho života. Končili sa tu všetky cesty a jediné, čo fungovalo, bola krčma a kostol. Pravdepodobne umrie od nudy. Bohužiaľ, nemala na výber.
Adele vo svojej piesni priala svojmu bývalému len to najlepšie. Ona sa do tejto fázy ešte nedostala. Zatiaľ cítila len oslepujúcu zúrivosť. Tá malá štetka jej ukradla všetko, čo desať rokov usilovne budovala. Musela začať odznova, kameň po kameni. Mala strach, že už na to jednoducho nebude mať silu. Mala tridsaťdva rokov a nemala nič.
Keď Adele dospievala tú svoju melancholickú pesničku, Adriana neplakala, naopak, kypela v nej žlč. Z úst jej vykĺzla nadávka. Naštvane udrela do volanta. Klaksón zatrúbil. Z kamióna, ktorý sa vliekol pred ňou, sa vynorila chlpatá chlapská ruka. Ukázala jej prostredník.
V malebnej dedinke pri Poprade stál domček. Učupený na kraji lesa, s veľkou záhradou plnou malinčia. Adrianina Dorotka sa k nemu predierala nespevnenou blatistou cestou. Jej rodičia tento domček postavili pôvodne ako chatku, krátko po jej narodení. Pamätala sa, ako sem chodievali každý víkend, polievali záhradku, opekali špekáčiky. Otec aj mama vyrastali na dedine, život ich akýmsi nedopatrením zavial na sídlisko. Mesto ich dusilo, návraty doň začínali byť čoraz ťažšie. Až jedného dňa sa sem presťahovali nastálo. Bola vtedy druháčka.
Na jej parkovacom mieste stál fúrik. Nedobrovoľne zastala uprostred strmého kopca. Zatiahla ručnú brzdu. Naštvane vystúpila z auta. Otec sa neunúval ani urobiť jej miesto na parkovanie. Chytila fúrik, odtlačila ho nabok. Na nohe obutej v elegantných kráľovsky modrých lodičkách ucítila bolesť. Zanadávala. Popŕhlila sa na žihľave. Sadla si naspäť do auta, tresla dverami.
Lepšie privítanie si fakt nemohla želať.
Páku posunula dole. Šliapla na plyn, auto však v strmom kopci zaberalo naprázdno. Pustila plyn, Dorotka nadskočila a začala nekontrolovane cúvať. Aďa začula krik. Šliapla na brzdu a hodila okom do spätného zrkadla. Nič nevidela. Opäť zatiahla ručnú brzdu a vyskočila z auta.
Na zemi sedelo dievčatko. Adi stuhla krv v žilách. Dievča si držalo koleno, pomedzi prsty mu pretekala krv. Po tvári sa mu kotúľali slzy. Aďa si k nemu čupla.
„Si v poriadku? Ukáž!”
Aďa dievčatku jemne odtiahla ruku. Kolena malo zašpinené od krvi a blata. Vydýchla si. Zdalo sa, že je to len škrabanec.
„Ako sa voláš?”
„Izabela Čonková,” riekla dievčinka.
„Máš krásne meno, Izabelka. Bolí ťa ešte niečo?”
Izabela pokrútila hlavou.
Vtom do nej ktosi narazil a ona spadla na zadok ako vrece zemiakov. Opätok na lodičke sa jej s hlasným puknutím odlomil. Chcela sa ohradiť, ale dotyčný ju predbehol.
„Kde si nechala oči, mohla si ju zabiť! Si v poriadku, Bela?”
Aďa sa už-už nadychovala, aby ho poslala tam, kam slnko nesvieti. V poslednej chvíli si zahryzla do jazyka. Mal právo by vydesený. Ona sama sa stále triasla ako osika.
„Trošku to bolí, ocko.”
Muž začal dcéru chlácholiť, ubezpečoval ju, že rana sa zahojí. Aďa sa na nich so záujmom dívala. Bela mala husté čierne vlasy stiahnuté v pevnom cope, tmavé bystré oči. Oblečená v modrej bunde a zelených teplákoch, žiadna princeznovská ružová. Bola to Rómka. Muž k nej bol otočený chrbtom. Napriek bunde, ktorú mal oblečenú, videla, že má široké ramená a svalnaté ruky. Bolo jej jasné, že sa živí manuálnou prácou. Mohutný chrbát prechádzal do úzkeho pásu. Páčilo sa jej, čo vidí, aj keď len zozadu. Vzápätí si vynadala, že v tejto situácii myslí na hlúposti. Z nedostatku sexu jej už evidentne začína hrabať. Zhlboka sa nadýchla.
„Veľmi ma to mrzí. Nevidela som ju. Mám tu autolekárničku, môžeme jej to ošetriť. Alebo ešte lepšie, poďte dovnútra, umyjeme jej to. Môj otec má určite nejakú dezinfekciu…”
Videla, ako muž stuhol, zmĺkol. Pomaly sa postavil. Aďa, netušiac prečo, zadržala dych. Potom sa k nej otočil a ona okamžite spoznala jeho tvár. Jej telo sa proti jej vôli pohlo smerom k nemu. Bolo by také prirodzené padnúť mu do náručia, akoby neexistovali roky, ktoré ich od seba delili. Potom sa však ozvalo jej racionálne ja a ona si uvedomila, že toto už dávno nie je chlapec, ktorého poznala pred desiatimi rokmi. Zastavila sa dva kroky od neho.
„Michal,” zašepkala.
Nervózne zastrčil ruky do vreciek, zdal sa ich stretnutím vyvedený z miery presne tak ako ona. Napokon sa usmial a ona zbadala vrásky, ktoré sa mu rozbehli po lícach. V hustých čiernych vlasoch sa mu ligotali strieborné pramienky.
Zostarol. Vedela, že nie je jediný.
„Ahoj, Adriana,” povedal nakoniec.
Adriana nepatrne pokrútila hlavou. Snažila sa rozbehnúť mozog natoľko, aby bola schopná viesť s týmto mužom plynulý dialóg. Napokon sa rozhodla vstúpiť na bezpečnejšiu pôdu. Čupla si a otočila sa k dievčatku. Slzy na tvári jej už takmer uschli.
„Vážne ma to mrzí, Izabelka. Zavadzal mi fúrik a Dorotkin motor nezvládol ten kopec.”
„Dorotka? Kto je Dorotka?”
„Moje auto predsa. Volá sa ako to dievčatko z Čarodejníka z krajiny Oz. Poznáš tú rozprávku?”
Bela pokrútila hlavou.
„Niekedy ti to pustím. Pozývam ťa na čaj a keksíky, čo povieš?”
Dievčatko sa nadšene zasmialo, žiarivé očká otočilo na Michala.
„Môžem, ocko?”
Michal prikývol, nezdalo sa, že by dokázal svojej dcére čokoľvek odmietnuť.
„Čo tu vlastne robíte?”
Dom jej otca stál na hornom konci dediny. Michal počas ich základnej a strednej školy býval na dolnom konci. V jednej z tých lepších chatrčí v osade. Jeho mama bola vždy poriadna žena, celý život robila upratovačku v Chemosvite. Ich dom, ako si pamätala, bol síce malý, ale vždy dokonale vyzametaný.
„Presťahoval som sa. Bývame kúsok odtiaľto. Vlastne práve opravujem tvojmu otcovi strechu. Zateká mu do obývačky.”
„Vážne?”
Adriana sa obzrela, na stene otcovho domu bol opretý rebrík. „Choďte do dvora. Zaparkujem a hneď som pri vás.”
„Poď, Bela, radšej sa schováme, teta ide zase parkovať.”
Adriana sa uškrnula a sadla do auta. Oprela sa o sedadlo, dívala sa, ako Michal nesie svoju dcéru v náručí do ich dvora. Držala ho okolo krku, niečo mu radostne štebotala do ucha. Po slzách našťastie neostali ani stopy.
Snažila sa spracovať, čo sa práve udialo. Jednak práve zrazila dievčatko, ruky sa jej stále triasli. V druhom rade práve stretla svoju školskú lásku. Hlavou jej vírilo milión otázok. On má dcéru? Kto je jej matka? Prečo pomáha jej otcovi? A prečo, preboha, má taký úžasný zadok?
Michal zalepil Bele koleno. Malá sa napchávala čokoládovými keksíkmi a dezinfekciu domácim špiritusom si takmer ani nevšimla.
Adriana vykladala z tašiek veci, nejaké hrnčeky, čajník, obľúbenú panvicu. Väčšinu spoločných vecí nechala Tiborovi. Vedela, že pohľad na veci, ktoré nakupovali a používali spoločne, by ju zakaždým zabolel. Nechcela sa týrať. Všetko od nej odkúpil za rozumnú cenu a ona nemusela zapratať otcov dom rárohami.
Michal čosi šuškal Bele do ucha, tá sa smiala, až sa takmer nemohla nadýchnuť. Boli fakt chutní a Adriana pocítila bodnutie žiarlivosti. Kedysi by takúto situáciu nezvládla bez prívalu sĺz. Tentoraz statočne držala na tvári úsmev.
Mala toľko otázok, ale každá sa zdala absolútne nevhodná. Potom si uvedomila, že tu niekto chýba.
„Neviete, kde je môj oco? Prečo sa ešte neukázal?”
„Vravel, že si ide pospať. Bolela ho hlava.”
„Aha.”
Opäť medzi nimi nastalo hlúpe ticho. Michal toho pred cudzími nikdy veľa nenahovoril. Kedysi spolu dokázali prerozprávať celé hodiny, ležali v ich domčeku na strome, pozorovali hviezdy. Snívali s otvorenými očami, plánovali vyfarbiť svet tými najkrajšími farbami.
Kedysi preňho nebola cudzinkou.
„Kedy ste sa sem presťahovali?” spýtala sa.
„Päť rokov dozadu. Keď sa mala narodiť Izabela.”
„Tak ty už máš päť rokov, Bela? Chodíš do škôlky?”
Bela pokrútila hlavou. Zdalo sa, že je kvôli tomu smutná.
„Ale tento rok už pôjdeš do školy, nie?”
Belina tvár sa rozjasnila. Prikývla.
„V apríli je zápis, uvidíme,” povedal Michal.
Adriana mala pocit, akoby jej otázky boli nevhodné. Asi ako keď sa neplodnej ženy spýtate, kedy si založí rodinu. Cítila sa ako slon v porceláne. Bela tlačila do hlavy keksíky a Adriana si uvedomila, že jej sľúbila čaj. Sama mala chuť na hrnček poriadneho čierneho zabijaka. V dome bola totiž hrozná zima.
„Urobím vám ten čaj, dobre?”
Nečakala na odpoveď, kanvicu postavila na sporák. Otec nezvykol piť čaj, kupoval ho len kvôli návštevám. Pochopiteľne, boli odložené na najvrchnejšej poličke. Vzala si stoličku, vyliezla na ňu. Stolička zlovestne zavŕzgala. Stiahla si nižšie čiernu upätú sukňu. Cítila sa dosť nepohodlne. Ako dlho sa nevideli? Myslela na každé kilo, ktoré poctivo nadobudla za posledné roky. Vedela, že sa na ňu pozerá. Páči sa mu, čo vidí? Má doma ženušku, ktorá má stokrát lepšie telo ako ona?
Konečne našla ten čaj. Bol úplne vzadu. Jednu nohu vyložila na linku. Bála sa postaviť na ňu plnou váhou. Natiahla sa ešte o kúsoček. Vtedy sa stolička naklonila, Aďa sa zaprela do skrinky. Stolička sa šmykla a padla na zem. Držala sa skrinky, snažila sa vytiahnuť hore. Bála sa zoskočiť, keďže niekde pod ňou ležala stolička. Počula, ako skrinka narieka pod jej váhou. Tep sa jej zvýšil. Vedela, že sa musí pustiť, inak spadne na zem aj so skrinkou a celým jej obsahom.
Vtom ju okolo pása chytili silné ruky. Pustila sa, iné jej neostávalo. Michal si ju stiahol na seba. Narazila do jeho hrude. Bola pevná, až ju ten úder trochu zabolel. Chvíľu ju držal na sebe a ona sa cítila ľahká ako pierko. Potom ju položil na zem. Zdalo sa jej, že kolená má plné gumových medvedíkov. Oprela sa oňho. Na chrbte cítila jeho hruď. Srdce jej stále prudko bilo, dokonca sa zdalo, že ešte o kúsok zrýchlilo. Jeho dlane na bedrách ju pálili.
„Si v poriadku?” zašepkal.
Prikývla. Konečne sa jej podarilo nájsť rovnováhu. Stiahla sa, otočila sa k nemu tvárou. Pozerala mu do očí a uvažovala, akým človekom sa stal. To, čo videla, sa jej páčilo. Páčilo by sa jej aj to, čo sa očami vidieť nedá? Urobila krok dozadu. Narazila do linky.
„Ďakujem,” povedala.
Vtom do kuchyne vletel jej otec.
„Čo je to za rachot? Prečo ste vnútri?”
Vtedy si všimol Aďu, na perách sa mu zjavil trochu silený úsmev.
„Vitaj doma, Adriana.”
Adriana bojovala s kufrom. Drevené päťdesiatročné schody, ktoré viedli do jej podkrovnej izby, boli hrozne strmé. Otcovi zakázala pomáhať jej, napriek tomu sa mocoval s druhým, o trošku menším kufrom. Michal sa vrátil k práci na streche, Bela pobehovala po dvore. Otec bol podozrivo potichu. Otvorila dvere do svojej izby a zaliala ju vlna nostalgie. Na stene oproti oknu visel plagát Kurta Cobaina, vedľa neho sa uškŕňal Johnny Depp. Svätú trojicu jej mladosti ukončoval odlepujúci sa Harry Potter.
