Píše sa rok 1837 a v nemeckom Mecklenbursku zrušili nevoľníctvo len pred dvadsiatimi rokmi. Sedliaci i remeselníci si mohli brať pôdu len do dlhodobého nájmu.
Život to bol ťažký a teraz sa tamojším obyvateľom naskytla príležitosť odísť na Nový Zéland. Opačný koniec sveta dáva nádej na lepší život, za pár libier si každý môže kúpiť pôdu, kam len oko dovidí. Nadšenie postupne vystriedajú obavy. Nik netuší, čo ich vo vysnívanej krajine čaká. Medzi ľuďmi kolujú všelijaké chýry o tamojších domorodcoch...
Takto sa začína novinka Vysnívaná krajina, ktorá získala takmer 5 hviezdičiek z piatich na Amazone, množstvo pochvalných recenzií a komentáre typu „Úžasná kniha, dúfajme, že sa čoskoro dočkáme pokračovania.“ či „Fantastický príbeh s nádhernými opismi Nového Zélandu.“
Na neistú cestu za šťastím sa vydá aj rodina Idy Langeovej. Nemeckých vysťahovalcov čaká trojmesačná plavba loďou v nedôstojných podmienkach naprieč búrlivým Atlantikom. Na čosi také neboli ani zďaleka pripravení. Na loď sa vďaka vlastnej šikovnosti dostane aj mladý nádenník Karl. To všetko len kvôli Ide, dievčine, ktorá mu nie je ľahostajná.
Exotický Nový Zéland nevíta prisťahovalcov s otvorenou náručou. Ľudská zloba a prírodné živly spôsobia, že Ida a Karl musia bojovať nielen o svoju lásku, ale aj o holý život.
Čas ohnivých kvetov je prvá časť dvojdielneho románu Vysnívaná krajina od medzinárodne uznávanej autorky bestsellerov Sarah Larkovej. Ešte ako turistická sprievodkyňa navštívila exotické krajiny a miesta, o ktorých bežní ľudia iba snívajú. Jej romány o Novom Zélande upútali čitateľov na celom svete a stali sa bestsellermi.
Prečítajte si úryvok z novinky Vysnívaná krajina:
Na tretí deň plavby sa uprostred Atlantického oceána zdvihol prudký vietor. Na vrcholoch vĺn sa tvorili spenené korunky, narážali do bokov lode a špliechali na ľudí postávajúcich na palube. Po prvý raz sa rozpršalo. Ľadový dážď bičoval tváre cestujúcich a posádka ich rýchlo zahnala dolu do kójí.
„Bude búrka,“ odvetil jeden z námorníkov, keď sa ho Karl zdvorilo spýtal, prečo ich posielajú do podpalubia. „Musíme zavrieť poklopy.“
Karl sa s narastajúcim znepokojením díval, ako uzatvárajú otvory vedúce do podpalubia. Vzduch sa tam už pomaly nedal dýchať a ľudia sa ponosovali, že je úplná tma. Situáciu zhoršovali aj prudké pohyby lode, a latríny obliehali prví cestujúci so záchvatmi nevoľnosti. No to mal byť len začiatok. Netrvalo dlho, a víchrica si pohadzovala loď ako orechovú škrupinku. V podpalubí sa rozpútalo peklo. Ľudia kričali, modlili sa, vracali, okolo nich lietali veci.
