„Neverte mne, verte faktom.“ To je motto, ktoré Tomáš Imbrea dlhodobo hlása. Je tvorca obsahu a popularizátor výživy, ktorý na sociálnych sieťach vystupuje pod profilom @vyziva_vmalicku. Venuje sa témam výživy, prevencie a zdravia v širšom kontexte – teda nielen tomu, čo máme na tanieri, ale aj tomu, ako do hry vstupuje stres jednotlivca, prostredie, psychika či sociálne podmienky.
Na Instagrame otvorene upozorňuje, že neposkytuje individuálne poradenstvo, no systematicky rozoberá mýty, trendové tvrdeni, ktorými sme denne obklopení, a zjednodušené odporúčania, ktoré sa v online priestore šíria. Jeho obsah však vracia diskusiu o výžive späť k realite bežného života, a to je to, čo mnoho ľudí dnes potrebuje.
V rozhovore sa dotýkame vyčerpania, pocitu osobného zlyhania, mýtu, že telo nás odmení, ak budeme dosť disciplinované, aj trendu dlhovekosti, ktorý sa pomaly mení na nový ideál dokonalosti. Ako má teda výživa vyzerať v skutočnom živote a nie v ideálnych podmienkach?
1 .Tomáš, mnoho žien dnes rieši výživu popri práci, starostlivosti o rodinu, únave a pocite, že seba dávajú vždy až na posledné miesto. Dá sa vôbec v tomto prípade hovoriť o správnej výžive bez toho, aby sme brali do úvahy vyčerpanosť, časový nátlak a psychickú záťaž?
Určite nie, a práve to je kľúčové. O výžive, zdravej či nezdravej, sa nedá hovoriť izolovane od reality života, v ktorej fungujeme. Ak je človek chronicky unavený, pod tlakom, bez priestoru na oddych a časom pre seba, tak výživa nie je len o tom, čo je na tanieri, ale aj o tom, v akom stave je náš nervový systém. Správna výživa v tomto kontexte nemôže byť ďalšou povinnosťou ani zdrojom viny. Nemá znieť ako „mala by si“, ale skôr ako „čo ti dnes reálne môže pomôcť“. Pre vyčerpaného človeka nie je cieľom dokonalý jedálniček, ale stabilita, jednoduchosť a podpora energie, nie jej ďalšie míňanie.
Ak je človek vyčerpaný, telo to vie. Trávenie, hormóny a chuť do jedla reagujú skôr na stres než na ideálne pomery makroživín v nejakom jedle. Preto predstava, že stačí viac disciplíny je nielen nepresná, ale často aj krutá. Pre unavenú ženu nie je problémom slabá vôľa, problémom je, že ide na rezervu. Výživa nemá byť ďalší projekt na zozname úloh. Má byť niečo, čo energiu vracia, nie berie. Niekedy je to teplé jedlo namiesto keksíkov, inokedy jednoduché riešenia namiesto kulinárskych výmyslov z Instagramu.
Takže áno, o správnej výžive sa dá hovoriť, ale len vtedy, ak berieme do úvahy únavu, stres a mentálnu záťaž ako východiskový bod, nie ako prekážku, ktorú treba ignorovať. Výživa má život podporovať, nie ho ešte viac komplikovať.
2. Zároveň mám pocit, že veľa žien stále bojuje s myšlienkami, že urobili niečo zle – zjedli niečo „nesprávne“, málo sa hýbali, málo sa snažili. Odkiaľ sa berie tento pocit osobného zlyhania?
Pocit zlyhania nevzniká podľa mňa preto, že by ženy zlyhávali, ale preto, že sú neustále hodnotené a porovnávané, často aj samy sebou, podľa nejakých pravidiel, ktoré sú odtrhnuté od reality. Žijeme v kultúre, kde sa zdravie zredukovalo na jednoduchý príbeh, ak sa snažíš dosť, výsledky prídu. A ak neprídu, niečo si pokazila. Lenže ľudské telo takto nefunguje. Ženy dnes dostávajú denne stovky signálov o tom, čo by mali jesť, ako by mali vyzerať, koľko by sa mali hýbať, a ideálne vždy s úsmevom a ľahkosťou. Realita? Únava, stres, hormonálne výkyvy a mentálna záťaž sa do tohto obrázka akosi nehodia, tak ich jednoducho ignorujeme. A keď telo nereaguje podľa očakávaní, vina padá na jednotlivca.
Veľkú rolu v tom hrá aj jazyk, ktorý okolo výživy používame. Hovoríme o hriechoch, čistom a nezdravom jedle, o tom, že treba zabrať. Výsledok? Jedlo prestáva byť palivom a stáva sa morálnym testom charakteru. A úprimne, ak by sa charakter dal zmerať podľa čokolády po náročnom dni, väčšina z nás by mala vážny problém. Pocit osobného zlyhania teda nevychádza z reality, ale z nesprávne nastavených očakávaní.
Ženy sa snažia fungovať v systéme, ktorý nepočíta s ich skutočným životom. A namiesto otázky „čo som urobila zle?“ by často stačilo položiť inú otázku: „Čo moje telo momentálne potrebuje?“ Lebo problémom nie je, že by sa ženy málo snažili. Snažia sa, ale bez podpory a bez pochopenia. Myšlienka, že ak budem jesť správne, telo ma odmení, je veľmi príťažlivá, je jednoduchá, dáva pocit kontroly a sľubuje spravodlivosť v chaotickom svete. Robíš správne veci, dostaneš správny výsledok. Bohužiaľ to nie vždy platí.
Tomáš Imbrea archív
3. Prečo máme tendenciu veriť, že ak budeme jesť správne, telo nás nejakým spôsobom odmení? Nie je za tým predsa len niečo viac?
Telo nie je vernostná karta. Nenazbieraš body za brokolicu, ktoré si potom vymeníš za dobré trávenie, štíhlejšie boky a bezchybnú pleť. A áno, za touto vierou je niečo viac, je v nej hlboká ľudská potreba bezpečia a kontroly. Najmä u žien, ktoré majú pocit, že veľa vecí v živote nemajú úplne pod kontrolou, sa jedlo stáva miestom, kde sa aspoň niečo dá robiť správne. Zároveň v tom hrá rolu aj morálka. Jedlo sme si nevedomky rozdelili na dobré a zlé, čisté a hriešne a zrazu už nejde len o výživu, ale o charakter. Ak jem správne, som dobrá. Ak nie, niekde som zlyhala. A odmena tela potom nie je len o zdraví, ale o potvrdení vlastnej hodnoty.
Problém je, že telo funguje komplexnejšie a úprimne trochu si robí po svojom. Reaguje na stres, spánok, hormóny, životné obdobie, vzťahy aj na to, ako sa k nemu správame v hlave. Niekedy robíme veľa správnych vecí a výsledok nepríde. A to vie byť frustrujúce, hlavne ak sme verili, že dodržiavaním pravidiel máme nárok na odmenu. Možno je teda zdravšie prestať sa pýtať, čo mi telo dá späť, a začať sa pýtať, čo mu dlhodobo pomáha cítiť sa bezpečne. Lebo telo nás neodmeňuje ani netrestá. Ono s nami spolupracuje, a čím menej ho berieme ako projekt na hodnotenie, tým ochotnejšie sa k tej spolupráci pridá.
4. Čo je z dlhodobého hľadiska pre zdravie škodlivejšie - občasné nedodržiavanie pravidiel alebo chronický pocit, že zlyhávame? Stretávaš sa s tým?
Podľa môjho názoru je chronický pocit zlyhania oveľa väčší problém. Občasné nedodržiavanie pravidiel, či už je to Netflix dlho do noci, čipsy k filmu, alebo pár dní leňošenia na gauči nám telo vo väčšine prípadov odpustí. Niekedy mu to dokonca padne vhod. Oddych, pôžitok či ničnerobenie totiž nie sú zlyhania, ale prirodzené súčasti regulácie. Telo sa zregeneruje, naberie energiu a my môžeme ísť ďalej.
Chronický pocit zlyhania je iný príbeh. Ten totiž neodchádza s dobrým spánkom ani s návratom k režimu. Je to stav, v ktorom má človek pocit, že robí stále málo, stále zle, stále nedostatočne, a to aj vtedy, keď objektívne robí veľa vecí správne. A to je pre zdravie paradoxne oveľa toxickejšie než akýkoľvek koláč či vynechaný tréning.
Veľkú časť dnešného kontextu tvorí prostredie, v ktorom sa ženy prirodzene porovnávajú s obrazmi zdravia a tela, ktoré sú extrémne selektívne. Sociálne siete ukazujú telá vo vrcholovej forme, dni bez chaosu, jedlá bez kompromisov a disciplínu. Nie je to nutne lož, ale je to iba výsek reality. Bežná žena potom žije v úplne inom kontexte ako práca, rodina, nedostatok spánku, mentálna záťaž, ale porovnáva sa s obrazom, ktorý vznikol v podmienkach, aké sama nemá. A mozog si z toho robí jednoduchý záver, keby som bola dosť disciplinovaná, vyzeralo by to takto.
S týmto sa stretávam veľmi často. Mnohé ženy neprichádzajú s tým, že by nevedeli, čo je zdravé. Prichádzajú s tým, že majú pocit, že toho nikdy nerobia dosť dobre. A úprimne, máloktorý výživový problém je taký vyčerpávajúci ako presvedčenie, že neustále zlyhávame. Preto z dlhodobého hľadiska nie je najväčším rizikom to, že občas odbočíme z ideálu. Najväčším rizikom je, keď sa z výživy stane meradlo vlastnej hodnoty.
5. Veľmi aktívne pôsobíš aj na sociálnych sieťach. Čo ťa na výživovom obsahu na Instagrame najviac znepokojuje? Aj keď je dnes často populárny a algortimus ho podporuje.
Najviac ma znepokojuje samotný princíp, na akom je výživový obsah na Instagrame dnes šírený. Algoritmus totiž nemeria odbornosť, presnosť ani bezpečnosť odporúčaní. Nevie odhadnúť riziko ani to, komu môže obsah uškodiť. Reaguje v zásade na jediné, pozornosť. Teda na to, ako dlho sa pozeráme, koľkokrát klikneme, či zostaneme do konca. A to vytvára prostredie, v ktorom má prirodzene navrch obsah, ktorý je rýchly, dramatický a emocionálne nabitý, a nie nutne presný.
Tvorcov to postupne tlačí k čoraz ostrejším tvrdeniam, silnejším slovám a zjednodušovaniu faktov. Lebo v prvých sekundách videa nerozhoduje kvalita dôkazu, ale schopnosť zastaviť palec od skrolovania. Preto sa vo výžive tak dobre šíria slová ako toxické, škodlivé, nikdy nejedz alebo tajomstvo, o ktorom vám nepovedia. Vyvolávajú emóciu, najčastejšie strach. A strach funguje výborne. Vzniká tak zvláštny začarovaný kruh. Tvorcovia používajú silnejšie a polarizujúcejšie clickbaity, aby získali dosah. Algoritmus ich následne posúva ďalej, pretože držia ľudí na platforme. A publikum má potom pocit, že práve takto vyzerá pravda o výžive. Dramatická, čiernobiela a plná zákazov.
Mňa na tom znepokojuje najmä to, že výživa je oblasť, kde má slovo reálny dopad na správanie a zdravie ľudí. A keď sa z nej stane súťaž o pozornosť, odborné nuansy a kontext sa strácajú ako prvé. Neznamená to, že Instagram je zlý alebo že kvalitný obsah nemá šancu. Znamená to len, že systém prirodzene zvýhodňuje extrém nad rovnováhou. A preto je dnes možno dôležitejšie než kedykoľvek predtým učiť ľudí rozoznávať rozdiel medzi tým, čo je presvedčivé a tým, čo je pravdivé.
Tomáš Imbrea archív
6. Výživa je neskutočne komplexný systém. No vedecké odporúčania často neberú do úvahy emócie, stres, vzťahy či životné okolnosti. Ako s tým pracuješ ty?
Áno, výživa je komplexný systém a vedecké odporúčania prirodzene nedokážu zohľadniť všetky faktory každého jednotlivca, to ani nie je reálne možné. Odporúčania sú nevyhnutné, dávajú nám smer a možnosti. Sú podložené výskumom a mali by podporovať zdravie. Lenže vznikajú v kontrolovaných podmienkach, zatiaľ čo ľudia žijú v nekontrolovateľných. A práve tam vzniká priepasť medzi odporúčaním a realitou.
Preto si myslím, že v praxi by sme nemali aplikovať výživu na človeka, ale človeka na výživu. To znamená, že nás nezaujíma len to, čo človek je, ale aj to, v akom stave k jedlu prichádza. Či je v strese, v únave, v časovom tlaku, alebo či je vôbec v období, keď má kapacitu niečo meniť. Lebo jedno odporúčanie môže mať úplne iný dopad na oddýchnutého človeka a na človeka na hrane vyčerpania. Emócie, stres či životné okolnosti neberiem ako prekážky dodržiavania režimu, ale ako súčasť kontextu, v ktorom sa výživa reálne odohráva.
Niekedy to znamená zjednodušiť odporúčania na minimum, inokedy pracovať najprv so spánkom či záťažou a až potom s jedlom. Lebo bez kapacity sa nedá dlhodobo meniť nič, ani strava. Veda nám hovorí, čo je optimálne. Prax nám ukazuje, čo je možné. A zdravie sa v skutočnosti tvorí niekde medzi tým.
7. Veľa rozpávaš aj o prevencii. Ako má podľa teba vyzerať prevencia v živote úplne bežného človeka? Čo si pod tým vieme predstaviť?
Prevencia je pre mňa jedna z najpraktickejších vecí, o ktorých sa dá v zdraví hovoriť. Aj preto o nej veľa rozprávam. Mal som v živote situácie, keď preventívne vyšetrenia doslova zachraňovali život, a to človeka veľmi rýchlo naučí, že zdravie sa netvorí len vtedy, keď sa objaví problém, ale najmä dovtedy, kým sa neobjaví. V najjednoduchšej podobe si pod prevenciou viem predstaviť to, že sa o zdravie staráme ešte v čase, keď sa cítime zdraví. Lebo mnohé ochorenia vznikajú potichu, bez príznakov. A keď sa prejavia, často už riešime následky, nie začiatok. Prevencia tak nie je strach z chorôb, ale spôsob, ako si udržať čo najviac rokov života v kvalite.
Samozrejme, prevencia nie je univerzálna, závisí od veku, pohlavia, genetiky, rodinnej anamnézy, životného štýlu či prostredia. Ale existuje základ, ktorý platí pre väčšinu ľudí. Raz ročne by mal človek absolvovať preventívnu prehliadku u všeobecného lekára vrátane základných krvných parametrov. U žien by mala byť samozrejmosťou pravidelná gynekologická prehliadka. V určitom veku sa pridávajú aj skríningové vyšetrenia, napríklad kolonoskopický skríning hrubého čreva (zvyčajne od 45-50 rokov, pri vyššom riziku skôr). A potom je tu individuálna prevencia, niekto potrebuje častejšie sledovať glykémiu, iný krvný tlak, niekto lipidy, štítnu žľazu alebo kožné znamienka. To už je na dialóg s lekárom.
Pre mňa je prevencia v živote bežného človeka práve toto: nie extrémne biohacky, ale pravidelná, nudná, systematická starostlivosť. Lebo práve tá má najväčšiu silu. Zdravie sa totiž väčšinou nestráca zo dňa na deň, a rovnako sa aj udržiava. Postupne, v malých krokoch, ktoré robíme ešte skôr, než ich potrebujeme.
8. Je realistické očakávať dlhodobé zmeny správania bez toho, aby sa zmenili aj podmienky, v ktorých žijeme? Napríklad pracovné tempo, sociálny tlak či ekonomická neistota?
Nechcem tvrdiť, že zmena správania bez zmeny podmienok nie je možná, určite existujú ľudia, ktorí to dokážu. Ale vo všeobecnosti platí, že ak sa nezmení prostredie, v ktorom človek žije, väčšina zmien sa časom rozpadne a správanie sa vráti k pôvodným vzorcom. Nie preto, že by človek zlyhal, ale preto, že prostredie má na naše rozhodnutia obrovský vplyv. Veľmi jednoduchý príklad je večerné jedenie sladkostí pri telke. Ak chce človek toto správanie zmeniť, ale doma má stále plný šuflík sladkostí, je to boj s veľmi malou šancou na úspech. Dostupnosť totiž výrazne zvyšuje pravdepodobnosť konzumácie. Najjednoduchšia intervencia preto nie je mať silnejšiu vôľu, ale zmeniť podmienky, teda sladkosti nekupovať vo veľkom alebo ich nemať na očiach. Prípadne zmeniť samotný kontext, napríklad nahradiť televízor inou večernou aktivitou.
Toto sú síce malé príklady, ale princíp je rovnaký aj pri veľkých témach, ako je pracovné tempo, chronický stres či ekonomická neistota. Dlhodobé správanie sa vždy formuje v určitých podmienkach. Preto je nereálne očakávať, že človek bude dlhodobo jesť pokojne, pravidelne a vedome, ak žije v permanentnom časovom tlaku alebo existenčnej úzkosti. To však neznamená, že v náročných podmienkach neexistuje žiadny priestor pre zmenu. Znamená to len, že zmena musí byť realistická voči kontextu.
Napríklad aj pri obmedzenom rozpočte sa dá pracovať s dostupnosťou potravín. Mnohé základné a výživné potraviny ako strukoviny, obilniny, zemiaky, vajcia, jogurt či sezónna zelenina patria k cenovo najdostupnejším. Problém teda často nie je len cena jedla, ale kombinácia času, únavy a dostupnosti jednoduchších, silne spracovaných a často aj lacnejších alternatív.
Z behaviorálneho pohľadu je preto kľúčové nepýtať sa len ako zmeniť človeka, ale aj čo v jeho prostredí udržiava súčasné správanie. Lebo trvalá zmena zvyčajne nevzniká zo silného rozhodnutia, ale zo zmenených podmienok, v ktorých je nové správanie prirodzene jednoduchšie než to pôvodné.
9. S tým sa spája aj momentálny trend dlhovekosti. Myslíš si, že sa z dlhovekosti stáva nový ideál správneho života, podobne ako kedysi štíhlosť alebo fitness výkon?
Každý si vytvára svoj ideál zdravého života. Je to prirodzené, ideály dávajú smer, orientáciu, predstavu, kam sa chceme hýbať. V tomto zmysle je vlastne jedno, či je ideálom štíhlosť, kondícia, alebo dnes dlhovekosť. Všetky môžu byť pozitívne, pokiaľ zostanú inšpiráciou a nevymknú sa do extrémov. A mám pocit, že práve to sa pri dlhovekosti začína diať. Z prirodzenej túžby žiť dlho a zdravo sa postupne stáva projekt optimalizácie života. Počítanie krokov, sledovanie rôznych biomarkerov, spánku a výkonu. Nenápadne sa do toho vkráda rovnaký mechanizmus ako kedysi pri štíhlosti, čiže ak žiješ správne, budeš žiť dlho. Ak nie, je to tvoja chyba a zomrieš skôr.
Lenže dĺžka života nie je úplne v rukách jednotlivca. Ovplyvňuje ju genetika, prostredie, sociálne podmienky, zdravotná starostlivosť a samozrejme aj náhoda. Keď z dlhovekosti urobíme nový ideál správneho života, riskujeme, že z nej urobíme aj nové meradlo hodnoty. Čiže kto optimalizuje viac, žije lepšie a dlhšie. A to je veľmi podobná pasca, do akej sa kedysi dostala kultúra štíhlosti či fitness výkonu.
Preto by som bol opatrný, aby sa z dlhovekosti nestal nový ideologický tlak. Lebo život sa nedá optimalizovať do nekonečna. A zdravý život nie je ten najdlhší, ale ten, ktorý je žiteľný, udržateľný a zmysluplný pre konkrétneho človeka.
10. Je podľa teba koncept dlhovekosti nastavený tak, aby bol dostupný pre väčšinu populácie?
Úprimne, v tej podobe, v akej sa dnes dlhovekosť často prezentuje, dostupná pre väčšinu populácie nie je. Nie preto, že by ľudia nechceli žiť zdravo a dlho, ale preto, že veľká časť longevity konceptu vzniká v prostredí vysokej kontroly nad časom, peniazmi a podmienkami života. Keď sa pozrieme na to, čo sa dnes pod dlhovekosťou často rozumie ako pravidelné testovanie biomarkerov, špecializované doplnky, presne optimalizovaná strava, sledovanie spánku, chladové terapie, tak je zrejmé, že ide o model, ktorý predpokladá finančné zdroje, čas a stabilitu, aké veľká časť populácie jednoducho nemá.
Na jednej strane sa dlhovekosť komunikuje ako individuálna zodpovednosť, čiže ak robíš správne veci, budeš žiť dlho. Na druhej strane však podmienky, ktoré dlhý a zdravý život najviac podporujú, sú vo veľkej miere sociálne, ako vzdelanie, príjem, pracovné podmienky, dostupnosť zdravotnej starostlivosti, kvalita prostredia či miera chronického stresu. Najväčšie rozdiely v dĺžke života medzi ľuďmi dnes nevznikajú medzi tými, ktorí užívajú alebo neužívajú konkrétny doplnok, ale medzi tými, ktorí žijú v stabilných a nestabilných podmienkach. A to je realita, ktorú komerčný diskurz dlhovekosti často obchádza.
Nechcem tým tvrdiť, že dlhovekosť je elitárska alebo zbytočná, ale ak má byť skutočne relevantná pre väčšinu populácie, musí sa viac sústrediť na základné determinanty zdravia ako dostupnú prevenciu, pohyb v bežnom živote, kvalitu stravy v reálnom rozpočte, spánok, sociálne väzby, znižovanie chronického stresu. Teda na veci, ktoré majú najväčší populačný dopad.
Tomáš Imbrea archív
11. Keď sa hovorí o výžive pre dlhovekosť, často ide o presné odporúčania. Aká výživa je teda skutočne nevyhnutná pre väčšinu z nás?
Keď sa hovorí o výžive pre dlhovekosť, často to znie, akoby existoval protokol, presné množstvá, načasovanie, zoznam potravín. A to môže vytvárať dojem, že zdravie stojí na detailoch. V skutočnosti je to naopak. Pre väčšinu populácie nestojí dlhodobé zdravie na presnosti, ale na základe. Ak sa pozrieme na to, čo majú spoločné populácie s dlhou životnosťou alebo moderné výživové odporúčania, je to úplne jednoduché: pravidelnosť jedla, prevaha minimálne spracovaných potravín, dostatok rastlinných zložiek, primerané množstvo bielkovín, rozumná energetická rovnováha a dlhodobá udržateľnosť. Nič z toho nie je šokujúci biohack, ale skôr nuda.
Samozrejme, existujú špecifické situácie ako ochorenia, vyšší vek, športová záťaž, kde sú presnejšie odporúčania dôležité. Ale pre populáciu ako celok je najväčším problémom nie nedostatok detailu, ale nedostatok základu. Takže ak hľadáme výživu, ktorá je skutočne nevyhnutná pre väčšinu z nás, je to prekvapivo obyčajná výživa. Nie perfektná, nie extrémna, nie optimalizovaná do posledného detailu, ale dlhodobo realizovateľná v reálnom živote. A práve tá má najväčší efekt na dĺžku aj kvalitu života.
12. Na záver by ma zaujímalo, ak by si mal spochybniť jednu samozrejmú pravdu o výžive, ktorú dnes berieme ako dogmu, ktorá by to bola?
Ak by som mal spochybniť jednu samozrejmosť, bola by to predstava, že zmena vo výžive sa dá zaplatiť. Že existuje správny plán, ktorý si stačí od niekoho kúpiť a nasledovať ho, a že telo sa už zariadi. Je úplne pochopiteľné, prečo je táto predstava príťažlivá. Vytvára pocit istoty. Niekto kompetentný mi povie presne čo, koľko a kedy jesť, a ja už nemusím premýšľať.
Lenže výživa nie je softvér, ktorý si nainštalujeme. Je to každodenné správanie v premenlivom živote, s emóciami, stresom, sociálnymi situáciami, únavou aj nepredvídateľnosťou. Preto presný jedálniček funguje skôr ako krátkodobá barlička než ako dlhodobé riešenie. Môže pomôcť na začiatku, ukáže porcie, rytmus, skladbu jedál, ale ak sa nezmení vzťah človeka k jedlu, k telu a k vlastným podmienkam, plán sa skôr či neskôr rozpadne. Nie preto, že bol zlý, ale preto, že život je silnejší než akýkoľvek rozpis.
A práve tu sa často ukazuje, že ak už chce človek investovať do pomoci, väčší dlhodobý efekt než samotný jedálniček má podpora zameraná na správanie, teda coaching, terapeutická práca alebo systematické vedenie, ktoré pomáha pochopiť návyky, emócie a kontext jedenia. Lebo väčšina ľudí nepotrebuje presnejší zoznam jedál. Potrebuje vedieť, ako jesť v strese, v únave, v sociálnych situáciách, teda v podmienkach, kde sa výživa skutočne deje. Takže hľadajte kouča, trénera, terapeuta, nie online jedálniček. Možno by pomohlo menej hľadať dokonalý jedálniček a viac budovať schopnosť jesť primerane v reálnom živote. Lebo cieľom výživy nie je vedieť dodržať plán, ale vedieť sa najesť, aj keď plán práve neexistuje.
Zdroj úvodnej fotky: Tomáš Imbrea archív
0 komentárov