Zdravie sa dnes často redukuje na jedálničky, tréningové plány a zoznamy správnych návykov. No čoraz viac ľudí cíti, že ani poctivo dodržiavaný režim neprináša pokoj, energiu či pocit vnútornej rovnováhy. Telo síce funguje, no duša akoby zostávala bokom. Je teda možné, že sa v tomto prípade diskusia o zdraví láme z povrchnej optimalizácie smerom k otázkam pravdy, charakteru a zmyslu života?
Vlado Zlatoš patrí medzi odborníkov, ktorí sa neboja ísť pod povrch. Poriadne pod povrch. Dlhodobo sa venuje optimálnej výžive, funkčnej kondícii a zdravému životnému štýlu, no jeho práca prirodzene presahuje hranice fyzického tela. Spolu s manželkou Tinou vytvoril platformu Zlatoš Family – priestor, kde sa výživa a pohyb prepájajú s osobným rozvojom, zodpovednosťou a vedomým vzťahom k sebe samému. Jeho texty, podcasty aj projekty oslovujú ľudí, ktorí nehľadajú rýchle riešenia, ale chcú pochopiť súvislosti medzi tým, ako žijú, myslia a cítia.
V tomto rozhovore sa s Vladom rozprávame o zdraví ako dôsledku života v pravde, o únave, ktorú nezaženie ani dokonalý jedálniček, o empatii, ktorá sa bez sebapoznania mení na sebazradu, ale aj o utrpení. Dotýkame sa ženského prežívania, cyklickosti, tlaku na výkon, ale aj otázok, ktoré si kladieme len zriedka – hoci práve ony rozhodujú o tom, či žijeme v súlade so sebou.
1. Mnoho ľudí ťa dnes vníma najmä ako odborníka na zdravie a výživu. Keď však sledujeme tvoju prácu bližšie, je zrejmé, že sa dotýka aj tém ako charakter, pravda či zmierňovanie utrpenia. Kedy si si ty sám uvedomil, že to, čomu sa venuješ, už dávno presahuje klasický pojem zdravého životného štýlu?
Uvedomil som si to v momente, keď som pochopil, že zdravie nie je cieľ, ale dôsledok. Že telo nikdy neklame – len reaguje na to, ako žijeme, myslíme, cítime a klameme sami seba. Keď som začal pracovať s ľuďmi hlbšie, videl som, že výživa a pohyb sú často len posledným článkom reťazca, nie jeho začiatkom.
Za únavou, bolesťami či priberaním býva chronický vnútorný konflikt, nie nedostatok disciplíny. Vtedy som pochopil, že ak chcem ľuďom skutočne pomôcť, musím hovoriť aj o charaktere, pravde a zodpovednosti. O tom, ako človek žije so sebou, nie len ako sa stravuje.
Zdravý životný štýl je viditeľný výsledok a prostriedok, nie podstata či cieľ. Podstata je vzťah k sebe samému. Preto často odporúčam ľuďom začať čítať knižku od James Allena (Ako človek zmýšľa), ktorá mu pomôže pochopiť hlbšie pravdy o tom, ako lepšie môžeme žiť a zmýšľať, ak naša myseľ prestane fungovať na automat a začneme jej konanie vedome usmerňovať. Ak by bolo tvoje telo dnes hlasom pravdy, čo by ti o tvojom živote povedalo?
2. ”Staň sa lepšou verziou samého seba”. To je to, na čom spolu s manželkou Tinou staviate svoju filozofiu. Znie to síce jednoducho, ale vieme, že v dnešnom svete to až tak jednoduché nemusí byť. Čo sa stane, ak sa o to dlhodobo snažíme, no napriek tomu cítime, že život stratil iskru alebo zmysel?
Vtedy je dôležité položiť si nepríjemnú, ale oslobodzujúcu otázku: lepšou verziou koho sa vlastne snažím stať? Často sa snažíme napĺňať predstavy, ktoré nie sú naše – spoločenské, rodinné či kultúrne. Žena potom môže fungovať, zvládať, podávať výkon, ale vnútorne vysychať. Prijala mnoho mužských princípov (povinností) a seba odsúvala dlhodobo bokom. Strata iskry nie je zlyhanie, je to signál. Signál, že sa snažíme žiť život, ktorý s nami nie je v súlade.
Skutočný rast nie je o neustálom zlepšovaní sa, ale o návrate k pravde o sebe. Niekedy potrebujeme menej tlačiť a viac počúvať. Iskra sa nevracia snahou, ale pravdivosťou. Nie pevnou vôľou, ale počúvaním intuície a vnútornej práce, cez ktorú si urobíme poriadok v sebe aj okolo seba. Komu sa vlastne snažíš celý čas podobať – a čo by sa stalo, keby si si dovolila byť konečne sama sebou?
Vlado Zlatoš archív
3. Tvoja filozofia zahŕňa aj život v pravde, a to mňa osobne veľmi zaujalo. Píše o tom aj Biblia v zmysle “pravda vás oslobodí”. Je to niečo, odkiaľ si čerpal, alebo čo za tým stojí v tvojom prípade? Prečo je to tak dôležité?
Pravda nie je morálny koncept, ale biologická potreba. Keď človek dlhodobo popiera svoje hranice, potreby či pocity, telo to začne robiť zaňho – cez únavu, bolesť alebo chorobu. Biblická myšlienka „pravda vás oslobodí“ pre mňa neznamená dogmu, ale hlboký opis reality. Pravda oslobodzuje preto, lebo prestávame viesť vnútorný boj. Nemusíme sa pretvarovať ani presviedčať samých seba či ostatných.
Život v pravde neznamená, že je ľahší – znamená, že je zrozumiteľnejší. Je ten náš. A zrozumiteľnosť prináša zaslúžený pokoj, pretože porozumenie sa tvorí sebaprijatím a prácou na sebe bez toho, aby sme chceli meniť okolie, aby sme sa sťažovali alebo niečo obhajovali. Bez pravdy nie je možné dlhodobo žiť zdravo.
Preto rád všetky témy alebo projekty prepájam filozofiou, logikou, pravdou a otázkou, či to pomáha zmierniť utrpenie, pochopiť seba, pridať hodnotu tam, kde sa zdá, že sme už videli všetko. Čo by sa v tvojom živote zmenilo, keby si si dovolila prestať sa pred sebou obhajovať?
4. A čo utrpenie? Téma, o ktorej ty hovoríš otvorene a bez zľahčovania. Často ju opisuješ ako jeden zo stavebných blokov života. Môže byť podľa teba utrpenie niekedy aj darom, ktorý nám umožní hlbšie pochopiť seba, svoje hranice či hodnoty?
Áno, aj keď to znie nepríjemne. Utrpenie samo o sebe nie je dobré ani zlé – je informatívne. Odhaľuje, kde žijeme proti sebe, kde prekračujeme svoje limity alebo kde sa snažíme niečo udržať silou. V utrpení sa veľmi rýchlo odlupujú ilúzie a zostáva podstata. Človek zrazu vidí, čo je dôležité a čo bol len hluk. Neznamená to, že utrpenie treba vyhľadávať alebo romantizovať. Ale ak už príde, môže sa stať učiteľom. Nie trestom, ale kompasom.
Utrpenie vo vzťahoch je zrkadlom, ktoré máme duševne pokrivené a čaká, kým ho narovnáme, aby sme sa uzdravili. Utrpenie na tele je odrazom neočisteného charakteru, pretože ak očistíme svoje myšlienky, viac po nečistom jedle netúžime. Utrpenie v práci je výsledkom sebeklamu že sme veľmi zaneprázdnení, pričom sa lenivo vyhýbame tým skutočne dôležitým úlohám a uprednostňujeme tie urgentné.
Vo všetkom kde uprednostníme niečo urgentné pred dôležitým, máme na konci dňa nedostatočný pocit že sme neurobili dnes dosť. A tak nedobrovoľné utrpenie sa stáva súčasťou našej identity, aby sme na to mohli poukazovať, stotožniť sa s tým a trpieť ďalej. Čo keby dobrovoľné utrpenie, ktorému sa vyhýbaš (kvôli strachu), bolo práve tým miestom, kde na teba čaká najväčšia úľava?
Vlado Zlatoš archív
5. Keď sa na tieto témy pozrieme ženskou optikou, ženy sú často vnímané ako prirodzene empatické, starostlivé a vnímavé. Môže sa však podľa teba empatia stať aj zdrojom utrpenia, ak nie je zakorenená v sebapoznaní a v pravde o sebe samej?
Áno, veľmi často sa to deje. Empatia bez sebapoznania sa mení na sebazradu. Mnohé ženy cítia potreby druhých skôr, než si dovolia cítiť vlastné. Pomáhajú, zachraňujú, podporujú, no pritom sa pomaly vyčerpávajú a chradnú. Ich telo a intuícia im to dáva najavo skôr, ako si to samé dokážu priznať. Skutočná empatia musí stáť na pravde o sebe, inak sa z nej stáva trpká povinnosť. A od určitého momentu sa tieto povinnosti stanú zdrojom výčitiek zo sebaobetovania.
Väčšina žien si svoje zanedbanie obhajuje tým, že nemá čas na seba, lebo má veľa práce v rodine či zamestnaní, a preto seba odkladá bokom. Lenže zdravá empatia začína schopnosťou povedať dosť bez pocitu viny. Nájsť si pre seba hodinu denne a venovať sa len sebe. Len žena, ktorá je ukotvená v sebe, dokáže byť oporou aj pre druhých, kvitnúť a voňať (ženskosť).
Avšak, na to potrebuje mať aj dostupné zdroje (sebe)lásky, aby mala z čoho čerpať. A tu v živote ženy nastupuje nenahraditeľná oblasť zdravej a hlbokej intimity, v ktorej je odkázaná na mužov. Nejde o romantickú predstavu vzťahu, ale milovať samú seba viac cez spojenie sa s mužom, ktorý jej toto všetko umožní.
Objavovať svoju zdravú sexualitu je riskantné a dnešná pre-sexualizovaná spoločnosť, postoje a nezdravé vzory tieto krásne veci premieňajú na povrchné alebo až samodeštrukčné. Komu všetkému dnes dávaš viac, než máš – a kedy si naposledy dala niečo sebe bez pocitu viny?
6. Myslím, že sa zhodneme na tom, že veľa žien dnes cíti hlbokú únavu – nielen fyzickú, ale aj emocionálnu. Ty pritom hovoríš, že byť silnou či výkonnou ženou nemá byť cieľ, ale nástroj. Ako sa dá s touto únavou pracovať tak, aby to bolo skutočne zmysluplné a dlhodobo udržateľné?
Únava nie je slabosť, je to signál preťaženého systému. Byť silnou ženou nemá znamenať vydržať všetko, ale vedieť, kedy zvoľniť. Výkon je nástroj, nie identita. Ak sa žena dlhodobo definuje tým, koľko zvládne, telo si časom vypýta daň. Zmysluplná práca s únavou nezačína ďalším plánom, ale úprimným auditom života.
Kde míňam energiu, ktorá sa mi nevracia? Kde žijem v rozpore so sebou? Kedy nerešpektujem svoju cyklickosť, ktorá nie je mojou slabosťou, ale učiteľom sebaúcty a sebarešpektu? Udržateľnosť nevzniká z tlaku, ale z rovnováhy medzi dávaním a regeneráciou (starostlivosť o seba). Čo by sa stalo, keby si si dovolila oddych nie ako odmenu, ale ako základnú potrebu?
7. Ako sa toto všetko, o čom sa bavíme, prejavuje vo výžive?
Výživa je jazyk, ktorým sa telo rozpráva s naším nervovým systémom či metabolizmom. Ak žena žije v chronickom strese, ani dokonalý jedálniček jej nepomôže. Telo v ohrození nehľadá zdravie, ale prežitie. Preto výživa nemôže byť oddelená od psychiky, rytmu dňa, budovania kondície či kvality spánku.
Pravdivá výživa je taká, ktorá rešpektuje realitu života, nie ideál z Instagramu. Menej extrémov, viac pozornosti, niekedy aj viac dát, ktoré nám pomôžu rozhodnúť sa a spoznať sa. Menej povrchnej kontroly = viac spolupráce s telom. Výživa má vyživovať život, nie ho riadiť. Výživa je programátorský jazyk, ktorému je potrebné rozumieť a viac ako jeden rok to netrvá, kým žena vedome príde na to, čo má robiť. Kedy a čo konzumovať, čo nikdy v živote už nemá konzumovať, ako často má jesť, ako dlho nemá jesť a ako sa jej správanie prejavuje na jej vlastnom ideály krásy.
Napokon platí, čo si nenakúpim, to sa nedá zjesť. Vedomý prístup k svojmu telu je základ duševného zdravia ženy a následne jej detí i celej rodiny. Je tvoj spôsob stravovania prejavom dôvery v telo – alebo snahou ho neustále kontrolovať?
Vlado Zlatoš archív
8. Ak by si mal pomenovať veci, ktoré by ženy mali prestať robiť, ak chcú mať s výživou, ale aj so životom ako takým, pravdivý a dlhodobo udržateľný vzťah, čo by to bolo?
Prestať bojovať so svojím telom. Prestať sa trestať jedlom alebo pohybom. Prestať veriť, že hodnota ženy závisí od jej výzoru či výkonu. Prestať ignorovať signály únavy v mene „musím“. A prestať hľadať rýchle riešenia na hlboké psychologické problémy, ktoré pretrvávajú od puberty.
Život nie je projekt na optimalizáciu, ale proces vzťahu k sebe. Keď sa zmení tento vzťah, výživa aj pohyb sa prirodzene upravia. Nie naopak. Ak je prítomné utrpenie, nie je to náhoda, je to spätná väzba. Ani tie najkrajšie diamanty nevznikli bez tlaku. A od určitého momentu zmizne aj utrpenie, pretože ak raz je zlato rýdze (čisté myslenie), už viac ho netreba v peci ďalej vypaľovať. Čo by si dnes prestala robiť, keby si svojmu telu naozaj verila?
9. Je nejaká naozaj nepríjemná pravda o výžive, ktorú ženy nerady počujú, no potrebujú ju pochopiť, aby mohli zmeniť veci k lepšiemu?
Nepríjemná pravda je, že výživa nedokáže opraviť život, ktorý nežijeme pravdivo. Žiadny protokol, doplnok ani diéta nenahradí spánok, pokoj a vnútornú integritu. Telo nie je stroj, ktorý opravíme správnym palivom. Je to živý systém reagujúci na bezpečie alebo ohrozenie. Ak žena žije v permanentnom tlaku, telo sa tomu prispôsobí – bez ohľadu na kalórie. Táto pravda bolí, ale zároveň oslobodzuje. Lebo riešenie si vyžaduje ísť hlbšie, než sme si mysleli.
Výživa, hlad, chlad, pohyb, spánok – to všetko sú modality, ktoré môžeme optimalizovať donekonečna a predsa to nevyrieši hlboké psychické problémy, ktoré odsúvame bokom. Ani tie najkrajšie ženy na svete nemajú psychickú pohodu a niekedy je ich krása aj prekliatím (nik nevníma ich skutočnú duševnú hodnotu, iba povrchnú krásu, ktorá časom pominie).
Jedného dňa všetky povinnosti skončia, deti odídu z domu, partner nebude existovať. Budeme len sami so svojou dušou a ona sa nás po celý čas pýtala, kedy konečne nastane ten správny čas. Ak by výživa nebola riešením tvojho problému, kam (hlbšie) by si sa musela pozrieť namiesto taniera?
10. To, čomu sa venuješ, je skutočne zaujímavé prepojenie. Na záver by ma zaujímalo, kam smeruješ so svojou prácou v najbližších rokoch. Aká je tvoja vízia?
Smerujem k vytváraniu prostredia, kde zdravie nie je povinnosť, ale prirodzený dôsledok pravdivého života. Kde sa spája telo, charakter a zmysel (služba svetu). Budujem ekosystém projektov, ktorý ľuďom pomáha pochopiť seba (sebapoznanie). Chcem, aby ženy aj muži prestali bojovať so sebou a začali spolupracovať so svojou biológiou i medzi sebou.
Moja vízia nie je ďalší program, ale kultúra zdravia založená na realite, nie ideáloch. Menej hluku, viac podstaty. Menej tlaku, viac ľudskosti. A čo by sa v spoločnosti zmenilo, keby zdravie prestalo byť tlakom a stalo sa prirodzeným dôsledkom pravdivého života?
Zdroj úvodnej fotky: Vlado Zlatoš archív
0 komentárov