Nádhernú prírodu, prepracovanú infraštruktúru mesta, priateľských ľudí, chutné jedlo a nekonečne veľa možností sme si v Kanade zamilovali. O to ťažšie sme sa vyrovnávali s faktom, že nás pobyt sa končí. Naše tri týždne ubehli rýchlo ako voda a nám nezostávalo nič iné než si spolu s vecami pobaliť a vziať so sebou aj krásne zážitky. Isto sami poznáte ten pocit, keď sa vám z úžasnej dovolenky skrátka nechce ísť domov. A keď vám všetci neustále pripomínajú – „Už sa vám to kráti!“ Tento pobyt však pre nás nebol len dovolenkou. A naše dobrodružstvo sa rozhodne posledným dňom neskončilo. Čítajte ďalej a dozviete sa viac!
V posledný deň pobytu sme sa rozhodli využiť náš zostávajúci čas a vďaka našej šikovnosti a rýchleho pobalenia sme tak mali celý deň na to, aby sme si Vancouver ešte užili. Skytrainom sme sa odviezli do centra mesta, nasávali tú úžasnú atmosféru a len tak sme sa túlali mestom. Okolo šiestej večer sme sa vrátili naspäť „domov“ pretože sme pozvali na večeru našu hosťujúcu maminu Robin. Chceli sme sa jej týmto gestom poďakovať, pretože aj vďaka nej bol náš pobyt neprekonateľný. Milovali sme každodenné spoločné raňajky v kuchyni, konverzácie vtipné ale aj na vážnejšiu tému a hlavne sme vďační za jej cenné rady a kanadské poznatky. Našu večeru sme si vychutnáli v úžasnej talianskej reštaurácii Marcello na ulici Commercial Drive. Po skvelej večeri nás Robin naoplátku zobrala na zmrzlinu (keď už sme mali ten „talianský večer“). Skvelo sme sa porozprávali a doteraz cítim ten nepríjemný pocit, ktorý človek cíti keď musí opustiť niečo, čo ste si tak neskutočne zamiloval. Verím však, že s Aďom sme vo Vancouveri neboli naposledy!
Odporúčame prečítať:Za dobrodružstvom do Kanady – 1. časť
Nastal deň D a náš taxík čakal pred domom. Aďo vyniesol von kufre a ja som sa zatiaľ rozlúčila s Robin. Padla nejaká tá slzička, avšak obe sme vedeli, že sa nevidíme naposledy. Naposledy sme zakývali jej a domu, ktorý sa za tak krátku dobu stal našim domovom a vybrali sme sa na letisko. A problémy začali.
Náš let z Vancouveru do Toronta mal strašné omeškanie, takže sme neskôr nestihli náš ďalší let (z Toronta do Varšavy). Naše lietadlo malo nejaké technické problémy, takže sme len tŕpli, čo sa bude ďalej diať. Z Vancouveru do Toronta nám to trvalo viac ako 5 hodín a obaja sme v tom zmätku zabudli, že toto je práve ten let, v ktorom nemáme občerstvenie v cene. Začali sme byť dosť hladní a keď sa objavil stevard s vozíkom plného jedla, veľmi som sa potešila. Rozhodla som sa kúpiť nám bagety, aby sme túto cestu v pokoji vydržali. Ako mi pán podal do ruky bagety a ja som mu dala peniaze, odrazu sa zháčil a povedal niečo v zmysle, že mu je to ľúto ale v lietadle sa dá platiť len kartou. Aďo v rýchlosti vytiahol svoju debetnú kartu, avšak tá nám bola na nič, pretože sa dalo platiť len kreditkou. Čo z toho vyplynulo? Pán mi zobral z ruky bagety, my sme boli celú cestu hladní a hoci sme mali peniaze, nemohli sme si jedlo jednoducho kúpiť. Asi vám nemusím opisovať náš hnev a rozhorčenie.
Odporúčame prečítať:Za dobrodružstvom do Kanady - 2. časť
Tým, že sme boli v obrovskom lietadle, sedeli sme po troch. Jedna pani, ktorá sedela s nami, celú túto situáciu pozorovala, dala nám čokoládové tyčinky a hoci bola Kanaďanka, spolu s nami nadávala na tento systém. Ako som už spomínala, tento let mal meškanie, takže sme nestihli náš let do Varšavy. Letuška nám oznámila, že po pristátí v Toronte nás budú na letisku čakať zamestanci, ktorí nám povedia viac ohľadom našej situácie. Unavení, ešte stále hladní a mierne nervózni sme sa vydali za ženou, ktorá nám mala podať spomínané informácie. Vysvetlili sme jej našu sitúciu a jediné , čo nám povedala bolo : „ Choďte tam“ a ukázala na obrovskú halu plnú rôznych brán a eskalátorov. A otočila sa nám chrbtom. Ešte raz sme sa jej slušne opýtali, či by nám nevedela povedať bližšie, kam vlastne máme ísť, o úspešne nás ignorovala. Medzitým nám bolo povedané, že z Toronta ide lietadlo do Varšavy len raz za deň, takže budeme musieť v Toronte prespať a ísť na druhý deň večer. Ešte stále sme nepanikárili a brali celú túto situáciu ako dobrodružstvo, pretože sme tak neplánovane získali deň na viac na preskúmanie Toronta! Prespať sme mali v hoteli Crowne Plaza a všetko samozrejme malo hradiť letisko, pretože sme meškali ich chybou. Kým sme si však vyzdvihli naše poukážky a všetky papiere potrebné na vyzdvihnutie náhradných leteniek, zažili sme poriadny kolotoč. A tak ešte stále hladní, čím ďalej tým viac unavení a nervózni sme blúdili cca 2 hodiny torontským letiskom, pretože si nám prehadzovali ako vrece zemiakov. Už dávno bol večer, takže sme začali byť o to nervóznejší. V živote som sa necítila tak zúfalá, ako vtedy. Otvorene priznávam, že keby som nebola s Aďom, neviem ako by som to zvládla. Nepríjemne nás prekvapili zamestnanci tohto letiska, ktorí boli arogantní, drzí a neochotní.
Odbila polnoc a konečne sa nás ujala jedna pani, ktorá nám dala všetko potrebné. Naše kufre zostali na letisko a na tú jednu noc sme dostali kozmetické balíčky a všetko potrebné na osobnú hygienu. Hotel Crowne Plaza bol skvelý. Krásny výhľad, chutné jedlo a obrovská posteľ. Navečerali sme sa v hoteli (cca o jednej ráno), ďalšie porcie sme si zobrali na izbu a rýchlo sme sa chceli vyspať z tohto otrasného večera. Nevedeli sme sa tiež dočkať preskúmania Toronta a hoci sme zažili stresové situácie, nechceli sme si nechať náš neplánovaný výlet pokaziť.
Ráno sme vstali, naraňajkovali sme sa a plný očakávania sme sa vydali do centra mesta. Všetko bolo tak obrovské. Na to, aby sme sa dostali do centra sme potrebovali ísť autobusom, ktorý nás zaviezol k metru a potom ešte metrom sme museli ísť cca hodinu, takže si viete predstaviť, akým obrovským mestom Toronto je.
Nemôžem tvrdiť, že v Toronte sú ľudia zlí (s výnimkou ich letiska, zrejme nemali všetci svoj deň). Na našej ceste do centra mesta sme stretli úžasného černocha, ktorý nám len tak dal peniaze na autobus ( autobusár nevydával, takže ste museli dať presnú sumu a my napriek tomu že sme presnú sumu nedali a už sme sa zmierili, že mu zostane aj to, čo nám mal vydať, tak sme dostali presnú sumu od spomínaného pána). Dokonca sa s nami odviezol aj metrom, všetko nám poukazoval, ešte s jedným pánom nám venoval mapu metra a označil perom trasu, ktorou sa dostaneme do centra. Zostali sme v úžase a ako sa povie – Toronto si u nás napravilo svoju reputáciu.
Odporúčame prečítať:Za dobrodružstvom do Kanady - 3. časť
Čo sa však dá v Toronte stihnúť za pár hodín? Navyše ak vám cesta na hotel trvá vyše hodiny, nepočítajúc cestu na letisko a vyzdvihnutie náhradných leteniek. Prešli sme pár uličiek a obdivovali sme zmes anglickej architektúry a moderných mrakodrapov. Rozhodli sme sa ísť na vyhliadkovú vežu CN Tower a pozrieť si tak celé mesto zhora. Naskytol sa nám nádherný výhľad na všetky možné mrakodrapy a dokonca aj na Ontárijské jazero. Táto veža ponúkala okrem adrenalínových výhľadov aj iné pochúťky, ako napríklad presklenenú podlahu. Ten pohľad cez ňu dole stál za to.
Rýchlo sme sa naobedovali v príjemnej reštaurácii a zobrali sme si taxík na hotel, pretože inak by sme to asi nestihli. Naše lietadlo letelo okolo deviatej večer a my sme sa rozhodli, že už radšej okolo šiestej budeme na letisku- keby bol náhodou problém s náhradnými letenkami ( a dobre sme urobili!!). Plný úžasu z centra Toronta sme sa vybrali na našu izbu, avšak akosi nás naša karta nechcela pustiť dovnútra. Na recepcii sme sa dozvedeli, že sme boli zaregistrovaný len do 12:00 a keďže už bolo 17:00, do izby nás preto naša karta nechcela pustiť. Lebo už vlastne našou nebola. V panike sme recepčného poprosili, aby nám kartu odblokoval, že si chceme zobrať naše veci z izby (naše príručné batožiny) a ospravedlnili sme sa za našu nevedomosť ale skutočne nám nikto pri ubytovaní nepovedal, kedy sa máme z izby vysťahovať.
Našťastie nám aj hneď išiel letiskový autobus, takže sme okolo šiestej vystúpili na letisku a ukľudnili sme sa. Avšak náš pokoj netrval dlho po tom, ako sme zistili, že nás náš autobusár vyhodil síce na torontskom letisku, ale z nejakej divnej strany. Po tom, čo nám letuška povedala, že spoločnosť LOT ( poľská aerolinka, ktorou sme mali letieť do Varšavy) tu u nich vôbec nieje a musíme ísť vlakom ďalej, sme opäť pochytili paniku. Konečne sme po hodine našli priehradku, kde nám deň predtým spomínaná pani vystavila papiere na náhradné letenky a kam nám povedala, že máme na druhý deň prísť. Tak sme tam teda prišli, no bola tam jej nejaká iná kolegyňa a tá nás poslala inam. A naše niekoľkohodinové „prehadzovanie ako vrece zemiakov“ opäť začalo. Áno, čítate správne, celá naša cesta späť znie ako príhoda zo zlého filmu a v tú chvíľu som fakt nevedela či sa mám smiať alebo plakať. Mala som sa chuť spýtať či je to skrytá kamera alebo či nám to robia naschvál.
Náš let o deviatej večer sme ledva stihli aj napriek tomu, že sme na letisku boli skôr a dali sme si rezervu. Boli to poriadne nervy, pretože keby sme opäť nestihli let kvôli nim, už by to bola naša chyba a letenky by sme si museli kúpiť z vlastného. Vysvitlo, že pani, ktorá nám vybavila papiere na náhradné letenky spravila chybu a tak sa tam všetci hádali a posúvali si nás z jedného konca na druhý. A my sme už naozaj strácali trpezlivosť.
Konečne sme dostali naše náhradné letenky a presunuli sme sa do našej brány.Vždy, keď som naštvaná alebo zažijem tlak a stresové napätie, musím si niečo kúpiť na ukľudnenie. Čokoládu, pekné tričko, módny časopis – hocičo. Aďo ako správny partner ma už pozná a pri prechádzaní letiskového obchodu Victoria´s Secret mi len kývol na znak súhlasu a zatiaľ ma aj s vecami počkal na lavičke. Ja som si tam kúpila nejaké drobnosti, aby som z torontského letiska mala aspon nejaký pekný zážitok a nemusela som vám tu o ňom písať neslušne.
Odporúčame prečítať:Za dobrodružstvom do Kanady - časť 4.
Čo mi však bez debaty pomohlo najviac bol Aďo. V takýchto situáciách si človek uvedomí, aký poklad má a akú veľkú oporu má v tom druhom. Ďakujem, ľúbim ťa!
Bezpečne sme dorazili domov, naše kufre pri našom modlení dorazili k nám tiež bezpečne takže sme si mohli pokojne vydýchnuť. A týmto naša cesta končí. Hoci sme okrem krásnych zážitkov a nezabudnuteľných výhľadov zažili aj hádky, hnev či stresové situácie, náš pobyt v Kanade sme si užili. Nasledujúce video je toho dôkazom!
Odporúčame prečítať:Za dobrodružstvom do Kanady - 5.časť
Nech má človek akokoľvek bohaté bankové konto, skutočným boháčom sa pre mňa stáva vtedy, ak má okolo seba dobrých priateľov, rodinu a skvelého partnera, s ktorým má možnosť precestovať celý svet. Tým pádom môžem o sebe tvrdiť, že som bohatou. 
Všetko sa naozaj dá, len treba chcieť a nevzdávať sa svojich snov. Prajem vám, nech každý z vás zažije to „svoje dobrodružstvo v zahraničí“ a nech okrem materiálnych vecí začne vnímať aj hodnoty, ktoré hodnotami skutočne sú!
Viac od Evky si prečítate na jej blogu : http://www.magnifique-brunette.blogspot.sk/
