Spozorovali ste to už niekedy na sebe? Často sa nestane nič zásadné. Žiadny kolaps, žiadna hádka, žiadny moment, keď by si si jasne povedala, že teraz je zle. Život plynie ďalej, povinnosti sa plnia, dni majú svoj rytmus. A predsa sa jedného dňa pristihneš pri zvláštnom zistení, že možno vlastne ani nič necítiš. Veci, ktoré by ťa kedysi rozosmiali, rozplakali alebo aspoň vyviedli z miery, dnes prejdú bez väčšej odozvy.
Toto je emocionálna otupenosť. Stav, keď človek funguje, ale nie je skutočne prítomný vo vlastnom živote. V posledných rokoch sa o ňom hovorí čoraz častejšie nielen v psychológii. A nie je sa čomu čudovať. Tempo posledných rokov, neustála dostupnosť, tlak na výkon aj dlhodobá neistota vytvárajú prostredie, v ktorom sa mozog niekedy rozhodne pre jedinú stratégiu prežitia, a to vypnúť emócie. Ako môže teda emocionálna dostupnosť vyzerať?
Aké sú príčiny emocionálnej otupenosti?
Jednou z najväčších chýb, ktoré ľudia v súvislosti s emocionálnou otupenosťou robia, je, že ju považujú za osobné zlyhanie. Za dôkaz toho, že sú príliš chladní, nevďační alebo že s nimi niečo nie je v poriadku. Moderná psychológia však hovorí jasne: emocionálna otupenosť nie je slabosť, ale obranný mechanizmus.
Podľa odborníkov ide o reakciu nervového systému na dlhodobé preťaženie. Ak je človek vystavený príliš mnohým intenzívnym emóciám – stresu, stratám, sklamaniam, konfliktom alebo tlaku, na ktorý nemá kapacitu reagovať – mozog sa snaží chrániť. A ochrana niekedy znamená útlm. Emócií je zrazu príliš veľa.
Tento stav býva často opisovaný ako emocionálne znecitlivenie. Podobne ako si telo pri fyzickom poranení vytvorí chrastu, aby ochránilo citlivé miesto, aj psychika si dokáže vytvoriť odstup ako formu ochrany. Ide o reakciu na situácie, v ktorých bolo cítenie príliš bolestivé alebo zahlcujúce. Odstup tak slúži ako dočasný štít, ktorý umožňuje prežiť obdobie, keď plná emocionálna otvorenosť nebola bezpečná.
Ako sa emocionálna otupenosť prejavuje v každodennom živote?
Otupenosť zvyčajne neprichádza náhle. Neohlási sa panickým záchvatom ani slzami, ktoré by sa nedali zastaviť. Prichádza nenápadne. Často si ju uvedomíš až spätne. Môže sa prejaviť tým, že ťa prestanú tešiť veci, ktoré boli kedysi zdrojom radosti – koníčky, stretnutia s priateľmi, cestovanie, dokonca aj intimita. Zároveň však neprichádza ani hlboký smútok. Emócie sú utlmené na oboch stranách. Akoby sa rozsah prežívania tak nejak zúžil.
Môžete nadobudnúť pocit, akoby ste svoj život pozorovali zvonka. Robíte správne kroky, hovoríte správne slová, no chýba vám vnútorné prepojenie. Rozhodovanie je racionálne, ale bez vnútorného kompasu. Únava je skôr existenciálna než fyzická.
Zahraničné štúdie zároveň upozorňujú, že emocionálna otupenosť sa často spája s chronickým stresom, syndrómom vyhorenia alebo neliečenými úzkosťami a depresiami. Nie vždy však spĺňa kritériá psychiatrickej diagnózy, a práve preto môže zostať dlho nepovšimnutá.
FreepikKeď fungovanie nahradí prežívanie
Moderná spoločnosť nás naučila jednu veľmi nebezpečnú rovnicu: fungovať = byť v poriadku. Ak vstaneš, odpracuješ deň, postaráš sa o rodinu, odpovieš na e-maily a splníš očakávania, všetko je predsa dobré. Lenže fungovanie neznamená žitie. Emocionálna otupenosť je zradná práve v tom, že navonok často nie je nič viditeľné. Človek plní svoje roly, môže byť úspešný, spoľahlivý, dokonca vždy usmiaty. Vo vnútri je však dlhodobé ticho.
Psychológovia upozorňujú, že dlhodobé potláčanie emócií, aj tých nepríjemných, vedie k strate kontaktu so sebou samým. Emócie nie sú len príťažou, ako ich často vnímame. Sú informáciou. Hovoria nám, čo potrebujeme, kde sú naše hranice a čo je pre nás dôležité. Keď sa tento vnútorný komunikačný systém vypne, človek sa môže cítiť stratený, aj keď má na papieri všetko, čo by mal mať.
Kedy a prečo otupenosť najčastejšie vzniká?
Emocionálna otupenosť často neprichádza uprostred krízy, ale až po nej. Vo chvíli, keď telo a myseľ konečne prestanú bojovať a prepnú do úsporného režimu. Môže sa objaviť po rozchode, strate blízkeho človeka, dlhodobom strese v práci, toxickom vzťahu alebo v období, keď nebolo bezpečné dávať emócie najavo.
Zahraniční terapeuti hovoria aj o fenoméne tzv. odložených emócií. Keď si človek dlhodobo hovorí, že teraz nie je čas cítiť, že musí byť silný, že to nejako zvládne. Emócie však týmto spôsobom zázračne nezmiznú. Len sa odložia. A telo si neskôr samo zvolí moment, keď ich úplne utlmí.
Podľa výskumov sú ženy na tento mechanizmus obzvlášť náchylné, pretože sú často predviedčané k tomu, aby sa prispôsobovali, starali sa o druhých a potláčali vlastné potreby v prospech okolia. Otupenosť preto nie je zlyhaním, ale skôr logickým dôsledkom dlhodobého preťaženia, o ktorom sa stále hovorí veľmi málo.
Emocionálna otupenosť vs. depresia vs. vyhorenie
Keď žena prestane cítiť radosť, smútok či nadšenie, prvá myšlienka býva často jednoduchá a krutá: „Asi mám depresiu.“ Realita je však o niečo komplexnejšia. Emocionálna otupenosť, depresia a vyhorenie sa síce môžu prelínať, no nie sú to totožné stavy. A ich rozlíšenie je dôležité – najmä preto, aby sa ženy zbytočne neoznačovali diagnózou, ktorá nemusí byť pravdivá.
Depresia je stav, ktorý okrem otupenosti často prináša aj dlhodobý smútok, beznádej, pocity viny, stratu zmyslu a výrazný pokles energie. Emocionálna otupenosť je iná. Nejde o to, že by bolo všetko zlé. Skôr je všetko akoby prázdne. Žena nemusí cítiť beznádej, ani silný smútok. Skôr absenciu, emócie sú utlmené, plošné a vzdialené.
Mnohé ženy s emocionálnou otupenosťou stále fungujú, pracujú, starajú sa o rodinu, dokážu sa smiať v spoločnosti. Len vo vnútri im chýba prepojenie. Práve preto je otupenosť často prehliadaná, keďže nespĺňa klasický obraz depresie, aký si spoločnosť predstavuje.
Vyhorenie sa zvyčajne spája s prácou, no v skutočnosti ide o hlboké vyčerpanie z dlhodobého tlaku – pracovného, emočného aj vzťahového. Typické je, že žena stratí vnútorný záujem, motiváciu a schopnosť prežívať. Funguje zo ... zotrvačnosti.
Emocionálna otupenosť môže byť jedným z prejavov vyhorenia, no nie každá otupenosť je vyhorenie. Rozdiel je v tom, že pri vyhorení býva prítomná aj výrazná únava, cynizmus a pocit, že už nemám z čoho dávať. Pri samotnej otupenosti môže energia ešte fungovať, len bez vnútorného kontaktu.
Ako rozlíšiť zdravý vnútorný pokoj od otupenosti?
Jednou z častých otázok je, ako rozoznať zdravý vnútorný pokoj od emocionálnej otupenosti. Pokoj je stav, v ktorom emócie existujú, ale nie sú zahlcujúce. Človek ich cíti, rozumie im a dokáže s nimi pracovať. Otupenosť je stav, v ktorom emócie nie sú dostupné.
V pokoji sa dokážeš dojať, zasmiať, pocítiť vďačnosť. V otupenosti vieš, že by si mala niečo cítiť, no neprichádza to. Pokoj prináša pocit ukotvenia. Otupenosť však často prináša pocit prázdnoty alebo odcudzenia. Odborníci zdôrazňujú, že dlhodobé zamieňanie týchto dvoch stavov môže viesť k tomu, že človek ignoruje signály, že niečo nie je v poriadku – jednoducho preto, že necíti nič zlé. Pritom samotná absencia emócií signálom je.
FreepikAko sa z emocionálnej otupenosti pomaly vrátiť späť k sebe?
Neexistuje moment, keď sa človek rozhodne a emócie sa zázračne vrátia. Návrat k prežívaniu je proces. Často pomalý, niekedy nepohodlný. A takmer vždy si vyžaduje zmenu tempa. Takisto, emócie sa nedajú vynútiť. Čím viac sa snažíme niečo cítiť, tým viac sa vzďaľujú. Pomáha skôr vytvoriť priestor. Dovoliť si spomaliť, aj keď to pôsobí nemožne. Dovoliť si nevedieť, čo vlastne cítim. A najmä dovoliť si nepohodlie.
Veľkú úlohu zohráva aj bezpečný vzťah – s terapeutom, blízkym človekom alebo kýmkoľvek, kto sa nesnaží naprávať, motivovať alebo ponúkať rýchle riešenia. Emócie sa často začnú vracať vo chvíli, keď nie sú hodnotené ani tlačené.
Návrat k emóciám často vedie cez telo, nie cez hlavu. Emocionálna otupenosť totiž nie je len psychický stav, ale reakcia nervového systému. Jemný pohyb a cvičenie, vedomé dýchanie, pobyt v prírode alebo somatické techniky môžu pomôcť znovu nadviazať kontakt so sebou. Pozor, nejde však o výkon ani disciplínu, ale o signál bezpečia. Keď sa telo začne cítiť bezpečne, emócie majú šancu sa znovu objaviť.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Pre mnohých ľudí je dôležité počuť, že vyhľadať odbornú pomoc nie je zlyhaním. Práve naopak. Emocionálna otupenosť môže byť signálom, že človek bol príliš dlho bez bezpečného priestoru na to, aby cítil.
Psychológ alebo psychoterapeut môže pomôcť rozpliesť, čo všetko sa pod otupenosťou skrýva. Niekedy je jej súčasťou aj depresia alebo úzkosť, inokedy ide čisto o reakciu na dlhodobý stres. V oboch prípadoch však platí, že s podporou sa cesta späť hľadá ľahšie.
Emocionálna otupenosť neznamená, že si prázdna, pokazená alebo že s tebou niečo nie je v poriadku. Znamená, že si dlho fungovala v prostredí, kde nebol priestor na cítenie. To sa v dnešnom svete stáva. Že si bola silná, keď to bolo potrebné. A že tvoj systém si zvolil prežitie.
Dobrou správou je, že emócie nezmizli. Sú len utlmené a s časom, bezpečím a láskavosťou k sebe sa môžu pomaly vracať. Je dôležité si pripomínať, že necítiť nie je zlyhanie. Je to signál. A každý signál si zaslúži iba pozornosť.
Zdroj úvodnej fotky: Freepik
0 komentárov