Slovenská herečka, ktorá pôsobí v Čechách, má za sebou množstvo rolí vo filmoch aj seriáloch. Posledný rok jej robí radosť úplne nová úloha – stala sa mamou malého Tobiáša a nevie sa dočkať, kedy mu bude môcť ukázať svet.
Pozri aj: Tvárová gymnastika: Omlaď svoju tvár aj bez skalpela!
Váš syn oslávil v lete prvé narodeniny. Aký je Váš život s malým Tobiášom, v porovnaní so životom bez neho?
Život predtým bol tak trochu nudný a nenaplnený. Celú dobu som niečo hľadala. Aj keď som už rok nespala, môžem povedať, že mi nič nechýba. Som nesmierne šťastná, že máme zdravé dieťa.
Zmenil sa Váš pracovný život? Ako dokážete zladiť prácu s Tobiášom?
Učím sa hovoriť nie. Vlastne mám veľmi dobré alibi – dieťa – a robím len na projektoch a veciach, ktoré mi stoja za to. Potom je dôležitá organizácia času. Keď je človek sám, vie sa rýchlo prispôsobiť, ale pri dieťati musím dobre fungovať aj s partnerom. Za toho svojho som veľmi vďačná. Zatiaľ sa vieme fantasticky zladiť a nevyužívame pestúnky, len občas poprosíme babičku.
Vieme o Vás, že ste sa pravidelne angažovali v charitatívnych projektoch. Pokračujete v tejto činnosti i teraz?
Veľká vec, na ktorej som sa podieľala, bola podpora organizácie Bez mámy, kde sme pomáhali sirotincu v Mahangu, v Tanzánii. Bol to surový kontakt s Afrikou, s ľuďmi. Podarilo sa mi tam spraviť fantastické fotografie, z ktorých vznikla výstava, ktorá funguje dodnes. Vďaka tejto skúsenosti som súhlasila aj s podporou podobne zameraných projektov na pomoc v rozvojových oblastiach – ako napríklad Čistá voda deťom.
Ste ambasádorkou projektu Čistá voda deťom už po druhýkrát. Čím Vás tento projekt oslovil? Pre koho je určený?
Zaujal ma práve tým, že môžeme niekomu pomôcť. Často sa stretávam s negatívnymi reakciami, že prečo chodíme pomáhať do Afriky a do iných krajín tretieho sveta. Ja na to už ani neodpovedám, za náš domov považujem planétu. Nerozdeľujem, či sme v Čechách, na Slovensku alebo v Afrike. Pokiaľ nebudeme mať vodu, tak tu nikto z nás nebude. S vodou sú sprevádzané ďalšie katastrofy – príde zemetrasenie alebo tsunami a tá voda následne v oblasti nie je pitná. Preto mi tento projekt príde super – máme produkt, vďaka ktorému sa zo znečistenej vody stane pitná. To je úžasná vec!
V projekte Čistá voda deťom sa veľa hovorí o sile vody. Vy ste pred dvoma rokmi strávili čas v Afrike. Ako si spomínate na život „s nedostatkom vody“?
To je pre mňa najzásadnejšia skúsenosť. Prvýkrát som to zažila pri rovnako prvej návšteve Afriky, v Kamerune, čo bola cesta za domorodcami. Museli sme si nosiť zásobu vody, lebo na žiadnom mieste, kde sme boli, nebola možnosť otočiť kohútikom. Vtedy som sa po prvýkrát stretla s prídelom vody na deň. Ako piť, kedy piť, aby sa človek ani príliš nepotil, ale nebol dehydrovaný. Tam si človek uvedomí základnú hodnotu vody. Aj také jednoduché veci – urobiť si čaj alebo kávu, to je proces na niekoľko hodín. Nazbierať drevo, zapáliť v krbe, zhromaždiť kontaminovanú vodu, prevariť ju niekoľko krát, aby sa stala ako tak pitnou. Pokiaľ nemajú iný spôsob, ako vodu vyčistiť, prípadne ani prostriedky na preváranie, pijú vodu aj z kaluží, dažďovú vodu. Z toho majú, samozrejme, aj zdravotné problémy, ktoré pôsobia najmä na deti.
Zmenil Vás pobyt v Afrike v niečom? Snažíte sa šetriť vodou i doma?
Afrika ma zmenila zásadne. Pamätám si na moment, keď sme leteli domov. Prestupovali sme v Londýne. V Afrike som sa nekúpala dva týždne a bola som taká špinavá, že som sa hanbila sedieť medzi ostatnými cestujúcimi. Akonáhle sme došli domov, mlčky som si napustila plnú vaňu vody. Hneď ako som si do nej ľahla, dostala som depresiu z blahobytu, v ktorom žijem. A to je zásadný problém. Ľudia, ktorí chodia ako dobrovoľníci do krajín tretieho sveta, majú problém vyrovnať sa s neskutočným rozdielom medzi krajinami.
Odniesli ste si z Afriky nejaké posolstvo?
Používali sme tam takú krásnu vetu, že jediné, čo v Afrike máš, je čas. Pretože tam človek skutočne nič nevlastní, tam je len strašne veľa času.
Chystáte sa vziať do Afriky i malého Tobiáša?
Áno, chystáme sa! On tam vlastne už bol, ešte v brušku, ale vezmeme ho opäť. Čakáme, kým trošku vyrastie, aby mohol absolvovať všetky očkovania a zároveň bude vo veku, keď bude komunikácia s ním jasná. Ak vám ochorie dieťa a nevie povedať, čo mu je, je to veľmi ťažké a samozrejme aj tie zdravotnícke služby v Afrike sú na inej úrovni. Radi by sme opäť šli do sirotinca do Mahangu, spravili by sme nový projekt, nové fotky, posadíme stromy. Veľmi túžim, aby moje dieťa videlo ako bohatstvo, tak chudobu. Aby videl, že svet je čierny aj biely.
Ďakujeme za rozhovor!
