Schúľte sa do svojho obľúbeného kresla, zababušte sa do huňatej deky a pri vôni vanilky sa začítajte do ďalšieho romantického príbehu z krajiny tisícich hradov a drsnej vysočiny. V jednom škótskom hrade na vás čaká príbeh o dvoch nedokonalých ľuďoch, ktorý ch spojí dokopy priam dokonalá láska. Novinka vychádza pod značkou Cosmopolis, ktor á je súčasťou vydavateľstva GRADA Slovakia.
Vydajte sa do krajiny tisícich hradov
Keď sa Izzy vráti z vychýrenej kuchárskej školy Killorgally späť do škótskeho hradu, ktorý zdedila, čaká ju tam hneď niekoľko prekvapení. Okrem toho, že vo svojej kuchyni objaví príťažlivého profesora histórie Rossa, jej mama sa počas Izzyinej neprítomnost i pustila do rozsiahlej rekonštrukcie a navyše hrad na Vianoce prenajala skupinke zámožných hostí!
A tak Izzy zostáva len niekoľko týždňov na to, aby chátrajúci hrad premenila na kúzelný hotel. Našťastie má hneď niekoľkých pomocníkov a jedným z nich je na prekvapenie všetkých aj Ross. A hoci si to Izzy vôbec nechce pripustiť, začína na neho myslieť čoraz viac...
Vychádza 20. novembra 2023, 320 strán, formát 145 x 205 mm, brožovaná väzba so záložkami, 16,99 €
Bestsellerová séria ROMANTICKÉ ÚTEKY
Knižná séria Romantické úteky je v súčasnosti jednou z najobľúbenejších romantických sérií. Britská autorka Julie Caplinová v nej svojich čitateľov berie na mnohé zaujímavé miesta, kam hrdinky utekajú za láskou. V týchto príbehoch sa spája milá a pohodová atmosféra známych miest a sympatické hrdinky. Aj napriek problémom, s ktorými sa stretávajú, prídu všetky na to, že šálka kávy spraví náladu, dobrý koláčik vykúzli úsmev na perách a lásku môžete nájsť aj pri šľahaní krému do makróniek. A práve tú kúzelnú schopnosť prepojiť romantiku s vášňou pre jedlo a vykresliť atmosféru miesta oceňujú všetky čitateľky, ktoré si sériu Romantické úteky obľúbili. Čitateľky sa môžu tešiť na ďalšie knižky, pretože autorka prezradila, že má s vydavateľom naplánované už dva nové romantické úteky. V máji 2022 navštívila Prahu a tá ju očarila natoľko, že ešte počas svojej návštevy prezradila, že jeden z príbehov určite zasadí do tejto krásnej európskej metropoly.
V slovenskom jazyku vyšlo:
ÚRIVOK Z KNIHY - HRAD V ŠKÓTSKU OD JULIE CAPLINOVEJ:
Philip bol veľmi dobrý v romantických detailoch, vo večeriach pri sviečkach, víkendoch s prekvapením a v extravagantných kyticiach, ale už vedela, že to bola premyslená stratégia, ktorá ju mala prilákať späť po tom, čo bol odmeraný alebo chvíľu neprítomný. „Nech je ti odpustené, ale pod podmienkou, že to už neurobíš. Preto som dnes poslala Philipa preč. Celé roky striedavo bol a nebol môj priateľ. Stretli sme sa na univerzite, ale on sa nikdy úplne nerozhodol, či so mnou chce byť, alebo nie. Milovala som ho, a tak som to svinstvo znášala.“ Chytila ho za ruku a usmiala sa na neho. „Dalo by sa povedať, že som mu tie svinstvá uľahčila.“ Ross sa zaškeril. „Sme len ľudia. A mám podozrenie, že to vedel.“ Prikývla. „Dnes to vlastne priznal, ale ja som si uvedomila, kto je skutočný priateľ.“ Pobozkala ho na tvár. „Je to niekto, kto na teba myslí, záleží mu na tebe a nezištne ti pomáha, pretože vidí, že potrebuješ pomoc.“ „Dúfam, že budeme oveľa viac než len priatelia.“ Izzy trochu placho prikývla. „To by som rada.“
21. kapitola
„Uf!“ Na ďalší deň ráno Ross šoféroval po príjazdovej ceste späť k hradu s kufrom plným cinkajúcich fľašiek. „Zvládli sme to.“ „Veľká vďaka. Viem, že by si dnes ráno radšej zostal v posteli.“ Izzy sa dívala z auta na zasneženú krajinu. Okolo nich poletovali snehové vločky ľahučké ako pierko. „Haló?“ Pozrel sa na ňu a tvár mu rozžiaril široký úsmev. „A ty azda nie?“ Srdce jej na sekundu zaplesalo, plné spomienok na predchádzajúcu noc. Zavrtela sa na sedadle, jej nervové zakončenia sa stále chveli z jeho pozorností. Na niekoho, kto tvrdil, že nie je na veľké emócie, rozhodne vedel, ako žene urobiť dobre. Od chvíle, keď ju pobozkal pri ohni, mala pocit, že je stredobodom jeho vesmíru, a keď sa Ross na niečo sústredil, bol veľmi cieľavedomý. Zatiaľ čo ju viedol za ruku do svojej spálne, neváhala, pretože nebol jediný, kto spadol z útesu. Napriek nádherne tancujúcim motýlikom v hrudi jej z času na čas pri pomyslení na výdatnú snehovú nádielku, ktorá sa mala podľa predpovede dostaviť neskôr popoludní, stiahlo žalúdok. Vo vrecku zaťala päsť a chytila sa za palec pre šťastie. Prosím, prosím, prosím, nech Carter-Jonesovci dorazia. Neodvažovala sa ani pomyslieť na peniaze, ktoré utratili za jedlo a víno, nieto ešte za renováciu, hoci, aby sme boli spravodliví, hrad vyzeral ako pripravený pre kráľa. Keď vkĺzli do poslednej zákruty, povzdychla si. „Vďakabohu, že sme to zvládli.“ „Áno. Nie som si istý, či by som ťa tentoraz zvládol odniesť aj s tým vínom.“ Usmiala sa na neho, ale napriek tomu sa spýtala: „Myslíš si, že cesty budú v poriadku?“ „Ak nie, máme dosť vína, aby sme vydržali aj obliehanie, nie iba zapadnutie snehom.“ Mala podozrenie, že Ross jej otázku zámerne zle pochopil, aby ju upokojil, akoby bolo nemysliteľné, že sa sem ich hostia nedostanú. Vzala si z neho príklad.
„A ak bude jedlo príšerné, môžeme Carter-Jonesovcov opiť tak, že si to nebudú pamätať.“ Prinútila sa do úsmevu a potom si všimla cudzie auto zaparkované pred hradom. „Myslíš, že to sú oni?“ ukázala na elegantné kombi značky Jaguár. „Majú prísť až o niekoľko dní. Možno sa rozhodli prekabátiť počasie.“ Začala si zbierať veci z predného sedadla. „Chcela som ich privítať a urobiť to poriadne,“ zanariekala. „Som si istý, že Xanthe…“ Zastavil sa a zamračene žmúril na auto. „Ani to nehovor. Božemôj. Xanthe.“ Izzy zavrela oči, keď si predstavila uvítanie v matkinom poňatí, a už aj vystupovala z auta. „Pravdepodobne ich donútila, aby si sami odniesli kufre hore, ukázala im izby a začala skákať po posteli, aby im predviedla, aké sú matrace pohodlné. A ani jej nenapadlo ponúknuť im po dlhej ceste občerstvenie. Prišli z Edinburghu. Museli vyraziť skoro.“ Ross ju objal. „Dýchaj, McBrideová. Dýchaj.“ „Áno. Dýchať. Bude to v poriadku.“ „Prišli na pravý škótsky hrad, navyše sú biele Vianoce. Izby vyzerajú perfektne, jedlo bude vynikajúce, a ako si vravela, keď bude najhoršie, opijeme ich. Máš vedľa seba mňa, Jeanette, Jima a Duncana. Sme tím. Bude to v pohode.“ Napriek jeho slovám rýchlo zamierila do hradu a nechala ho, aby odniesol víno dovnútra. Ponáhľala sa tak, že div nezakopla o opustený kufor, ktorý stál na verande. S divoko búšiacim srdcom sa ponáhľala do hlavnej haly. V kozube ju však neprivítali žiadne plápolajúce plamene, ako čakala. Našťastie miestnosť vyzerala sviatočne vďaka girlande z jedľových vetví omotanej okolo stĺpov schodiska, na ktorej sa striedali zamatové a saténové tartanové mašle, a vetvičkám cezmíny šikovne upevneným nad rámami obrazov. Izzy vedela, že toto by nedokázala ani za milión rokov. Keby to bolo na nej, vyzerali by ako náhodne pohádzané opité vetvičky ponechané osudu. Na kozubovej rímse stáli hrubé biele sviečky obklopené jedľovými šiškami nastriekanými zlatou farbou. Bolo to vkusné a okúzľujúce bez toho, aby to pôsobilo prezdobene. Izzy sa trošku uľavilo, napätie ju opúšťalo ako vzduch z vyfučaného balónika. Prvý dojem bude príjemný. Presne toto by človek čakal od škótskeho hradu. Na chodbe vedúcej do kuchyne sa ozýval vzdialený hlasný smiech. Ross vošiel dnu so škatuľou vína. „Sú v kuchyni?“ neveriacky zavrtela Izzy hlavou. Vybrala sa tam a Ross ju nasledoval Aspoňže Xanthe ponúkla hosťom občerstvenie, pomyslela si s úľavou Izzy, keď strčila do dverí a našla matku a párik v strednom veku sedieť pri stole s tanierom sušienok a hrnčekmi horúceho čaju. Tá žena ani trochu nevyzerala tak, ako Izzy očakávala, že bude pani Carter-Jonesová vyzerať. Predstavovala si niekoho oblečeného celkom elegantne, ale trochu ako matróna. Táto žena mala svetlé vlasy s fialovým nádychom ostrihané nakrátko, na sebe džínsové šaty doplnené žiarivou dúhovou hodvábnou šatkou, pruhované pančuchy v horčicovej, zelenej a oranžovej farbe a vyblednuté červené kožené topánky pripomínajúce mäsové pirohy. „Izzy!“ privítala ju matka, akoby bola preč niekoľko dní, a nie niekoľko hodín. „Zoznám sa s Aliciou a Grahamom.“ „Dobrý deň,“ pozdravila Izzy čo najveselšie a premýšľala, prečo ich sem, preboha, Xanthe priviedla. S veľkým stolom z borovicového dreva, príborníkom plným kameninového riadu a liatinovými kachľami to tu síce bolo útulné, ale matka vložila všetko úsilie do toho, aby obývačka vyzerala nádherne. „Teší ma. Dúfam, že…“ „Mami! Oci!“ Ross so žuchnutím položil škatuľu s vínom. „Čo tu robíte?“ Žena sa postavila a usmiala sa od jedného ucha s mnohými pírsingami k druhému. Izzy si nebola istá, či niekedy predtým videla toľko náušníc na jednom človeku. „Ross!“ Jej fajčiarsky chrapľavý jakot o niekoľko decibelov prekonal obvyklú hlasitosť Xanthe. „Dieťa moje!“ Izzy stuhla pri pohľade na zdesenie na Rossovej tvári, keď Alicia vyskočila a záhyby jej objemných šiat a vejúce cípy šatky sa rozleteli, ako sa k nemu hrnula s roztiahnutými rukami. Ross cúvol. „Preboha, matka. Mám tridsaťpäť.“ „Vždy budeš moje dieťatko,“ namietla a vrhla sa na neho s extravagantným objatím. „Ty jeden veľký hromotĺk, poď sem a objím ma.“ Ross ju pevne objal a potľapkal po chrbte. Pobozkala ho na obe líca a potom odstúpila, aby ho zhodnotila. „Ty si cvičil, mladý muž. Cítim tie svaly.“ „Nemôžeš cítiť žiadne svaly. Som rovnaký ako vždy.“ „Pf. Tvoj otec nebol nikdy v živote svalnatý, však, Graham?!“ zavolala na manžela, na ktorého sa Ross veľmi podobal. „Nie, drahá,“ súhlasil. Keď zachytil Izzin pohľad, smutne sa usmial. Izzy zrazu presne vedela, o kom Ross hovoril, keď vravel, že mu Xanthe niekoho pripomína a že je na podobných ľudí zvyknutý. „Čo tu robíte?“ spýtal sa Ross znova. „Prišli na Vianoce,“ ozvala sa Xanthe, očividne celkom spokojná sama so sebou.
