Vždy sa oplatí pozorne si pozrieť človeka, ktorého si práve beriete:)
Máte chuť na očarujúcu regentskú romancu? Tracy Anne Warrenová ich píše naozaj skvele. Už si získala desaťtisíce slovenských čitateliek príbehmi Jediná noc, V posteli starého mládenca, Princezná a gróf, Princezná a horal, či Tvrdohlavá princezná. Teraz je tu romanca, ktorou si získa srdcia ďalších čitateliek – Podvedený vojvoda.
Violet Brantfordová odjakživa túžila po Adrianovi Winterovi, bohatom vojvodovi z Raeburnu, ibaže on sa rozhodol oženiť s jej energickou a oveľa spoločenskejšou dvojičkou Jeannette.
Keď sa však Jeannette tesne pred obradom rozhodne, že sa za Adriana nevydá, Violet odvážne vykročí uličkou k oltáru namiesto sestry. Stane sa Adrianovou manželkou a splní sa jej tak najtajnejší sen. No život vojvodkyne nie je ľahký a navyše musí neustále tajiť svoju skutočnú totožnosť...
Odporúčame prečítať tiež: Je koniec. Už ju nebude trápiť a ničiť!
Adrian sa nazdáva, že presne vie, s kým sa oženil. Jeannette je síce trochu vrtkavá a sebecká, ale bude z nej dokonalá manželka vojvodu. Manželstvo z rozumu napokon prinesie vojvodovi viac, než očakával: láskavá manželka ho prekvapuje na každom kroku. A hoci nikdy nemal v úmysle zaľúbiť sa, Violet v prestrojení si rýchlo získava jeho srdce...
„Výrazné, sympatické postavy, zaujímavé dialógy a vzrušujúca zápletka – to sú prvotriedne ingrediencie, na ktorých stojí nezabudnuteľný príbeh Podvedený vojvoda,“ napísali Romantic Times Bookclub.
Začítajte sa do novinky Podvedený vojvoda:
Úryvok
Londýn, júl 1816
„Ja, Adrian Philip George Stuart Fitzhugh, beriem si teba, Jeannette Rose, za manželku...“
Violet mala pocit, že odpadne alebo jej príde nevoľno priamo pri oltári rovno pred Adrianom a arcibiskupom. Pred takmer všetkými členmi vyššej spoločnosti, ktorí sa zhromaždili v Katedrále svätého Pavla, aby sa stali svedkami svadby roka. Uličku lemovalo tisíc ľudí. Dvetisíc očí sa s obrovským záujmom upieralo na Jeannette Brantfordovú, klenot tejto sezóny (aj predchádzajúcej), ktorá si práve vymieňala manželský sľub s Adrianom Winterom, šiestym vojvodom z Raeburnu a najžiadanejším slobodným mužom v Anglicku. Problém spočíval v tom, že nevesta nebola Jeannette Rose Brantfordová, ale jej jednovaječné dvojča Jannette Violet Brantfordová alebo Violet, ako ju volala rodina. A práve teraz mala dojem, že sa tak trocha zbláznila.
Uprela zrak na svoje črievičky z modrého hodvábu a zadívala sa na zložitý vzor na mramorovej dlážke pod elegantnými topánkami. Mala pocit, akoby ju obklopovala iskrivá hmla. Niekoľko zrniečok prachu sa znášalo na zem v žiare sviečok a prirodzenom svetle prúdiacom cez okná z farebného skla s výraznými odtieňmi modrej a zelenej.
Do nosa jej vchádzala priveľmi sladká vôňa ružových ruží a krémovobielych gardénií, ktoré pred obradom naaranžovali do veľkých kytíc. Dvíhal sa jej z nich žalúdok. Preglgla. V ústach mala sucho ako na púšti. Pomedzi lopatky sa jej skotúľala kvapka potu, takže by sa najradšej nervózne zahniezdila.
Mala som byť družička, pomyslela si v závratnej panike. Teraz mala čakať na kraji s ostatnými účastníkmi. Namiesto toho stála vedľa Adriana medzi dvoma masívnymi špirálovitými barokovými stĺpmi z tmavého mramoru a matného zlata. Obrovská klenba katedrály sa týčila zhruba sto metrov nad ňou. Zo stropu na ňu civeli maľby zo života svätého Pavla. Predpokladala, že by s jej konaním rozhodne nesúhlasil.
Nútila sa zostať pokojná.
Pokojná?
Ako mohla zostať pokojná, keď práve páchala ten najstrašnejší podvod vo svojom živote? Ustavične čakala, že si niekto všimne, kto v skutočnosti je, obviňujúco na ňu ukáže prstom a skríkne: Podvod!
No ako správne predpokladala jej sestra, ľudia videli presne to, čo očakávali. Aj rodičia a sluhovia ju pred obradom prijali ako Jeannette, keď sa zjavila v sestriných elegantných svadobných šatách z ľadovomodrého hodvábu so živôtikom s vyšitými lístkami, rukávmi po lakte a sukňou zo snehobieleho organtínu, ozdobenou ružami z drobučkých perál. Nikto nespochybňoval jej totožnosť, dokonca ani keď rozrušila sestrinu kaderníčku žiadosťou, aby jej v ten deň už „druhý raz“ urobila účes, a slúžka jej musela s veľkým úsilím vpliesť do vlasov perly a drobné trblietavé zafíry.
Bože dobrý, pomyslela si Violet hádam po stý raz, ako som sa dostala do takej šlamastiky? Keď sa dnes ráno zobudila, všetko bolo ako vždy. Teda až na to, že sa chystala svadba, celá domácnosť bola hore nohami a každý mal čo robiť. Keby vtedy tušila, že sa nebude vydávať jej sestra, ale ona, bola by oveľa nervóznejšia. Kiežby radšej vynechala vajíčka a údenáča. Raňajky ju teraz ťažili v žalúdku.
Aká je len hlúpa! Určite jej to nevyjde.
Jej ľadová ruka vo vojvodovej mocnej horúcej dlani sa zachvela. Odkedy k nemu kráčala uličkou, len raz naňho úkosom pozrela. Bola príliš nervózna, takže sa neodvážila hľadieť naňho priamo. Nemohla však nevnímať jeho blízkosť, keď sa nad ňou týčil. Mocný tmavovlasý krásavec, očarujúci vo formálnom svadobnom obleku.
Vie to? uvažovala. Má podozrenie? Bože, čo ak áno? Obráti sa k nej chrbtom pred očami celej spoločnosti? Alebo počká, kým budú v súkromí, a potom požiada o okamžité anulovanie manželstva? V každom prípade, ako to Violet potom všetkým vysvetlí?
Čo povie žena, ktorej samotná identita je lož?
Čo ju to dnes ráno pochytilo? Ako mohla dovoliť Jeannette, aby ju nahovorila na taký hrozný podvod? Vari sa pred mnohými rokmi nezaprisahala, že už nikdy si nevymení miesto so starším dvojčaťom, lebo práve ona – Violet – vždy skončí v poriadnej kaši?
Prečo sa dala nalákať na taký zradný chodníček?
Vari preto, lebo Jeannette sa rozhodla odvolať sľub vydať sa za svojho bohatého, krásneho, vplyvného ženícha sotva dve hodiny pred obradom? Tento krok by nepochybne spôsobil katastrofálny škandál. Rodina by sa možno už nikdy nespamätala z toľkého poníženia a hanby.
Alebo preto, lebo Adrian pred svadbou daroval Jeannette dvadsaťtisíc libier, ktoré rodina minula ako nič, aby vyplatila obrovské dlhy, ktoré narobil nielen otec, ale aj márnotratný mladší brat Darrin?
Alebo preto, lebo Adriana Wintera ľúbila, odkedy ho prvý raz uvidela na začiatku minulej sezóny na svojom debutantskom plese? Neprestala ho milovať, hoci jej city neopätoval a požiadal o ruku jej sestru. Hoci jej nevedomky ukradol srdce a zároveň a jej ho zlomil.
„Ehm... milady,“ zašepkal arcibiskup, „ste na rade.“
„Čože? Ach, prepáčte, sa-samozrejme,“ odvetila ticho. Zahanbila sa, že ju prichytili nesústredenú.
Zdvihla zrak a v Adrianových očiach zazrela záblesk zmätenej zvedavosti. Ihneď sa odvrátila.
Arcibiskup odrecitoval slová, ktoré mala zopakovať.
„Ja, Jeannette Rose, beriem si teba, Adrian Philip George Stuart Fitzhugh, za manžela.“
„Ja, Jannette Vi... uhm.“ Odkašľala si. Čo je to s ňou? Ak sa rýchlo nespamätá, prezradí sa aj bez pomoci od kohokoľvek iného. Skús to znova, pomyslela si zúfalo. Sústreď sa.Zhlboka sa nadýchla. „Ja, Jeannette Rose, beriem si teba, Adrian Philip George...“ Zrazu mala v hlave prázdno. Bože, ako je to ďalej?
„Stuart Fitzhugh,“ napovedal jej ticho arcibiskup.
„... Stuart Fitzhugh, za manžela...“
Kňaz jej odrecitoval ďalšiu vetu.
Pozorne počúvala, a keď bola na rade, opakovala po ňom: „... a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem vernou manželkou a že ťa nikdy neopustím... ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v bohatstve, ani v chudobe...“
Znova zdvihla zrak a pozrela Adrianovi do pokojných tmavohnedých očí.
„... ani v zdraví, ani v chorobe...“
Jej nervozita o čosi ustúpila s vedomím, že myslí vážne každé slovo.
„... a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života...“
Naozaj ho milovala. Sľúbila, že ho bude milovať po zvyšok života. A čo sa týka cti... Nuž, obávala sa, že v tomto bode už sľub porušila, no v budúcnosti sa bude snažiť, aby mu to vynahradila.
Arcibiskup opäť prehovoril. Tentoraz sa prihováral Adrianovi, ktorý jej zdvihol ľavú ruku a navliekol tenkú zlatú obrúčku k obrovskému prsteňu ozdobenému diamantmi a smaragdami, ktorý jej pred necelou hodinou nastokla na prst Jeannette. Teraz patril jej.
„Prijmi tento prsteň...“ predniesol Adrian hlbokým vážnymhlasom, „... ako znak mojej lásky a vernosti v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.“
„Modlime sa.“ Arcibiskup zdvihol modlitebnú knižku.
Violet si s roztrasenými nohami kľakla k mužovi, ktorý sa mal o chvíľu stať jej manželom. Sklonila hlavu, zatvorila oči a vyslovila vlastnú modlitbu, žiadajúc Boha o odpustenie. Bola slaboška, no muža po svojom boku milovala viac, ako si dokázal predstaviť, hoci sa to zrejme nikdy nedozvie. Ako by mohol byť podvod, ktorý spáchala, takým veľkým hriechom, keď v srdci cítila neochvejnú oddanosť a úprimnosť?
Zdalo sa, že Boh vyslyšal jej tichú modlitbu, keď arcibiskupovi dovolil bez námietok ukončiť obrad. „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“
Adrian jej pomohol vstať, držiac ju za pravú ruku. Zachvela sa, keď ju objal okolo drieku a pritiahol si ju.
„Vaša milosť,“ usmial sa kňaz, „smiete pobozkať nevestu.“
Violet nedokázala odhadnúť, čo znamená výraz na Adrianovej tmavej tvári s ostrými črtami, keď sa k nej sklonil.
Dovtedy sa bozkávala iba raz: keď mala dvanásť, jeden z brantfordských bratancov jej vtisol kradmý letmý bozk v tieni jablone. Musela uznať, že tá predstava jej vtedy pripadala oveľa vzrušujúcejšia ako samotný bozk.
Odporúčame prečítať tiež: Život ako na trampolíne: raz si hore, raz dolu
