Len čo človek začal rátať každú hodinu, prišiel o schopnosť tešiť sa z nej. Odjakživa sme chceli získať viac hodín... rýchlejšie napredovať a vykonať viac počas každého dňa. Prostá radosť žiť od jedného východu slnka k druhému sa stratila v nenávratne.
Čo všetko dnes robíme, aby sme čo najlepšie vyplnil každú jednu minútu dňa? Úporne sa snažíme a zvádzame súboj s efektívnosťu, a pritom nenachádzame uspokojenie. Je to kruté, ale prenasleduje nás stále väčší hlad dosiahnuť viac. Darmo si hovoríme, že na čo nám to bude... Sme v tom akoby zakliati.
„Ak je čas najvzácnejšia vec zo všetkých, tak je premrhanie času najväčšie premrhanie, pretože stratený čas nemožno znova nájsť a to, čo voláme dostatkom času sa vždy ukáže ako dosť málo.“
Mne pomáha, keď si hovorím, že nevlastním svoj čas, aj keď túžim vlastniť svoje bytie. Denne si pripomínam, že odmeriavať život znamená nežiť ho. A ešte som si dala pred oči múdrosť Miguela Cervantesa: Na veľkých hodinách času je len jediné slovo “teraz”. Ak budete kráčať po ulici s názvom “potom”, tak domov nedorazíte “nikdy”.
