Iba trochu lásky: Prekonajú sestry nepriazeň osudu?

Je to už jej 19. kniha. Katarína Gillerová patrí k najobľúbenejším slovenským autorkám a teraz prichádza s novinkou Iba trochu lásky.

Do Prahy sa presťahuje slovenská rodina s malou Eugéniou. Keď má osem, narodí sa jej sestra Emka a Eugénia sa cíti byť odstrčená. Dovtedy bola v rodine stredobodom pozornosti a zrazu na ňu nemá mama čas. Začne sa búriť, zo žiarlivosti robí sestre prieky, má v sebe pocit krivdy.

Život oboch dievčat však zmení tragická nehoda. Až keď zostanú bez rodičov, Eugénia si uvedomí, čo všetko stratila. Sestry si nie sú veľmi blízke, no musia spolu čeliť nepriazni osudu a nenávisti, ktorú v nich pestuje teta Vilma.
Na lepšie časy sa začne blýskať až po rokoch, keď sestry dospejú. Eugéniino šťastie po boku Petra však netrvá dlho. Prečo ju manžel tak náhle a bez vysvetlenia opustil? O pár mesiacov ju po hádke opúšťa aj Ema.

Osamelá Eugénia sa rozhodne pátrať po informáciách, ktoré by jej pomohli získať späť stratený život. V spleti vzťahov, starostlivo zakrytých problémov a zlyhaní postupne odkrýva pravdu o svojej sestre, o tete Vilme aj o nešťastnej nehode spred rokov. No neprehliada pritom možnosť, ako byť znovu šťastná? Veď stačí iba trochu lásky, aby bol život znesiteľnejší...

Odporúčame: Zrada: Romantický triler, ktorý ti zoberie dych

„Táto kniha pohladí dušu, ale aj prekvapí, a keď už máte pocit, že vám je všetko jasné, znova a znova vás presviedča o tom, že sa oplatí chodiť nielen s otvorenými očami, no predovšetkým s otvoreným srdcom,“ pochvaľuje si novinku Iba trochu lásky moderátorka Hana Overweter Rapantová.

Odporúčame: Čo má ona a ja nie: Nový vzťahový román Adriany Macháčovej

Nikto nič netuší

     „Zapneš mi, prosím, zips?“ Simona sa pootočila k svojmu mužovi chrbtom, so šatami rozopnutými až po pekne tvarovaný zadok. V očiach sa jej zračilo očakávanie. Jednou rukou si držala vlasy vyhrnuté dohora, druhou sa načiahla k nemu.
     Karol si napravil uzol na viazanke a odvrátil pohľad od zrkadla k svojmu mobilu. „Uhm,“ zamumlal. Pomaly zapol zips, nevšímajúc si manželkino sklamanie.
     „Akej farby mám šaty?“ vyhŕkla náhle.
     Dobre na to ideš, pomyslela som si.
     Karol sa zmätene zamračil, zrak však neodtrhol od displeja. „Ako to myslíš?“ spýtal sa.
     „Akej farby sú moje šaty?“ zopakovala.
Jej urazený tón ho prinútil zdvihnúť zrak od mobilu. Začudovanie sa na ňu zahľadel. „Zelenkavé?“ zatváril sa neisto. „So vzorom... so vzorom... nejakým...“ Bezradne rozhodil rukami.
     Prizri sa bližšie, radila som mu v duchu. Sú to lístky stromu.
     „Sú to listy,“ zdôraznila Simona.
     „Obálky?“ Oči sa mu rozšírili údivom. Nepozeral na šaty, pozeral na ňu, akoby mu hlavou práve prebehla pochybnosť o manželkinom psychickom zdraví.
     „Žartuješ?“ rozhodila rukami. „Vnímaš ma vôbec?“
     Dnes sa zdala podráždená, čo bolo u Simony nezvyčajné. Vedela som však, že sa jej na ten večierok veľmi nechce. Budú tam Karolovi kolegovia a šéfovia aj s manželkami a ona kvôli tomu musela zrušiť plánované stretnutie so svojimi priateľkami.
     „Vyzeráš úžasne, Simi.“ Konečne vyslovil vetu, na ktorú čakala odvtedy, čo sa napasovala do tých slávnostných šiat.
     Zmierlivo sa naňho usmiala a potom si nohy pomaly vsunula do čiernych lodičiek na vysokom opätku. Vyzerala perfektne ako vždy. Ani pri sporáku či žehliacej doske alebo pri práci s mopom si nedávala tepláky a staré tričká. Bola upravená za každých okolností, namiesto papúč koketné dreváčiky s opätkom, aby vynikli pekné nohy, krásne nalíčená ešte skôr, než vstane manžel, pripravená byť mu s úsmevom k dispozícii.
     Pani Dokonalá.
     Karol sa konečne mohol opäť venovať mobilu. Simona sa postavila pred veľké zrkadlo v predsieni, vykrúcajúc sa na všetky strany, aby si skontrolovala každý záhyb na zelených šatách a každý vlas na zložitom účese.
     Aj tak ho nezaujímaš, pomyslela som si. Poznám ten neprítomný výraz v tvári muža, keď ťa prestáva vnímať ako ženu. Uvedomíš si to však až potom, dodatočne, budeš prehodnocovať týždne a mesiace dozadu a pýtať sa sama seba, prečo si si to nevšimla už skôr.
     Pozorovala som ich cez poodchýlené dvere detskej izby. Sedela som v pokľaku pri dvojročnej Simonke a trpezlivo som čakala, kedy sa ozve víťazná nočníková melódia jej takmer dvadsaťminútového úsilia. Sedemročný Kajo sa hral uprostred izby s vláčikom, malá ho užasnuto pozorovala a tlieskala ručičkami.
     Už som mohla mať takúto dcérku, pomyslela som si trpko. Takto som iba občasná opatrovateľka cudzích detí. V cudzích rodinách.
      Som sama, po tridsiatke, pripravená založiť si vlastnú rodinu. Viem, čo je šťastie, viem si vážiť ten pocit obyčajného dňa s ranným slnkom a poobedňajšou kávou... A s tými, ktorých ľúbim. Pýtam sa vesmíru, prečo mi tieto dni vzal, prečo mi ukazuje cestu nikam... Snažím sa hľadať spôsob, ako ďalej žiť, čo urobiť so svojím životom. Preto sa tvárim ako skúsená opatrovateľka detí, nikto však netuší, že to iba predstieram.
     Mám v tejto rodine iné poslanie. Iný dôvod, než sa venovať deťom.
     Zamyslene som postavila vežu z kociek, no sotva som sa otočila, začala malá  s krikom rozhadzovať ručičkami a ústa skrivila do plaču, pretože Kajo narazil vláčikom do veže a urobil z nej hŕbu kociek.
      „No, toto sme tu naozaj nepotrebovali,“ ozval sa milý chlapček so znechuteným výrazom v tvári. „Také malé decko prináša do domu iba samé starosti,“ zvraštil čelo.
     „Aj ty si bol takýto malý,“ pripomenula som mu za hlasného plaču malej.
     „Ja som tak nevrešťal,“ nesúhlasil so mnou, pevne presvedčený o svojej výnimočnosti. „Už som sa pýtal susedy z prvého poschodia, či si ju nevezmú. Oni nemajú žiadne deti, podelíme sa. Potešili sa.“
     „Aj tvoji rodičia sa potešia, keď im to povieš,“ ubezpečila som ho. Žiarlivosť na malú sestru ho neopúšťala od jej narodenia. Dlho bol jedináčikom, nedokázal prijať príchod nového člena rodiny, ktorý celú maminu pozornosť sústredil iba na seba. Jeho otec bol stále pracovne zaneprázdnený a voľný čas sa snažil rozdeliť medzi neho a ešte aj svoje dve staršie deti z prvého manželstva.      „Neplač, Simonka. Pozri, aj macko a zajačik tu sedia a pozerajú na teba,“ hrala som jej divadielko s plyšákmi. Plač rýchlo vystriedal úsmev.
     Ešte chvíľu vydrž, želala som si v duchu. Naťahovala som uši, aby som zachytila čo najviac z rozhovoru dospelých.
     „Stretnutie s kamoškami som preložila na zajtra,“ oznámila Simona manželovi.
     „Fajn, tak v robote zostanem dlhšie,“ prikývol. „Nechám vám priestor na ohováranie.“
     „To je od teba milé,“ poznamenala trochu sarkasticky. „Prídu sem len na hodinku, nemusíš v kancelárii nocovať. Alebo... mohol by si prísť a zatiaľ vziať deti von,“ navrhla mu. „Potom by sem Eugénia nemusela chodiť aj zajtra...“
     Rýchlo mávol rukou, akoby odháňal dotieravú muchu. Manželkin návrh sa mu očividne nepáčil. „Ja poznám tú hodinku,“ pokyvoval hlavou. „Napokon z nej budú tri...“
     Nebol veľmi nadšený jej kamarátkami, pri stretnutí s nimi však vždy použil dostatočný šarm na to, aby Simone nadšene závideli jej neodolateľného manžela.
     Dnes bol jeho šarm na dovolenke. Simonina zmierlivosť tam tiež práve mierila, a hoci bola poslušná a poddajná za každých okolností, ťažko skrývala v sebe stúpajúcu mrzutosť.
     „Eugénia?“ Pani Dokonalá sa zjavila vo dverách. Nežným pohľadom najprv narýchlo skontrolovala deti, potom sa so spýtavým výrazom v očiach obrátila na mňa. „Bolo by možné... mohla by si prísť aj zajtra?“ V hlase jej zavibroval prosebný tón. Stretnutie s kamoškami bez opatrovateľky pri dvoch malých deťoch nemá význam.
     Zdvihla som hlavu, sklonenú k malej Simonke. Nesúhlasila som okamžite, chvíľku som sa tvárila zamyslene. Nacvičte si to. Stačí pár sekúnd, odpočítate jeden, dva... a druhá strana bude mať dojem, že si v hlave presúvate bohatý program iba kvôli nej, že jej robíte veľkú láskavosť.
     „Áno,“ prikývla som.
     Na Simoninej tvári sa objavil široký, vďačný úsmev. „Ďakujem, Eugénia,“ povedala s úľavou, „Naozaj neviem, , čo by som si bez teba počala.“
    Nepovedala som jej a ona netušila, že môžem prísť kedykoľvek po práci, aj každý deň, lebo moje popoludnia a večery sú naplnené samotou.
     „Maminka, ty máš nové šaty?“ ozval sa malý Kajo. S vážnou tvárou si ju pozorne premeriaval. Malá k nej nedočkavo naťahovala bacuľaté rúčky, nebol však vhodný čas brať dieťa na ruky.
     „Páčia sa ti?“ rozžiarili sa Simone oči. Chytila si rukou sukňu a koketne sa pred nami zatočila.
     „Nie je to bohviečo,“ netváril sa Kajo nadšene. „Už som videl aj krajšie.“
     „No toto!“ zvolala Simona sklamane a vzápätí sa rozosmiala. „Ty si mi ale džentlmen!“
     „Si trochu čudná,“ pochybovačne si ju premeriaval. „Vyzeráš inak... ako teta upratovačka v našej škole...“
     „Upratovačka?!“
     „Hej. Aj ona nosí vlasy tak hore... Lebo sa potí.“
     „Potí?“ nechápala Simona. „Ako potí?“ Rukou si siahla dozadu na vlasy, vypnuté do slávnostného účesu.
     „Hovorila našej učiteľke, že sa potí, keď upratuje našu triedu.“
     „Zapotí, asi,“ opravila som ho, „kým poupratuje. Zrejme tam narobíte veľa smetí, tak preto, nie?“
     „Áno,“ prikývol rýchlo. „Obhadzujeme sa maslovými rožkami.“
     „Rožkami?!“ zatvárila sa Simona pobúrene. „Ja ti robím rožky so šunkou na to, aby si sa s nimi obhadzoval?“
     „Veď šunku predtým zjem,“ ubezpečil ju. „Ale...“
     Dvere sa otvorili dokorán a zjavil sa v nich Karol, hlava rodiny. „Môžeme už ísť? Taxík práve prišiel.“
     Simona bezmocne rozhodila rukami. „Samozrejme, ja som hotová...“ Vyzerala zmätene z práve vypočutých školských informácií. Pridŕžala nerozhodne okraj dverí. „Eugénia, prosím, vysvetli Kajovi, čo sa robí s maslovými rožkami...“ Pozrela na manžela. „Do polnoci sa vrátime,“ vyslovila s presvedčením.
     Karol sa zatváril neutrálne, zrejme ani sám nevedel, dokedy sa zdržia. Na druhý deň však obaja musia ísť do práce, určite večierok v pracovný deň nepotrvá dlho.

Odporúčame: Hrobár z Paríža: História aj romantika v dobrodružnom príbehu