O dnešnom otcovi sa niekedy hovorí, že je slabý, na úteku, alebo stratený vo virtuálnom svete, pri čom úlohu autority a symbolu pevného poriadku dávno zavesil na klinec. Na druhú stranu však býva častejšie ochotný prejaviť svojim deťom bezpodmienečnú lásku, tráviť s nimi čas a učiť ich vyjadrovať svoje pocity. Známy terapeut a lektor Jiří Halda priblíži v pondelok 12. júla vo svojej online prednáške jedinečnú a neustále sa meniacu rolu otca vo výchove, vysvetlí jej historický vývoj od obdobia starovekého Ríma až po súčasnosť a hovoriť bude aj o problémoch, ktorým mužstvo a otcovstvo čelí v modernej dobe.
Ako si predstavujete dobrého otca?
Jiří Halda: Otec má byť chápavý, pevný a vľúdny človek. Mal by byť dospelý v zmysle zrelý, nie len plnoletý. Nemal by domov nosiť svoje nálady a keď niečo sľúbi, musí to splniť. To, čo považuje za správne, má robiť a to, čo za nesprávne, nerobiť. Inými slovami naozajstný vzor. Deti sa nesmú otca báť, ale tiež potrebujú, aby mal prirodzenú autoritu. Proste nie je to nič jednoduché.
Čím sa líši súčasný otec od otcov v minulosti a prečo by mala byť práve táto doba „obdobím zlyhania otcov”, keď sa práve v minulosti starostlivosť o dieťa často brala ako čisto ženská záležitosť?
Jiří Halda: Byť dobrým rodičom nebolo ľahké nikdy, či hovoríme o mame alebo otcovi. Ten najväčší rozdiel je v tom, že nám neskutočne narástli materiálne alebo sociálne možnosti, ale my sme zostali rovnakí. A do hry vstúpil fakt, že kľúčový rituál, ktorým sa z chlapcov „stávali muži”, bola povinná vojenská služba - a tú politici bez premýšľania o dôsledkoch zrušili. V žiadnom prípade by som vojnu nevracal ľuďom do života, ale bolo by treba ju nahradiť funkčnou osvetou o výchove chlapcov, prechodových rituáloch, vedení k zodpovednosti. A v tom je ten najväčší rozdiel - otcovia sú dnes často deti, čo majú deti.
Pozri aj: Ako pomôcť človeku s trápením? Toto radšej nehovor!
Máte pocit, že súčasným mužom chýba zmysel pre zodpovednosť?
Jiří Halda: Čo sa týka výchovy detí, tak celkom určite. Môže sa to prejavovať malým záujmom o detský vnútorný svet, vedenie k aktivitám, povinnosti či starostlivosť, alebo naopak, tlačia na „svoje práva” vymáhaním striedavej starostlivosti. To je len iný typ bezohľadnosti k emocionálnym potrebám detí. Máme sklon deťom kupovať veci ako náhradu za to, že sa im nevenujeme. Zodpovednosť je zložitá sociálna kompetencia, ktorej sa predtým chlapci učili od otcov, dedov, starších rovesníkov. Dnes sú rodiny rozpadnuté, prarodičia väčšinou nefungujú a vrstevnické vzťahy tiež nie - všimnite si, ako málo detí vidíte vonku...
Považujete prejavy bezhraničnej lásky a ochotu otcov naslúchať pocitom svojich detí za negatívny výchovný faktor? Nie je práve nedostatok otcovskej lásky, uznania a porozumenia zdrojom mnohých psychických problémov u dospelých?
Jiří Halda: Nepovažujem prejavy lásky otcov za negatívny výchovný faktor. Nevhodné je, keď otec robí dieťaťu staršieho súrodenca, prípadne má sklon byť „lepšia mama než mama”. Zažívam veľa situácií, kedy otcovia prepadnú kúzlu malých detí a tie si ich „omotajú okolo prsta” - rodič musí mať za všetkých okolností prevahu. Takže naopak - vrelý prejav citu je pre deti od otca mimoriadne dôležitý a potrebný. Ale nie infantilné a sentimentálne maznanie, ktoré dieťa len mätie. Prejav citu musí byť mužný, upevňujúci a kombinovaný s nárokmi. Každý, kto zažil správnu otcovskú oporu vie, že otcovo objatie a jasne deklarovaná podpora dokážu zázraky.
Odporúčame: Čo robiť pri úzkosti? Ak ťa pochytí, takto s ňou ľahko zatočíš!
Kde by ste stanovili hranicu medzi otcovskou autoritou a tyraniou?
Jiří Halda: Sú to odlišné pojmy. Autorita vychádza z prirodzenej prevahy, predovšetkým tým, že pravidlá, ktoré deťom nastavujeme, ako prvý dodržiavame. Tým získavame jasnú prevahu, pretože nie je priestor pre diskusie. Tyrania je prostredie strachu. Skutočná autorita nepotrebuje šíriť strach. Takže tam vlastne hranica nie je - autorita je sociálna kompetencia, zatiaľ čo tyrania je emočné ladenie. Byť dôsledný vľúdne je cesta, ako deti pripraviť na život. Byť zlý a orientovaný na detaily je cesta k sociopatologickému správaniu. Inými slovami, otec by mal byť vľúdny tyran - vľúdne dôsledný.
Často sa v súčasnosti hovorí o meniacej sa či neistej pozícii muža v rodine, vzťahu či v živote, spôsobenú emancipáciou žien. Je toto tvrdenie reálnym problémom?
Jiří Halda: Áno, to samozrejme je. Ale muži si za to môžu sami. Po stáročia sa k ženám správame zle - žena bola zatlačená do pozície poskytovateľky zázemia. A že sa to ženám prestalo páčiť, je logické. V niektorých kultúrach sú dodnes ženy zotročené a nám by to malo pripomínať fakt, že to ženy sú tými, ktoré sa starali o deti, keď boli muži vo vojnách. Nedoceňuje sa fakt, že keď rodina funguje, je to z väčšej časti zásluha ženy. A emancipácia je prirodzená potreba žien pripomínať, že nie sú len sexuálne objekty, rodičky detí či poskytovateľky zázemia. Je to logické a na mužov to zjavne vytvára tlak, ktorý musíme uniesť a svoje správanie k ženám meniť. Stretávame sa s dôsledkom tradície, ktorú sme prebrali z gréckeho vzorca - ženy boli postavené na úroveň detí. Veď nie je tajomstvom, že napr. volebné právo dostali ženy v Československu tuším v roku 1920, vo Švajčiarsku až v 70-tych rokoch.
Zaujme ťa: Nielen fyzické zdravie je dôležité. Čo škodí duševnému zdraviu?
Ako podporiť dospelého muža v zdieľaní svojich emócií, keď mu bolo celý život hovorené, že ich musí držať v sebe, a pomôcť mu uvedomiť si vlastnú hodnotu?
Jiří Halda: Najskôr je potrebné si uvedomiť, že začiatok je vždy vo vzťahu mamy a dieťaťa. A moja skúsenosť je, že ľudia skrátka svoje problémy riešia neskoro. Roky popularizujem fakt, že mamy majú sklon deťom posluhovať a varujem pred tým, že sa tým chlapcom vtláča návyk, že to tak má byť. A to, že sa z toho potom vyvinú problémy - depresia, stav, keď neviem čo so sebou, aký je zmysel môjho života - to všetko je dôsledok nedostatočného pripravenia na život. Náš život nie je zďaleka tak predvídateľný ako pred sto rokmi. Ale ak niekto svoju situáciu rieši, či terapiou alebo nejakými mužnými aktivitami, je to dobre. Len podotýkam, že mužná aktivita je napr. nasekať hromadu dreva, nie sa ozdobiť tetovaním a budovať svoje telo v posilňovni. Učiť muža hovoriť o emóciách je možné tým, že s deťmi o emóciách hovoríme a zúčastňujú sa toho samozrejme aj oteckovia. Moja terapeutická skúsenosť je dobrá - kto chce, hľadá spôsoby. Len ten, kto nechce, hľadá dôvody.
Prispieva strach z neschopnosti uživiť existujúcu či potenciálnu rodinu k duševným problémom muža?
Jiří Halda: Nemyslím si, že problém je v tom, že by sa muži rúcali z faktu, že neuživia rodinu, ale skôr z faktu, kam až sme si nastavili nároky a ako ich udržať, keď jeden príjem (materstvom ženy) vypadne. Možno by sme mali inak uvažovať o tom, čo je v živote dôležité a že nemusíme mať všetko do tridsiatich rokov. A je potrebné aj učiť ženy hovoriť o svojich potrebách - v komunikácii o svojej emocionalite sú ženy s mužmi stále neisté. Aj to hrá rolu. Skrátka - životné podmienky nám všeličo umožnili, ale tiež nám veľa vzali. Ľudia potrebujú žiť v aktívnejšom záujme o seba, svojich blízkych a hovoriť o svojich vnútorných procesoch. Tak urobia svoj život cenným a krásnym - a to veľmi lacno.
Mgr. Jiří Halda je učiteľ, špeciálny pedagóg, logopéd, lektor, rodinný terapeut a diagnostik. Špecializuje sa na deti predškolského veku. Zameriava sa predovšetkým na problematiku výchovy detí, predškolskej zrelosti a procesov učenia. Je absolventom Pedagogickej fakulty v Hradci Králové a Univerzity Palackého v Olomouci. V rokoch 1993 – 2006 pôsobil ako učiteľ a špeciálny pedagóg na základných a špeciálnych školách a v Pedagogicko-psychologickej poradni v Olomouci. Od roku 2006 pôsobí ako lektor, diagnostik, intervent a personálny poradca.
12. 7. (pondelok)
Štart: 19:00 hod.
Vstupenky: bit.ly/ZlyhanieOtcov1207
