Hriešne pokušenie je očarujúca regentská romanca, ktorá vás zavedie na začiatok 19. storočia do Anglicka. Po románe Hriešne fantázie tak prichádza finále obľúbenej ságy rodu Knightovcov v podobe strhujúceho príbehu odvážnej princeznej a záhadného Gabriela Knighta, predurčeného stať sa jej záchrancom.
Princezná Sophia z Kavrosu bola iba dieťa, keď si Napoleon podrobil ostrovný raj, ktorému vládol jej otec. Takmer celý život preto prežila v exile v Anglicku. Po dosiahnutí plnoletosti je pevne rozhodnutá uplatniť nárok na kavroský trón. Jej sprievod však jedného dňa prepadnú nepriatelia... Sophii sa podarí ujsť a ukryť sa v prezlečení za sedliacke dievča na neďalekom statku. Jeho majiteľom nie je nik iný ako major Gabriel Knight, ktorého celkom zmenilo blízke stretnutie so smrťou.
Gabriel Knight, dedič obrovského majetku a elitný vojak, sa vzdal všetkého bohatstva a odišiel z armády. Sophiu tajomný hĺbavý muž fascinuje a ani on jej napriek úprimnej snahe nedokáže odolať. Exotická kráska ho tak pomaly vracia do sveta živých. Keď však vyjde najavo Sophiin kráľovský pôvod, Gabriel si uvedomí, že sa musí opäť chopiť zbrane a za každú cenu ochrániť svoju princeznú…
„To, čomu bude nasledujúce mesiace princezná Sophia čeliť, bude pre nás všetkých veľkou skúškou. Jedno vám však sľubujem. Ak sa jej niečo stane, ak sa jej niekto čo i len dotkne,“ každého jedného prebodol smrteľne vážnym pohľadom, „ak sa jej zlomí hoci len necht na malíčku, osobne rozdrvím na prach každého, kto si do bodky nesplnil svoje povinnosti. Rozumeli ste?“
Odporúčame: Stratila sa Anna: Peklo sa rozpúta až po jej návrate
Začítajte sa do novinky Hriešne pokušenie:
Prvá kapitola
Anglicko, 1818
Temnou jesennou nocou sa ozýval dupot konských kopýt. Kráľovský koč uháňal v sprievode ozbrojených jazdcov po pustej ceste vedúcej hustým lesom.
V koči sedela naproti svojej dvornej dáme čiernovlasá princezná Sophia z Kavrosu. Pohrúžená do myšlienok hľadela na tmavú spleť hustých konárov, ktoré sa mihali za oknom. Malé nástenné svietniky vrhali tlmené svetlo na jej exotické črty tváre a zamyslený výraz.
Už to nepotrvá dlho.
O niekoľko hodín dorazia k hradu na tajné stretnutie s britskými diplomatmi.
V duchu si opakovala vášnivú reč, ktorú mienila predniesť pred lordmi z ministerstva zahraničia, zatiaľ čo koč ďalej monotónne hrkotal po ceste.
Toto je ten osudový večer. S úderom polnoci dovŕši dvadsaťjeden rokov a konečne bude dospelá. Už ju viac nebudú môcť odmietať s výhovorkami a protestmi, že je príliš mladá na vládnutie.
Nastal čas, aby britská vláda dodržala svoj sľub a vrátila Sophiu na rodinný trón. Jej ľud si to zaslúži. Boh vie, že si už vytrpel dosť.
Nepokojne pozrela na svoju spoločníčku. „Koľko je hodín, Alexa?“
Pôvabná blondína pri tom oslovení nadskočila.
Obe boli z dnešnej noci, ktorú si tak dlho plánovali, nervózne.
V stávke bolo príliš veľa.
Alexa si skontrolovala hodinky na retiazke. „Štvrť na desať, vaša výsosť. Ubehlo celých desať minút, odkedy ste sa ma to naposledy opýtali,“ dodala s napätým úsmevom.
Sophia zvraštila obočie a netrpezlivo pozrela z okna. Neúctivý tón spoločníčky sa jej však vôbec nedotkol. Alexa bola s ňou už dosť dlho na to, aby si mohla dovoliť upustiť od etikety. Jej predkovia boli po celé generácie dvoranmi kráľovského dvora a nasledovali svojich pánov dokonca aj do exilu v Anglicku, keď ich krajina padla do Napoleonových rúk. Mladá blondína bola jej dvornou dámou už od čias, keď mali obe sotva pätnásť, a Sophia dobre vedela, že jej uštipačnosť pramení z nervozity.
„Čo ste taká zachmúrená?“ spýtala sa jej Alexa. V hlase jej bolo počuť náznak neistoty, hoci sa snažila pôsobiť vyrovnane. „Nie každé dievča dostane k svojim narodeninám kráľovskú korunu, nemám pravdu?“
„Radšej nepredbiehajme,“ odvetila princezná vecne.
Človek, ktorý zažil toľko nečakaných životných zvratov ako ona za posledných pár rokov, sa skrátka naučí na nič sa nespoliehať.
Napríklad ani na pomoc Angličanov.
Nemyslela si, že ju hneď odmietnu, lebo situácia na Kavrose sa v poslednom čase dosť zhoršila. Nepochybovala však, že anglická vláda sa ju bude snažiť držať na uzde. Ale chvíľu by to vydržala, aspoň kým si neupevní moc.
Časom však zistia, že má v pláne oveľa viac, než len slúžiť záujmom Britskej koruny.
Jej ľud zúfalo potrebuje skutočného vládcu. Nikdy si ani nepomyslela, že raz bude vládnuť ona, ale keďže jej otca aj oboch bratov zavraždili, kráľovské povinnosti teraz pripadli jej.
Bola to, pravdaže, veľmi nebezpečná úloha. Jej rodina mala mnoho nepriateľov a jej vstup do verejného života na ňu pritiahne ich pozornosť.
Ale na tom nezáležalo. Veľký statný Leon, jej hlavný osobný strážca už od detstva a súčasný veliteľ bezpečnostných zložiek, ju dobre pripravil na všetky situácie.
Nuž a práve v tej chvíli priklusal ku koču, sklonil nahladko oholenú hlavu a nakukol do okna. „Ako sa máte, dámy?“ veselým hlasom prehlušil vŕzganie koča a dupot konských kopýt.
„Celkom dobre,“ uistila ho Sophia.
„Len sme trochu netrpezlivé,“ dodala Alexa a prenikavo pozrela na priateľku.
Leonov typický úškrn ich obe aspoň trocha upokojil. „Všetko najlepšie k narodeninám, vaša výsosť.“
„Ešte nie!“ namietla princezná so žiarivým úsmevom.
Hovoril jej to celý deň.
Chcela, aby ten okamih nastal až vtedy, keď bude mať pred sebou všetkých tých povýšeneckých diplomatov. Potom na nich vytiahne svoj kráľovský rodný list a napchá im ho do gágorov, ak sa opovážia namietať voči jej právu na trón.
Vtom Leon pozrel pred seba a zvážnel. Sophia ucítila, že koč začal spomaľovať.
„Čo sa deje? Blížime sa k mostu?“
„Čosi je na ceste,“ zamumlal strážca.
„Čo je to?“
„Nie som si istý. Vyzerá to ako rozbitý voz. Zastrite si okná,“ prikázal. Potom mľaskol na koňa a pohnal ho vpred.
Sophii sa razom rozbúchalo srdce.
Pozrela na Alexu, ktorá celá zbledla, a obe poslušne stiahli tenké kožené rolety, každá na svojej strane koča.
„Z-zrejme o nič nejde,“ hlesla dvorná dáma, s hrôzou hľadiac na dvere koča. Princezná však nemienila nechať nič na náhodu. Rýchlo zamkla dvere, vyhrnula si dlhý karmínový cestovný plášť, vykasala sukne a odhalila puzdro s dýkou, ktoré nosila na stehne.
Ak si myslia, že ma dostanú tak ľahko ako mojich bratov, tak sa pekelne mýlia, povedala si v duchu.
Alexa s vytreštenými očami sledovala, ako vytiahla lesklú čepeľ z pošvy, potom rozvážne otvorila tajnú priehradku pod sedadlom, vybrala z nej nabitú pištoľ a podala ju priateľke.
Dvorná dáma rázne pokrútila hlavou.
„Vezmi si ju,“ prikázala jej Sophia. „Ale…“
„Len pre istotu. Upokoj sa.“ Sama si vzala druhú pištoľ a natiahla kohútik.
Jej otca otrávili. Georgia utopili. Kristosa dobodali v nejakej tmavej uličke vo Viedni. Všetky silné európske impériá prahli po jej domovine, malej, ale strategicky umiestnenej reťaze gréckych ostrovov, tvoriacej bránu medzi východom a západom. Sám Napoleon vyhlásil, že ten, kto vládne Kavrosu, môže kontrolovať celé Stredomorie, a tým ovládať aj západnú Európu. A práve preto víťazní Briti po jeho porážke vyhlásili Kavros za svoj protektorát.
Avšak počas všetkých tých strašných rokov vojny a chaosu, počas ktorých Sophia vyrastala v exile v Nottinghamshire, prechádzala jej úbohá rodná zem z rúk do rúk. Najprv ju dobyli Francúzi pod vedením Napoleona, potom sa jej zmocnili Habsburgovci z rakúskeho cisárstva, no tí ju museli neskôr prepustiť ruskému cárovi. Navyše tu bola neustále prítomná hrozba v podobe desivého Turka Aliho Pašu a nevyspytateľných sultánov Osmanskej ríše.
Ktorákoľvek z týchto mocností môže mať s Kavrosom nejaké úmysly, takže ona ako dedička trónu musí byť spolu s Leonom a všetkými chrabrými gréckymi strážcami v plnej pohotovosti, aby ju nepostihol rovnaký strašný osud ako zvyšok jej rodiny.
Takto ozbrojená však dokázala čeliť akejkoľvek hrozbe. Pevnejšie si ovinula svoj plášť – veľmi špeciálny –, aby poriadne zakryla kráľovskú róbu pod ním. Zvonka začula nejaké hlasy. Snažila sa rozoznať slová, dúfajúc, že je to naozaj len nejaký anglický farmár, ktorému sa cestou na trh pokazil voz.
Vtom si všimla, že Alexa je od hrôzy celá meravá a biela ako stena. Prišlo jej bezmocnej priateľky ľúto a tak sa nadýchla, aby jej povedala, že sa nemá čoho obávať. Avšak skôr než stihla vydať hláska, koč sa zaknísal a prudko zastavil. Nocou sa ozvali výstrely. Všetko sa to zomlelo veľmi rýchlo. Kone vystrašene erdžali, muži kričali, Alexa vrieskala a Sophia sa zúfalo usilovala sústrediť na zvuky toho chaosu vonku.
Na neistotu nebol čas.
Krv jej pulzovala v ušiach. Pripravila si zbrane a vyštekla na hysterickú priateľku: „Upokoj sa!“
Sama však mala problém zachovať rozvahu, najmä keď jedna z guliek odrazu prerazila okno a roztrhla koženú roletu. Rýchlo odvrátila tvár pred spŕškou črepín, zatiaľ čo Alexa si zakryla hlavu a s ďalším výkrikom sa hodila na sedadlo.
Keď sa Sophia opäť obrátila k oknu, roleta ešte visela na svojom mieste, ale cez dieru sa dnu načahovala čiasi ruka v čiernej rukavici a šmátrala okolo kľučky až k zámke.
Prižmúrila oči a zúrivým pohľadom ju sledovala. Vedela, že si musí šetriť náboje.
Zaťala čeľusť, napriahla sa a z celej sily zabodla votrelcovi dýku do predlaktia. Spoza okna sa okamžite ozval bolestivý rev a ruka sa hneď stiahla. Ďalší z útočníkov vzápätí zámku odstrelil, ale Sophia bola pripravená aj naňho. Maskovaný muž prudko otvoril dvere na koči a zmeravel zoči-voči hlavni jej pištole. Letmo si spomenula na svojho otca a bratov, stlačila kohútik a chlap bol na mieste mŕtvy. Kým sa však načahovala po druhú pištoľ, ktorú Alexa pustila, hneď sa objavil ďalší. Vystrelila aj naňho, ale ruky sa jej už tak triasli, že ho guľka len škrabla.
Cez otvory v jeho maske videla, ako sa mu v temných očiach zablysla nenávisť.
Čosi vyštekol a ona by prisahala, že ju práve po turecky preklial. Potom sa nahol dnu a zdrapol ju za ruku, snažiac sa ju vytiahnuť z koča. Keď sa naňho zahnala dýkou, priložil jej k hlave zbraň, ale nevystrelil.
Takže ma chcú živú, pomyslela si.
V tom krátkom okamihu, keď hľadela do útočníkových očí, periférne zbadala Leona, ako sa k nemu zakráda. Z celej sily sa však usilovala sústrediť, aby čo i len letmým pohľadom nič neprezradila.
V nasledujúcej sekunde padol zloduch na zem so strážcovou dýkou zabodnutou hlboko v krku.
Hneď vzápätí ju už Leon ťahal z koča k jednému z osedlaných koní.
„Choďte, choďte,“ náhlil ju, držiac sa za bok. „Červená sedmička, počujete? Červená sedmička! Spomínate si, vaša výsosť?“
„Červená sedmička?“ hlesla. „Ešte nikdy som ten kód nepoužila!“
„Ale teraz ho potrebujeme,“ vyhŕkol. „Rozumeli ste mi?“
„Áno, áno, pamätám si ho. Leon, ste zranený?“ zvolala hlasom plným obáv.
„O to sa nestarajte, nič to nie je. Choďte!“
Už nemohla ďalej váhať.
Ešte nikdy nevidela v jeho tvári taký výraz. Výraz plný strachu a obáv. A vtedy si to uvedomila: prelomili jej obranu.
Kód Červená sedmička znamenal, že jej muži jej už viac nevedia zabezpečiť ochranu. Môžu ju len kryť, aby dokázala ujsť. „Alexa…“
„Oni idú po vás. Mŕtva svojmu ľudu nepomôžete. Tak choďte už!“ zreval Leon.
Za tie roky si zvykla poslúchať ho na slovo. A tak sa vyšvihla do sedla, zatiaľ čo sa jej prísny ochranca načiahol do koča a podal jej vak a kompas.
Prikývla.
„Nájdem si vás, hneď ako sa bude dať.“
„Pozor, za vami!“ skríkla.
Pozri aj: Dievča z kalendára 4 - Kniha, ktorá vás opäť rozpáli
