Dieťa je už od pomerne nízkeho veku nastavené zvládnuť samostatne mnohé aktivity týkajúce sa hygieny či obliekania, ale dokonca ho lákajú aj činnosti, ktoré sa bežne vykonávajú v domácnosti. Už medzi 12. a 15. mesiacom u dieťatka nastáva fáza, keď sa snaží napodobniť pohyby a činnosti, ktoré vykonávajú ľudia okolo neho. Preto by mu mali byť poskytnuté príležitosti, aby si upevnilo svoje schopnosti a dokázalo sa o seba postarať, čo mu zároveň prinesie víťazný a naplňujúci pocit. V článku si v skratke predstavíme výchovu k samostatnosti dieťaťa podľa Montessori pedagogiky.
Dospelý ako „sprievodca“
Montessori pedagogika poukazuje na to, že rodič či vychovávateľ má dieťaťu poskytovať oporu a byť jeho „sprievodcom“ pri objavovaní sveta a zdolávaní prekážok, ale je v záujme dieťaťa, aby pomocné zásahy z jeho strany boli len minimálne. Dieťa má totiž v sebe zakódovanú potrebu „robiť a spraviť veci samostatne“. Dospelí ho teda majú chrániť pred nebezpečenstvom, poskytovať podporu, ukazovať mu nové možnosti, vytvárať mu vhodné prostredie pre rozvinutie jeho schopností a taktiež rešpektovať individuálne tempo a nastavenie dieťaťa. Ako sa však vyjadrovala aj samotná Maria Montessori, vychovávateľ by nikdy nemal robiť za dieťa veci, o ktorých vie, že ich už zvládne samé.
Pozri aj: Mamičky, pozor! Viete, v akom veku nechať dieťa samé doma?
Praktický život ako hra
Deti zhruba do troch rokov majú v sebe prirodzenú túžbu podieľať sa na skutočnom živote a kopírujú činnosti, ktoré pozorujú u dospelých. Bežne sa však do troch rokov veku od dieťaťa mnohé neočakáva a rodičia veľa činností robia za deti. K zlomu potom dochádza až s nástupom do škôlky. Ak však nechceme, aby to bol pre dieťa v istom zmysle šok, mali by sme mu dať priestor na to, nech objaví a prejaví svoju samostatnosť už skôr. Treba poznamenať, že až v neskoršom veku (zhruba s nástupom do školy) potrebuje dieťa hru ako rozptýlenie, no do troch aj viac rokov vníma bežné činnosti praktického života ako hru. Prečo ho teda v jeho prirodzenej túžbe po samostatnosti nepodporiť?
Budovanie dôvery vo vlastné schopnosti
Medzi aktivity, ku ktorým možno deti postupne viesť už po dovŕšení jedného roka, patrí samostatné jedenie, vyzliekanie sa (fáza obliekania je náročnejšia a prichádza neskôr) či umývanie rúk. Ako prvé je teda dobré podporovať tzv. sebaobslužné činnosti. Ku spomínaným neskôr môže pribudnúť aj samostatné obúvanie sa, upratovanie hračiek po sebe, čistenie zúbkov alebo učesanie sa. S každou novou aktivitou, ktorá podporí samostatnosť dieťaťa, začíname až vtedy, keď vidíme, že o ňu javí dieťa záujem. Nič netreba predbiehať ani siliť. Zároveň si treba dať pozor na prejavy a vyjadrenia, ktorými by sme dieťa a jeho činnosť mohli spochybniť či zneistiť, aby si neupevnilo predstavu, že ku všetkému potrebuje svojich rodičov.
Priebežne možno simulovať aj dospelácke aktivity podľa konkrétneho záujmu dieťaťa, a to napríklad aj tým, že mu dáme k dispozícii malú kuchynku s dresom, malý sušiak na sušenie oblečenia či metličku s lopatkou. Jednotlivým aktivitám sa budeme venovať aj v nasledovných článkoch. Podstatné si je však v prvom rade uvedomiť, že dieťa má mimoriadny potenciál „nasávať“ nové veci aj činnosti a rýchlo sa učí. Treba mu dôverovať a stavať latku vždy o trošku vyššie, aby sme dieťa motivovali prekonávať sa. Potom aj ono zažije vnútorné zadosťučinenie a radosť z toho, keď uvidí a pochopí, čo všetko dokáže a aj do budúcnosti bude viac dôverovať svojim schopnostiam. Jednoducho povedané, bude z neho sebavedomejší človek.
Čo teda vnímať ako základ pri podpore samostatnosti dieťaťa?
1. Prispôsobenie domáceho prostredia dieťaťu, aby mohlo vykonávať bežné aktivity samostatne. Viac sa dočítate aj v tomto článku o vytvorení vhodného Montessori prostredia.
2. Poskytnutie príležitostí na to, aby sa dieťa dokázalo osamostatniť. Teda nerobiť všetko za dieťa. Pokiaľ vieme, že danú činnosť už bežne zvláda, necháme to na ňom.
3. Dať k dispozícii čas aj priestor na to, aby konkrétnu činnosť dokázalo dieťa urobiť bez pomoci, hoci mu to pôjde pomaly a výsledok nebude ideálny.
4. Dôvera a pochvala sú základnými piliermi pri podpore samostatnosti u dieťaťa. Oceniť treba aj snahu dieťaťa.
5. Zo strany rodičov či vychovávateľov je dôležitá trpezlivosť, flexibilita a citlivosť.
