Pod pojmom hepatitída rozumieme zápal pečene. Často sa v ľudovej reči používa nesprávne aj názov žltačka. Žltačka, odborne ikterus, však nepredstavuje zápal pečene, ale jeden z charakteristických príznakov tohto ochorenia. Ide o zožltnutie kože a slizníc, ktoré však môže sprevádzať aj iné diagnózy.
Existujú rôzne formy zápalu pečene. Vo veľkom percente prípadov ide o zápal infekčného pôvodu. Poznáme päť základných typov vírusovej hepatitídy, a to hepatitídu typu A, B, C, D a E. Pôvodcom sú rôzne vírusy hepatitídy, ktoré sa prenášajú rozličnou cestou (orálno-fekálnou, krvou, pohlavným stykom).
Avšak, hepatitída nemusí byť len infekčného pôvodu. V praxi sa možno stretnúť aj s alkoholovou hepatitídou, za ktorou, ako už názov prezrádza, stojí hlavne alkoholizmus. Chronický zápal pečene sa tiež môže rozvinúť aj v dôsledku pôsobenia toxínov či niektorých liekov.
Spomenúť však môžeme aj takzvanú autoimunitnú hepatitídu. O aký druh zápalu pečene ide, ako sa prejavuje a prečo vzniká? Je možná liečba?
Odporúčame: HIV infekcia a ochorenie AIDS – 9 najčastejších mýtov, ktoré sa s nimi spájajú
Čo je autoimunitná hepatitída?
Autoimunitná hepatitída (AIH) predstavuje autoimunitné ochorenie postihujúce pečeň. Pojmom autoimunitná choroba označujeme ochorenie, ktoré vzniká na podklade poruchy funkcie imunitného systému. Pri tomto ochorení dochádza k nadmernej aktivite imunitného systému, ktorý začne napádať určité štruktúry vlastného tela, pretože ich považuje za cudzie. Tvorí proti nim protilátky.
To vedie k rozvoju zápalových procesov v danom mieste a poškodzovaniu buniek, tkanív, orgánov. Tento mechanizmus možno pozorovať pri rôznych autoimunitných ochoreniach, medzi ktoré patrí napríklad aj vitiligo, cukrovka 1. typu či celiakia a rovnako spomínaná autoimunitná hepatitída. V prípade autoimunitnej hepatitídy útočí imunitný systém na bunky pečene.
Dochádza k imunitným reakciám namiereným voči pečeňovým antigénom, čo vedie k zápalovým, nekrotickým a fibrotickým procesom v pečeni. Následkom je odumieranie pečeňových buniek, ochorenie môže progredovať až do cirhózy. Podľa typu prítomných protilátok rozlišujeme hlavne dve základné formy:
- autoimunitná hepatitída typu 1 – asi u 80 % dospelých pacientov, prítomné sú autoprotilátky ANA, ASMA, p-ANCA,
- autoimunitná hepatitída typu 2 – menej častá forma prítomná skôr u detí, prítomné sú autoprotilátky anti-LKM-1.
Aké má autoimunitná hepatitída príznaky?
Priebeh ochorenia môže byť u jednotlivých pacientov trochu odlišný. Závisí to napríklad od formy ochorenia i vekovej skupiny. Vo všeobecnosti možno u pacientov s autoimunitnou hepatitídou pozorovať obdobia remisie s ústupom ťažkostí a obdobia relapsu s návratom príznakov. Autoimunitná hepatitída môže prebiehať ako chronické ochorenie s miernejšími symptómami.
U mnohých pacientov striedavo manifestuje aj ako akútny zápal pečene podobný vírusovej hepatitíde. Pri akútnej forme sa objavuje zväčšenie pečene, nechutenstvo, zvracanie, slabosť, žltačka, zvýšenie pečeňových testov, bledá stolica a tmavý moč. V závažných prípadoch môže dôjsť k zlyhaniu pečene, teda ohrozeniu života pacienta.
Pri chronicky prebiehajúcej autoimunitnej hepatitíde sa môžu objavovať tieto symptómy:
-
malátnosť,
- zvýšená únava,
- nechutenstvo,
- chudnutie,
- poruchy trávenia,
- brušný dyskomfort,
- svrbenie pokožky,
- bolesti hlavy, svalov a kĺbov,
- opuchy,
- mierne zvýšené pečeňové testy,
- u žien poruchy menštruačného cyklu.
Dlhý čas však môže autoimunitná hepatitída prebiehať aj bezpríznakovo.
Prečo vzniká autoimunitná hepatitída?
Presné príčiny vzniku autoimunitnej hepatitídy nie sú známe. Podobne aj pri iných autoimunitných poruchách je známe, ako fungujú, no nie je jednoznačne určené, čo ich spustilo. Predpokladá sa vplyv rôznych vnútorných a vonkajších faktorov a možných spúšťačov.
Medzi ne môžeme zaradiť v prvom rade genetickú predispozíciu. Rolu taktiež môže zohrávať prekonanie nejakej infekcie (napr. aj infekcie pečene), toxíny v prostredí a iné environmentálne faktory.
Koho autoimunitná hepatitída postihuje najčastejšie?
Až zhruba 70 % pacientov s autoimunitnou hepatitídou sú ženy. Ochorenie pritom častejšie postihuje mladších jedincov – dospievajúcu mládež a mladých dospelých. Ochorenie sa najčastejšie rozvíja medzi 10. až 30. rokom života, no môže prepuknúť aj skôr či vo vyššom veku.
Rovnako je potrebné spomenúť, že autoimunitná hepatitída sa nevyskytuje vždy ako samostatné ochorenie, naopak je jej výskyt neraz pozorovaný u osôb s iným autoimunitným ochorením.
Asi u 20 % pacientov je zároveň prítomné aj iné autoimunitne podmienené ochorenie. Najčastejšie sa autoimunitná hepatitída vyskytuje spolu s ulceróznou kolitídou a Crohnovou chorobou (črevné zápaly autoimunitného pôvodu), autoimunitnou poruchou štítnej žľazy a inými.
Odporúčame: Čo je struma? Ako sa prejavuje, prečo vzniká a ako problém riešiť?
Diagnostika autoimunitnej hepatitídy
Diagnostika autoimunitnej hepatitídy je pomerne zložitou záležitosťou. Neexistuje totiž špecifický test, ktorý by jasne určil toto ochorenie. Možnosť včasnej diagnostiky sťažuje aj často bezpríznakový priebeh ochorenia v prvotných štádiách. Pri výskyte ťažkostí lekár v prvom rade odoberá anamnézu a sleduje klinické príznaky.
Pri podozrení na autoimunitnú hepatitídu sa v prvom rade kontrolujú hodnoty pečeňových testov. Významnou diagnostickou metódou sú krvné testy na prítomnosť špecifických protilátok. Laboratórny obraz obvykle odhaľuje zvýšenú sedimentáciu erytrocytov.
Podľa potreby lekár nariaďuje zobrazovacie vyšetrenia, napríklad ultrazvuk brucha. Tiež môže byť potrebná biopsia pečene, ktorá pomôže určiť závažnosť zápalu pečene a prítomnosť fibrotických zmien. V rámci diferenciálnej diagnostiky je potrebné vylúčiť infekčné príčiny ťažkostí, ako aj iné príčiny poškodenia pečene.
Liečba autoimunitnej hepatitídy
Špecifický liek na autoimunitnú hepatitídu neexistuje. Podobná situácia platí aj pre iné autoimunitné ochorenia. Liečba chorôb autoimunitného pôvodu je symptomatická, čiže zameraná na tlmenie sprievodných ťažkostí ochorenia, stabilizáciu zdravotného stavu a podľa možností prevenciu zdravotných komplikácií.
Pri liečbe autoimunitnej hepatitídy sa uplatňujú imunosupresíva na tlmenie činnosti imunitného systému a kortikoidy na znižovanie zápalových procesov. Podľa potreby sa využívajú ďalšie liečivá v závislosti od sprievodných ťažkostí u konkrétneho pacienta. V prípade neúčinnosti konzervatívnej liečby a zlyhania pečene je nevyhnutná transplantácia orgánu.
Prognózy pri autoimunitnej hepatitíde
Prognózy ochorenia v prípade neliečenia sú zlé. Asi 60 % pacientov bez liečby umiera do 5 rokov. Pri miernom priebehu ochorenia bez komplikácií je miera prežitia dlhšia. Prognózy však závisia od viacerých faktorov, vrátane veku, pohlavia a hlavne štádia, v ktorom bola AIH diagnostikovaná.
