Poznáme to všetky. Prídeme domov z práce, ovešané nákupom, v pravej ruke telefón a rýchlosťou svetla googlime recept na jednoduchú večeru, aby sme to stihli dovtedy, kým manžel otvorí dvere a vychrlí na nás dvadsať otázok. Alebo konečne uložíme deti do postele.
Z izby vychádzame po štyroch rozprávkach zmorené ako z bojiska, s vidinou teplej postele – a vtom zbadáme muža nastylizovaného v očakávacej póze, ako čaká, že spolu prežijeme nezabudnuteľnú noc. Po špagetách vysypaných na bielom koberci, po žehlení detského oblečenia a po hľadaní obľúbenej sponky do vlasov na ihrisku.
Každá z nás má svoj vlastný príbeh. Niektorá zložitejší, iná možno má muža, ktorý si aspoň pred praním správne prevráti ponožky. Jedno však máme spoločné. Od prvej až po poslednú sa od nás očakáva, že budeme všetko zvládať s úsmevom. So spokojnosťou, vďačnosťou a funkčnosťou, oblečené do priliehavých čiernych šiat a s čerstvými jednohubkami s domácou klobásou na lesknúcej sa tácke v ruke.
Veď máme všetko, tak čo nám teda chýba? Otázka, ktorá sa vynára práve vo chvíľach, keď by sme podľa všetkých meradiel mali byť spokojné. Máme strechu nad hlavou, rodinu, prácu, zdravé deti, plnú chladničku. A predsa večer zaspávame s pocitom únavy, ktorý nevieme presne pomenovať. Nie je to len fyzická únava, skôr niečo tiché, dlhodobé, usadené niekde hlbšie.
Tlak byť spokojná, vďačná a funkčná
Potom si spomenieme na svoje mamy, krstné, tety. Ako to ony všetko zvládali? Plienky prali v rukách, v niektorých historkách dokonca v studenom potoku. Neboli umývačky riadu ani zázračné tablety, ktoré nás pri deťoch zachraňujú dnes. A predsa to nejako ustáli. Aspoň tak nám to znie v príbehoch, ktoré si odovzdávame.
My, ženy dnešnej doby, si líhame do postele s nákupným zoznamom v hlave, s projektmi na fyziku, s nedoriešenými mailami z práce a s obavou, ako sa svorky opýtať, dokedy sa mieni zajtra u nás zdržať. A vtedy príde muž s darčekovou taškou, so značkovým svetrom a víťazoslávnym výrazom. A my sme vďačné. Aj za toto gesto, ktoré on považuje za krásne a dostatočné. Lenže vnútri cítime tlak. Tlak byť spokojná, vďačná, aj keď vám už dávno chýba energia.
Únava, o ktorej sa málo hovorí
Žiť v ľahkosti. Byť stále spokojná. Emocionálne vysporiadaná, prívetivá, usmiata. Ako keby to bol základný balík, ktorý má žena automaticky zvládať. Akoby únava znamenala zlyhanie, nie dôsledok dlhodobého tlaku. Ako keby vyčerpanie hovorilo o tom, že robíme niečo zle, nie o tom, že toho jednoducho robíme priveľa. A pritom ide o pocit, ktorý si v sebe nosí veľa žien.
Nosia ho potichu. Medzi povinnosťami, úsmevmi, rozhovormi, ktoré vedú, aj keď by najradšej mlčali. Nie preto, že by nemali čo povedať. Ale preto, že sa naučili mlčať. Naučili sa fungovať bez prestávky. Naučili sa zvládať bez otázok. A naučili sa brať únavu ako niečo, čo sa nepatrí priznať.
Keď „majú všetko“, akoby nemali právo povedať, že už nemôžu. Že sú unavené nie telom, ale hlavou. Že im dochádza energia, hoci navonok nič nechýba. A tak radšej pokračujú ďalej. Potichu, bez slov, s pocitom, že to takto má byť. Aj keď vnútri cítia, že takto sa žiť nedá.
Freepik
Podľa Instagramu sú všetky ženy šťastné
Stačí sa na chvíľu prejsť Instagramom a človek má pocit, že problém neexistuje. Všetky ženy sú krásne, oddýchnuté, štíhle, usmiate. Matky štyroch detí zvládajú deväťkrokovú skincare rutinu ešte pred siedmou ráno, hodinu vo fitcentre, popritom nachystajú deťom výživné desiaty do farebných krabičiek, ožehlia manželovi košeľu a stihnú si pripraviť avokádový toast. Medzitým majú hotový make-up, navarený obed a uprataný byt. A najmenšie bábätko? To sa spokojne hojdá v predraženom dizajnovom kresielku.
Lenže to, čo vidíme na sociálnych sieťach, nie je realita. Je to výber. Zlomok dňa. Niekoľko sekúnd, ktoré niekto pustil do sveta. Bez chaosu predtým, bez hádky, bez sĺz, bez únavy, bez momentov, keď by si najradšej sadla na zem a len mlčala. Vyčerpanosť sa do postov nehodí. Nezmestí sa do reels videa. Nie je estetická. A tak zostáva skrytá niekde mimo záberu.
A práve tu vzniká ten tlak. Keď sa porovnávame s ilúziou, nie s realitou. Keď máme pocit, že ak to ony zvládajú, mali by sme aj my. Že ak my nestíhame, zlyhávame. Lenže to, že nevládzeme fungovať podľa instagramového scenára, z nás nerobí horšie ženy. Nerobí nás menej schopnými, menej vďačnými ani menej dobrými matkami či partnerkami. Robí nás to len reálnymi. A možno aj práve preto takými unavenými.
Keď únava nie je viditeľná, ale stále prítomná
Únava dnešných žien zvyčajne neprichádza dramaticky. Nie je to kolaps na gauči ani plač, ktorý by si niekto všimol. Je tichá, nenápadná, dlhodobá. Vlečie sa niekde v pozadí a robí sa, že tam nie je. Navonok všetko funguje. Pracujeme, staráme sa, usmievame sa, odpovedáme na správy, chodíme na oslavy synových spolužiakov, robíme si plány. Len vnútri máme pocit, že ideme na rezervu, ktorú už dlho nikto nedopĺňal.
Je to únava, ktorá sa nedá jednoducho pomenovať. Nie je dosť „vážna“ na to, aby sme si na ňu mohli sťažovať, a zároveň je príliš silná na to, aby sme ju ignorovali. Objavuje sa večer, keď si konečne sadneme. Ale aj ráno, keď sa zobudíme a vieme, že by sme potrebovali ešte aspoň jednu noc navyše. A tak pokračujeme ďalej. Potichu. Bez otázok. S pocitom, že toto je asi ten normál, na ktorý sme si mali zvyknúť.
Ticho, ktoré si ženy medzi sebou udržiavajú
Pri káve klameme najlepšie. Keď sa kamarátka Katka spýta, ako sa máme, automaticky nasadíme úsmev číslo päť a presvedčivo odpovieme: „Výborne.“ Je to rýchle, bezpečné a hlavne to nič neotvára. Lebo povedať pravdu by znamenalo riskovať, že nás niekto okamžite zahrnie nechcenými radami. „Skús ísť skôr spať.“ „Mala by si si viac oddýchnuť.“ „A nemala by si sa viac hýbať?“ Presne toto počuť nechceme. Nie preto, že by sme nevedeli, čo by sme mali robiť, ale preto, že teraz len nechceme riešiť nič.
Niekedy v tom hrá rolu aj tichá závisť. Pozeráme sa na kamarátky, ktoré vyzerajú dokonale. Vlasy sedia, make-up drží, deti na slovo poslúchnu, keď ich zavolajú vypiť si džús. A tak máme pocit, že ak ony to zvládajú, my by sme mali tiež. A ešte lepšie. Nechceme pôsobiť slabšie, menej schopné, menej v pohode. A tak si nasadíme rovnaký výraz a hráme tú istú hru.
Lenže pravda je, že sa navzájom klameme. Lebo aj tá bezchybná kamarátka, ktorá tvrdí, že ešte večer stíha pilates, možno melie z posledného. Len to nechce priznať. Nechce pôsobiť, že niečo nezvláda. A tak sa tvárime všetky rovnako – že sme v pohode. A pritom by možno stačilo, keby sme si medzi sebou dovolili byť úprimné. Bez rád. Bez porovnávania. Len tak, naozaj.
Nemlčme. Aspoň medzi sebou nie
Ženy, nemlčme. Kričme, sťažujme sa, žalujme, hlavne to povedzme nahlas. Vyslovme to, čo nás trápi, čo nás bolí a s čím dlhodobo vnútorne nesúhlasíme. Hovorme medzi sebou úprimne, bez filtrov, bez snahy byť silné, vyrovnané a v pohode za každú cenu. Dovoľme si povedať, že niečo je príliš veľa, príliš ťažké alebo jednoducho nefér. Nepotrebujeme pri tom obhajovanie ani vysvetľovanie. Stačí pravda, ktorá už nechce zostať zavretá v hlave.
Hovorme aj s mužmi, s partnermi, bez pocitu viny a bez strachu, že budeme pôsobiť nevďačne. Povedzme nahlas, že sme unavené, že nie vždy vládzeme byť tie, ktoré všetko zvládajú a držia pokope. Nie preto, aby nám niekto radil, opravoval nás alebo ponúkal riešenia. Ale preto, že pomenovanie únavy má silu uvoľniť tlak, ktorý sa v nás roky hromadí. A niekedy práve obyčajné vyslovenie pravdy dokáže viac než akákoľvek dokonale znejúca rada.
Ak ste v tomto článku hľadali návod, rady alebo motivačné frázy o tom, ako nebyť unavená, vyčerpaná a ako sa naučiť presvedčivo predstierať, že máte energie na rozdávanie a že doma aj v práci všetko funguje bezchybne, možno vás sklameme.
Nič také tu nenájdete, lebo život sa nedá vyriešiť tromi bodmi ani povzbudivým citátom. Také odpovede si pokojne skúste vyhľadať v Googli alebo sa opýtajte umelej inteligencie, ktorá vám ochotne ponúkne systém, plán či kompletnú rutinu. Lenže únava, o ktorej je reč, nevzniká z chýbajúceho návodu. Vzniká z dlhodobého tlaku a z potreby neustále fungovať bez prestávky.
Tento článok nie je riešením, ale priznaním. Je o tom, že niekedy stačí prestať sa tváriť, že všetko zvládame, že sme v pohode a že nám nič nechýba. O tom, že aj ticho môže byť hlasné, keď ho konečne niekto pomenuje. O tom, že únava nemusí byť hanbou ani zlyhaním. A že úľava často nezačína zmenou režimu, ale dovolením si byť pravdivá aspoň sama k sebe.
Zdroj úvodnej fotky: Freepik
0 komentárov