Aj keď rozpráva, akoby spievala, takže rozhovor s ňou je ako koncert. Vnútornej sily, múdrosti a pokory. Hoci sa poukazovaniu na jej výnimočnosť bráni, jej prítomnosť na hudobnej scéne určite nie je náhoda. Jej hudba nás totiž núti nielen počúvať, ale aj rozmýšľať. Speváčka Sima Martausová.
Pamätám si jeden rozhovor, kde sa ťa pýtali, čo si myslíš, že stojí za tvojím úspechom. A ty si odpovedala, že – asi zázrak...
Áno. Dodnes, keď sa s našimi o tom občas rozprávam, sa totiž zas a znova pristavujem pri otázke – či mi niekedy napadlo, že budem robiť to, čo dnes robím. A zas a znova pri nej krútim hlavou, že nie. Nikdy by som totiž neverila, že budem vedieť zložiť pesničku, že ju dokážem zaspievať a už vôbec nie, že ma niekto bude počúvať. O tom sa mi v živote naozaj ani nesnívalo.
Pozri aj: Lucia Siposová: Rodinu a deti by som ešte chcela stihnúť
Teraz si možno niekto povie – typická Sima! Skromná a pokorná. Mnohí majú dokonca pocit, že sa bojíš priznať k svojmu úspechu.
Nebojím, skôr ho vôbec nepripisujem sebe. Pamätám si, keď som svoju pesničku poslala prvý krát do gospelovej súťaže a vyhlásili výsledky – zaznelo, že vyhral Nádherný svätý. A ja som si uvedomila, že je to presne tak. Vyhral On, nie ja. Všetko, čo viem a mám, je totiž dar, za ktorý som síce zodpovedná, ale nemám na ňom zásluhu.
Toto si často neuvedomujeme, ale ty si úžasná aj v tom, že nám to pripomínaš a si v tom na scéne iná. Mnohým pripomínaš doslova anjela, čomu sa ty ale brániš...
Lebo ním jednoducho nie som. Áno, rodičia ma vychovávali v takých hlbších hodnotách, ale ono je to nikdy nekončiaca cesta. Každý deň prichádzajú skúšky, ktoré to, čo vo mne je zas a znova preverujú.
V každom prípade prinášaš do éteru niečo, čo tam nebolo. Hodnoty, ktoré iným akoby pripadali príliš nudné na to, aby sa o nich spievalo. No v tvojom podaní je aj normálny život zaujímavý, príťažlivý, a pritom pravdivý...
Taký som ho totiž zažila. Videla som ako sa naši mali radi, dokonca aj v tom, že keď sa pohádali, tak sa vzápätí udobrili, objali a všetko si vyjasnili. Pre dieťa je úžasné sledovať, že aj problém sa dá zvládnuť, prekonať, odpustiť. Dokonca je ten fakt odpustenia veľmi krásny. A rovnako krásny bol pre mňa aj vzťah našich k vlastným rodičov. U nich v Dolnej Maríkovej som tak v podstate strávila celé detstvo. Mala som takú tu ozajstnú, takmer rozprávkovú babku, čo mlela mak a piekla buchty...
...a dedka, čo choval včely, ako spievaš.
Presne tak, a keď sme ich dráždili, tak nás s palicou naháňal. Žili skrátka taký jednoduchý život, ktorý sa mi neskutočne páčil.
Ty si si to ale nasmerovala do showbiznisu. Síce si sa ním nenechala zomlieť, ale predsa len to nie je ten obyčajný a krásny svet tvojich starých rodičov a od jednoduchosti má ďaleko. Aj keď viem že, keď si spravila prvý krok, ani ti nenapadlo, že na konci bude takýto úspech...
Naopak. Keď som objavila súťaž gospelových skladieb a povedala si, že tam jednu zo svojich piesní, ktoré som sama pre seba nazývala modlitbami, pošlem, absolútne nič som od toho nečakala. Vôbec som si totiž neverila – ani textársky, ani hudobne, ani spevácky. Keď som potom v rádiu počúvala vyhlásenie výsledkov, nechcela som veriť, že zaznelo moje meno.
Ale bolo to tak. A tým sa ti otvorili dvere, na ktoré si sa neodvážila ani klopať. Zmenilo to tvoj život, tvoje plány, čo s ním, čo s budúcnosťou?
Ani nie. Hudba ma baví aj napĺňa a je to niečo, čomu sa teraz naplno venujem, ale vždy som bola nastavená na rodinu. Mať manžela, deti bude pre mňa vždy viac. Stále si totiž uvedomujem, že ak by som si vybrala len kariéru, tak by mi v starobe zostali len moje cédečka. A to by bolo málo. Cédečko nikoho neobjíme.
Zaujme ťa: Diana Hágerová: Narodila som sa, aby som bola mamou
Zdroj foto - úvodná: archív S.M.
