Najnovší príbeh obľúbenej slovenskej autorky Kroky v daždi. Príbeh nerozvážnosti, ktorej sme sa v mladosti dopustili mnohí. V úvode sa prenesieme do roku 1979, do obdobia socializmu, keď sme nakupovali v Tuzexe, šili sme podľa modelov v Burde a zháňali bezvízové prísľuby. Bola to iná doba, no ľudia boli rovnakí. Mali svoje trápenia, starosti i radosti. Vzťahy i láska boli skoro navlas také, aké sú dnes...
Takže píše sa rok 1979. Zaľúbená stredoškoláčka Jolana prežíva dni plné lásky s o štyri roky starším Júliusom. A hoci ju čaká maturita, s nadšením prijme jeho návrh na tajnú svadbu. Akosi ignoruje svoju intuíciu, ktorá zvykne bývať u žien neomylná... Jolana sa obáva sa reakcie okolia, a tak o svadbe stále mlčí. Vezmú sa tajne. Nevedia o tom dokonca ani rodičia. Ale Július má plán... V Jolaninom okolí sa zrazu pohybujú čudní ľudia. Udania, zrady...a Július odrazu zmizne.
Prenesme sa o vyše tridsať rokov neskôr. Diana žije v šťastnom manželstve. Muž a syn sú pre ňu všetkým, napriek tomu sa v dôležitej záležitosti postaví proti manželovi. Jej chyba vedie k tragickým zmenám v živote ich rodiny. Diana sa s nimi postupne vyrovnáva, hľadá východisko a nechtiac pritom natrafí na tajomstvá z minulosti svojich blízkych.
Kroky v daždi sú príbehom skúsenej a vypísanej autorky, ktorá vie postaviť pútavý príbeh a vymodelovať plastické postavy. Je to príbeh o láske, za ktorú sme ochotní položiť akúkoľvek obeť. Niekedy dokonca to najhoršie, čo sa v nás skrýva. Je to však aj príbeh o čistej a nevinnej láske, aká sa nezvykne rodiť často.
Odporúčame: Nicholas Sparks a novinka Vo dvojici
Začítajte sa do novinky Kroky v daždi:
JOLANA 1979 – 1981
Schod za schodom, stúpanie do kopca popri zelenom zábradlí. Zrýchlený dych, rumenec v lícach. A dotyk dvoch dlaní, prsty spletené ako nežný prísľub.
Chlad jesenného podvečera na začiatku novembra si Jolana vôbec neuvedomovala. Ani temné šumenie stromov vo vetre. Jej nervozita narastala.
Ako dopadne toto stretnutie?
Pred odchodom z domu si obliekla novú sivú vetrovku, aj keď s jej kúpou nebola veľmi spokojná. Výber v obchode však nebol veľký — buď táto, alebo potom podobná, v čudnej, nepeknej tmavomodrej. Pripomínala jej montérkovú blúzu, akú nosil starý otec, keď rýľoval v záhrade.
Jolana však vedela, ako vylepšiť nudnú sivú. Za pár večerov si z červenej vlny uštrikovala dlhý šál a klobúčik s vyhrnutým okrajom a oživila nimi svoje oblečenie. Vedela, že to bol dobrý nápad, lebo pri stretnutí si ju oči mladého muža prezerali s obdivom. Alebo žeby to bol pátravý pohľad? Zadumaný?
Horský park, schod za schodom v pravidelnom tempe, zosúladený dych. On kráčal zľahka, vystierajúc dlhé nohy pred seba, akoby si strmé stúpanie ani neuvedomoval. Jolana však musela pridať do kroku, ak mu chcela stačiť.
Dnes sa so mnou rozíde, pomyslela si.
Neozval sa jej takmer dva týždne, presne dvanásť dní, štrnásť hodín a päťdesiatdva minút. V meste ho nestretla, ani minulú sobotu na diskotéke. Čakala na jeho telefonát, obzerala sa, keď odchádzala zo školy, pretože vedel, kedy sa jej končí vyučovanie, a ona dúfala, že ho zbadá na rohu ulice. Zakaždým ju však čakalo iba trpké sklamanie. Takto sa zaľúbený muž nespráva. Túžba po jeho objatiach čudesne bolela. Cítila sa ako chorá, bez energie, bola zatrpknutá. Ničilo ju to, aj keď sa tomu bránila, a začínala si nahovárať, že urobila chybu, keď podľahla jeho nedočkavosti a vyspala sa s ním.
Možno mala odolávať dlhšie. To si myslí dnes, vtedy však ležala pod ním v jeho silnom zovretí a už nebolo návratu. Nechcela ho stratiť, a tak nerozhodne lavírovala medzi odmietnutím intímností a rozhodnutím vyjsť v ústrety jeho túžbe. Jej vlastné telo ju zradilo, prestala s aj tak chabým odporom a dala sa ním viesť v milostnej hre.
Odvtedy prešiel mesiac, stretli sa viackrát. Rýchle milovanie v pivničnom klube alebo niekde v prírode, raz v byte jeho rodičov. Napĺňalo ju tichou hrdosťou, že dozrela v ženu a spoznala tajomstvo, o ktorom si kedysi dychtivo šepkávala s kamarátkami. Ale taká dlhá odmlka… Nebol prvý, kto mal o ňu záujem, a tak vedela, že zaľúbený chalan sa chce stretávať takmer každý deň. Július bol iný. avšak jediný, ktorému dala všetko.
Snažila sa ovládnuť vnútornú triašku. Nechce ho po tom všetkom stratiť… po týždňoch neistoty, kým sa rozhýbal. Celú ju opantal, nemohla spávať, nemohla jesť. Myslela na neho vo dne v noci. Ten pohľad, ktorým sa na ňu díval, ju oberal o pokojný spánok. O pokoj v duši.
Schodov za nimi pribúdalo, tie pred nimi jej pripadali, že vedú do neba. Na oblohe sa však prevaľovali ťažké mraky, sivé a skľučujúce ako jej obavy z tohto stretnutia.
„Nechceš si trochu oddýchnuť?“ spýtal sa, keď sa po chvíli zastavil, hľadiac na Jolanine červené líca. Usmial sa. Oprel sa o zábradlie a pritiahol si ju k sebe.
„Chcem,“ prikývla.
Pritúlila sa k nemu a zhlboka si vzdychla. Sklonil sa k nej, aby sa ich pery mohli spojiť v nedočkavom bozku.
Znovu ju opantal ten opojný pocit, pri ktorom strácala silu v nohách, pocítila závrat z blízkosti jeho tela, keď ju zovrel v náručí.
„Dlho si sa neozval,“ zašepkala so zmiešanými pocitmi.
Pohladkal ju po vlasoch. Potom vboril prsty do kučeravých prameňov a chvíľu sa s nimi pohrával. Privrela oči.
„Bol som v jednom kolotoči, kolegu skolila chrípka,“ vysvetlil jej.
Spomenula si na tie trýznivé dni, plné márneho čakania. „Mohol si aspoň prísť za mnou ku škole, na chvíľu…“ povedala smutne.
„Hovorila si, že máš prísnu mamu, nechcel som ti vyrobiť nepríjemnosti.“
„Po vyučovaní mama ku škole nechodí,“ namietla mierne.
Čo bude nasledovať? Pritúlila sa k nemu. Vychutnávala si jeho blízkosť, vôňu, dotyky. Bude si môcť toto všetko vychutnávať aj o týždeň? Čo urobí, ak jej teraz oznámi, že sa s ňou rozchádza?
Zadul prudký vietor a zvíril prach so suchým lístím v zákutí schodov. S napätím čakala, čo povie.
„Vieš, premýšľal som,“ ozval sa po chvíli. V panike sa jej prudko rozbúchalo srdce, v žalúdku pocítila bolestivý kŕč. Privrela oči. „Čo keby sme sa zobrali?“ spýtal sa.
Jolana skamenela v nemom úžase. Okamžite otvorila oči a pár sekúnd civela pred seba. Potom sa od Júliusa trochu odtiahla. Pozerala na neho prekvapene, v rozšírených očiach mala neskrývaný údiv.
„Ty sa chceš so mnou oženiť?“ vydýchla neveriacky. Asi sa musí uštipnúť do ruky, či sa jej to nesníva. „Veď. si sa takmer dva týždne neozval. Bože. čo na to tvoji rodičia? Ani ma nepoznajú! A naši… naši by mi to určite nedovolili.“ Panika v nej narastala, tentoraz z úplne iného dôvodu ako pred chvíľou.
„Môžeme to urobiť tajne,“ navrhol. „Na nejakom krásnom, tichom mieste. Nikto o tom nemusí vedieť. A na zoznámenie s rodičmi bude dosť času aj potom.“
Hlavou sa jej mihlo päť mesiacov ich známosti. Nádherné prechádzky, tanec vo svetlách diskoték, túlenie sa k sebe v prítmí kina. A ukradnuté chvíľky milovania.
Telom jej ako elektrina prešiel intenzívny pocit šťastia. Vôbec netušila, že ju tak veľmi ľúbi!
„Bože, ja neviem, čo na to povedať.“ Jolane sa rozžiarila tvár. „Samozrejme, chcem sa za teba vydať, ale.“ Zháčila sa. Myslí to vážne? Takýto bláznivý, prekvapujúci nápad! „Je to také nečakané. Panebože! Nechcem, aby si si myslel, že ma to nepotešilo, ale. Ako ti to vôbec napadlo?“ Cítila sa ako v tranze, v inej dimenzii.
S úsmevom ju objal. „Nebude to skvelé, ak budeme manželia?“
Jolane sa z upreného pohľadu jeho zelených očí, z nadšeného tónu v jeho hlase zakrútila hlava. Manželia! Oni dvaja sa budú môcť nazývať manželmi. Neuveriteľné! Celým telom jej prešiel zadúšajúci príval citov. Je pripravená urobiť pre svojho milovaného čokoľvek, aby bol šťastný.
Pretože jeho šťastie bude aj jej šťastím.
„Ako by si to chcel urobiť?“ rozhodila rukami s pocitom, že sa jej to iba sníva.
„O všetko sa postarám, neboj,“ prešiel jej prstom po líci.
Opäť privrela oči. Vzápätí sa jej v predstavách vynoril obraz mamy. Tá by s ich svadbou nesúhlasila, nepochybne, o otcovi ani nehovoriac. Keby im to povedala, určite by jej zakázali stretávať sa s Júliusom, nepustili by ju nikam. Kto to kedy videl, vydávať sa počas štúdia na strednej škole! Mamin argument by zaznel iba raz, ale dôrazne. Tie mamine zákazy… Po svadbe už na ňu platiť nebudú.
„Ale osemnásť budem mať až v januári,“ pripomenula mu. „Dovtedy sa nedá nič robiť.“
„Ja viem,“ usmial sa Július. „Za tých pár mesiacov všetko zariadim. Vieš,“ objal ju cez vetrovku okolo pása pevnejšie, „nikto sa nemusí nič dozvedieť. Zoberieme sa mimo mesta, v nejakej dedinke tu v okolí. Bude to veľmi romantické, určite sa ti to bude páčiť.“
„Och, áno, bude!“ zvolala nadšene a zopäla ruky. „Bože, musím si zohnať nejaké pekné šaty.“ V hlave sa jej roztočil kolotoč predstáv o tom, čo potrebuje taká nevesta. „A po svadbe, čo bude po svadbe? A ako potom zareagujú vaši?“ zasypávala ho otázkami. „Budeme bývať ako doteraz každý s rodičmi, až kým nezmaturujem? Ale to bude až o rok a pol, to je taký dlhý čas.“ Pozrela naňho prosebne. „Dá sa to zariadiť nejako inak?“
„Určite áno,“ prisľúbil jej. Nadvihol ju a mierne sa s ňou roztočil. „Potom sa už dá vymyslieť všeličo, aby sme mohli byť stále spolu. Dohodneme sa, kedy to všetkým oznámime, či o mesiac, alebo o tri. Všetko závisí iba od nás, všetko máme pred sebou.“ Opäť ju postavil na zem a objal ju okolo pliec. „A teraz pokračujme v ceste, aby sme sa zahriali.“ Pevne jej zovrel dlaň a spolu vykročili.
Rozosmiala sa. Ruka v ruke sa opäť rozbehli po schodoch, hnaní novou vidinou svojej budúcnosti. V chladnom vzduchu sa ich dych menil na krehký opar, stúpal dohora, aby sa kdesi nad ich hlavami spojil a potom nenápadne rozplynul. Suché lístie im šušťalo pod nohami. Stromy sa ho zbavovali neochotne, akoby sa pestrosťou farieb snažili vzdorovať prichádzajúcim zimným mesiacom.
Bože, pomyslela si Jolana, to bude senzácia, keď sa to dozvedia spolužiačky! Bude úplne prvá vydatá spomedzi tretiačok aj štvrtáčok. Už teraz si predstavovala ich tváre, prekvapené a v úžase. Najviac jej bude závidieť Klára, tá má rande každú chvíľu s iným, môže si vyberať. A potom im o tom rozpráva, s takým nasprostastým, povýšeneckým výrazom. Baby jej hltajú slová priamo z tých pekných, ružových pier, ktoré zažili už toľko bozkov, a predstavujú si, aké to bude, keď to zažijú ony.
Onedlho však bude stredobodom záujmu Jolana. Tajná svadba, ako v románe! A z lásky, nie pre tehotenstvo ako minulý rok tá štvrtáčka… To bolo v škole veľké haló: jej rodičov si dal predvolať riaditeľ, zasadal výbor zväzu mládeže, dievčatá mali besedu s gynekologičkou.
Jolana pootočila hlavu a s obdivom pozrela na Júliusa. Im dvom sa to nestane, určite nie. Je taký úžasný!
Vyšli schodmi úplne navrch a ocitli sa uprostred lesa. Cítila teplo jeho dlane, ktoré sa jej rozlievalo až pod kožou. Ten elektrizujúci pocit sa jej šíril po celom tele, opäť v nej narastala túžba po jeho bozkoch.
„Ľúbiš ma?“ Hlas sa jej zachvel.
Na chvíľu opäť zastali. Obrátil sa k nej, potom si ju k sebe pritiahol silnejšie, nedočkavo.
„Pravdaže ťa ľúbim,“ zašepkal.
Bozkávali sa uprostred lesného chodníka, nevnímajúc zopár rekreačných bežcov, ktorí sa mihli okolo nich. Vysoké stromy ticho šumeli vo vetre, akoby vyjadrovali súhlas s počínaním dvojice.
Neskôr sa spustil drobný hustý dážď. Jemné kvapky dopadali Jolane na rozpálenú tvár, do vlasov, vpíjali sa do jej roztúžených pier. Nevnímala nič z toho, iba milosrdné husté šero, ktoré ukrývalo ich narastajúce vzrušenie.
Stála chrbtom opretá o strom, bokom od turistického chodníka, od ktorého ich oddeľovala húština. Červený štrikovaný klobúčik jej spadol z hlavy a skotúľal sa medzi opadané lístie. Necítila chlad, hoci mala vetrovku aj blúzku pod ňou rozopnutú a nohavice spustené poniže kolien. Na líci pocítila jeho horúci zrýchlený dych. Nedočkavo vyšla Júliusovi v ústrety a on si ju tam vzal, pritisnutú o strom, v nezadržateľnej vášni.
Srdce jej divo búšilo ešte aj vtedy, keď si po milostnom akte chvejúcimi sa prstami zapínala vetrovku. Odhrnula si z čela mokrú ofinu. Až vtedy si všimla, že im z vlasov kvapká voda a od dažďa im navlhlo oblečenie. Začesala si prstami vlhké pramene, jej účesu to však nepomohlo. Zdvihla zo zeme klobúčik a nasadila si ho. Aspoň nebude vyzerať ako zmoknutá sliepka.
Už takmer za tmy vyšli z Horského parku a dostali sa do osvetleného mesta.
„Môžeš v stredu o tretej?“ zamrmlal jej Július do ucha pri lúčení. „V klube nikto nebude.“
Rozlúčili sa objatím a dlhým bozkom, potom vykročili každý svojím smerom. Vo svetle pouličných lámp sa mihotali drobné kvapky studeného dažďa. Jolanu striaslo, no úsmev jej z tváre neschádzal. Vykročila rýchlejšie k autobusovej zastávke. Líca jej horeli. Rozosmiala sa, celá šťastná, najradšej by sa roztancovala na ulici. Dážď zosilnel, no ona mu nastavila rozhorúčenú tvár.
Uvedomila si, že už je tu november. Má pred sebou vzrušujúce dva mesiace, aby sa pripravila na najkrajší deň svojho života.
