Zoznamovanie nikdy nebolo jednoduchšie. No zároveň nikdy nebolo viac vyčerpávajúce. Nekonečné swajpovanie, desiatky konverzácií bez výsledku, pocit, že ste len ďalší profil v rade. Práve proti tejto realite sa už roky stavia Diana Fabiánová, ktorá cez projekt LaskaTu vracia ľudí späť k tomu, čo dnes paradoxne chýba najviac – k reálnemu kontaktu, autenticite a odvahe stretnúť sa bez filtrov.
Diana Fabiánová sa dlhodobo venuje témam vzťahov, intimity, ženskej sily aj spoločenských nastavení, ktoré formujú naše predstavy o láske. V tomto rozhovore ide však ešte hlbšie. Hovoríme o tom, prečo nás moderné zoznamovanie unavuje, čo stojí za strachom zo vzťahov, prečo môže byť tá pomyselná chemická iskra klamlivá a ako veľmi nás skresľuje online svet. Otvárame aj citlivé témy moci vo vzťahoch, tlaku na ženy, straty túžby či paradoxu nekonečných možností.
1. Už desať rokov vytváraš prostredníctvom LaskaTu priestor, kde sa ľudia stretávajú offline. Čo ťa pôvodne priviedlo k tejto myšlienke?
Priviedol ma k tomu pocit, že sme začali hľadať lásku na miestach, kde sa častejšie dá nájsť len jej ilúzia. Zoznamovacie aplikácie nám sľubujú nekonečný výber, no v skutočnosti nám častokrát prinášajú nekonečnú únavu zo swajpovania, preberania, zahltenia alebo ignorácie a ghostovania.
Vytvorili sme si trhovisko, kde ľudia často skĺzavajú k prezentácii, akoby boli produkty. My sme chceli vrátiť do hry niečo esenciálnejšie – spontánnosť, nedokonalosť a odvahu byť videný v reálnom čase, s trémou v hlase, bez použitia filtrov. Chceli sme vytvoriť priestor, kde sa ľudia opäť stretnú vo svojej celistvosti a mnohorozmernosti, nielen ako anonymné profily.
2. Denne sa stretávaš s ľuďmi, ktorí túžia po vzťahu, no zároveň sa ho obávajú. Čo podľa teba dnes ľudí vo vzťahoch paralyzuje viac — strach zo samoty alebo strach zo straty slobody?
To je fascinujúci paradox našej doby. Žijeme v neustálom napätí medzi týmito dvoma strachmi. Myslím si však, že pod povrchom je ešte jeden, hlbší strach: strach z nesprávnej voľby. Vo svete nekonečných možností nás desí predstava, že keď si vyberieme jedného človeka, prichádzame o všetkých ostatných. A čo ak sú tí druhí lepší?
Strata slobody nemusí byť len o tom, že nemôžeme ísť v piatok večer von, ale aj o tom, že sa máme vzdať ilúzie, že za ďalším rohom alebo swajpom čaká niekto ešte dokonalejší. A tak radšej zostávame v bezpečnej neistote, než aby sme riskovali, že sme si nevybrali najlepšie.
Diana Fabiánová archív
3. Zaujíma ma, či existuje podľa teba tá typická chemická iskra, alebo je to iba romantický mýtus, ktorý nám bráni budovať hlbšie vzťahy?
Iskra existuje, ale nie v takej podobe, ako si ju mnohí predstavujeme. Vôbec to nemusí byť spaľujúci oheň. Je to skôr zápalná šnúra. Naša kultúra nás naučila veriť, že táto počiatočná explózia je znakom „toho pravého“. Ale to je mýtus. Skutočná intimita a vášeň sa nezačínajú ohňostrojom, ale pomalým, vedomým zakladaním ohňa.
Niekedy iskra preskočí okamžite, inokedy ju musíme trpezlivo vykresať. Spoliehať sa len na počiatočnú iskru je ako chcieť postaviť dom bez pevných základov. Skutočná príťažlivosť, tá, ktorá vydrží, sa často rodí postupne – zo zvedavosti, rešpektu, spoločného smiechu, zážitkov, dôvery a oddanosti.
4. Čo sa medzi ľuďmi mení, keď si zrazu nemôžu vyfiltrovať druhého jedným pohybom prsta?
Menia sa zo spotrebiteľov na objaviteľov. Keď nemôžete niekoho okamžite odmietnuť na základe nedokonalej fotky alebo nešikovnej vety v profile, ste viac-menej nútení dať mu šancu. Zrazu musíte použiť svoje zmysly – počúvať tón hlasu, vnímať reč tela, cítiť jeho osobnostné vyžarovanie.
V offline svete sa odhaľuje to, čo online profil nikdy neukáže: charizma, zmysel pre humor, láskavosť, spôsob komunikácie či mimika. Ľudia častokrát zistia, že ten, koho by kvôli obalu, teda nedostatočnej atraktivite, online swajpli doľava, je v skutočnosti neuveriteľne príťažlivý.
5. A čo samotný jednotlivec? V čom sa najviac líši jeho online sebaprezentácia od toho, kým v skutočnosti je?
Online profil je naša reklamná kampaň. Je to starostlivo vybraný a upravený highlight nášho života. Ukazujeme tam verziu seba, ktorou by sme chceli byť. V skutočnosti sme však oveľa zaujímavejší – sme aj neistí, rozpačití, unavení, ale aj prekvapivo vtipní v momentoch, ktoré sa nedajú naplánovať.
Najväčší rozdiel je v tom, že online sa snažíme byť dokonalí, zatiaľ čo v reálnom živote sme jednoducho ľudskí. A práve v tejto nedokonalej ľudskosti sa skrýva skutočná príťažlivosť.
Diana Fabiánová archív
6. Stalo sa ti niekedy, že si ľuďom radila niečo, čo si sama v živote ešte nemala silu alebo odvahu urobiť?
Samozrejme, neustále. Myslím si, že každý, kto radí druhým, to tak má. Vidieť jasne cestu pre niekoho iného je oveľa jednoduchšie, než kráčať po tej vlastnej, ktorá je plná osobných strachov a slepých uličiek. Práve to ma učí pokore. Moja úloha nie je byť dokonalým príkladom, ale byť úprimným a informovaným sprievodcom. Vďaka tomu, že pomáham iným, sa aj ja sama učím byť odvážnejšia.
7. Ako dlhoročná obhajkyňa ženských práv – ako sa nerovnováhy moci podľa teba prenášajú do partnerských vzťahov?
Moc vo vzťahu nie je len o peniazoch alebo postavení. Je to aj o tom, kto viac miluje, kto má menší strach z odchodu a kto definuje pravidlá intimity. Historicky mal moc muž. Dnes, keď sú ženy ekonomicky nezávislé, sa dynamika mení, no staré vzorce pretrvávajú.
Ženy stále často preberajú väčšinu emocionálnej práce vo vzťahu – sú manažérkami pocitov a plánovačkami spoločného času. Rovnosť nie je len o tom, kto vynesie smeti, ale aj o tom, kto nesie mentálnu záťaž vzťahu.
8. Stretávaš sa s tým, že silné, sebavedomé ženy majú pocit, že sa musia vo vzťahoch umenšovať, aby boli prijaté?
Áno, a je to jedna z najsmutnejších, no stále pomerne častých tém. Ženy dnes túžia naplniť svoj potenciál aj profesne. Sú šikovné, talentované, scestované a sčítané. No zároveň im spoločnosť potichu našepkáva, aby neboli príliš silné či príliš ambiciózne, lebo by mohli zastrašiť muža. Je to nepríjemná pasca. Musia sa naučiť, že partner, ktorý sa cíti ohrozený ich silou, nie je ten pravý. Zdravo sebavedomý muž sa nesnaží stlmiť svetlo svojej partnerky, ale je hrdý, že môže stáť vedľa nej, kým ona žiari.
Diana Fabiánová archív
9. Existujú témy v intímnom živote, o ktorých sa stále bojíme hovoriť nahlas, no mali by sme?
Určite. Bojíme sa hovoriť o túžbe. Nie o láske – o tej hovoríme neustále. Ale o surovej, živočíšnej túžbe. O fantáziách, o tom, čo nás naozaj vzrušuje, o strachu, že naša túžba po partnerovi slabne, aj keď ho stále milujeme. Predstierame, že ak niekoho milujeme, mali by sme po ňom automaticky a neustále túžiť. Tak to však nefunguje. Túžba je ako oheň, o ktorý sa treba starať.
Prvým krokom je mať odvahu priznať si, že existujú fázy, keď uhasína, inokedy len tleje. Sú to skôr vlny než konštanta. Pokiaľ ho však nenecháme úplne vyhasnúť, aj pahreba sa dá znovu rozfúkať a oživiť – ak obaja chcú a venujú tomu čas aj energiu.
10. Čo ťa v láske stále dokáže zaskočiť, aj po rokoch skúseností a analýz?
Jej neuveriteľná odolnosť. Schopnosť ľudí odpustiť si zranenia, ktoré sa zdajú byť neodpustiteľné. Sila párov, ktoré aj po zásadnej kríze, akou je nevera vo vzťahu, dokážu spoločne vybudovať druhý, často ešte úprimnejší a hlbší vzťah. Ozajstná láska nie je krehká kvetina, ako si myslíme. Je to skôr húževnatá burina – aj keď ju vytrhnete, nájde si cestu, ako znova vyrásť, ak má aspoň kúsok živnej pôdy.
11. Keby si mala pomenovať jednu kvalitu, ktorú by sme mali začať pestovať, aby sme mali zdravšie vzťahy, čo by to bolo?
Hravosť. Zabudli sme sa hrať. Berieme vzťahy, seba aj partnera smrteľne vážne. Analyzujeme, optimalizujeme, riešime. No láska – a najmä túžba – potrebujú ľahkosť, humor, spontánnosť a štipku nezodpovednosti. Hravosť je protijed na rutinu a nudu. Je to schopnosť zasmiať sa na sebe, na partnerovi aj na absurditách spoločného života.
Zdroj úvodnej fotky: Diana Fabiánová archív
0 komentárov