Pred pár týždňami som počúvala zaujímavý podcast, ktorý hovoril o pandémii osamelých mužov. A tak som sa na túto tému rozhodla opýtať našej koučky Mirky Ďurindovej, ktorá dala prekvapivé, no trefné odpovede. V redakcii sa často venujeme ženským témam - tlakom, očakávaniam, únave, preťaženiu. No podobné ticho a vnútorné napätie nosia v sebe aj muži. Len o tom nehovoria. A je dobré, že práve my môžeme túto tému otvoriť.
Možno to poznáte aj vy - partner, brat, kamarát či kolega, ktorý tvrdí, že je v pohode, no pritom cítite, že v ňom niečo škrípe. Keď Mirka začala opisovať mužskú osamelosť, strach zo zraniteľnosti a tlak na výkon, ktorý sa v mužoch dedí celé generácie, mnohé jej vety som si prečítala aj dvakrát.
Presne vystihujú realitu, ktorú vidíme každý deň, len sme ju možno doteraz nevedeli pomenovať. Tento rozhovor prináša pohľad na to, prečo dnešní muži mlčia, čo ich trápi a ako sa môžeme ako partnerky, dcéry či kolegyne naučiť vidieť ich vnútorný svet jasnejšie.
1. V poslednom období sa veľa hovorí o pandémii osamelých mužov. Čím to podľa teba je?
Osamelý mladý muž je čoraz častejšia realita, i keď mladí muži na Slovensku vykazujú o niečo nižšiu mieru osamelosti oproti iným krajinám ako je napr. USA, Kanada, UK, Austrália a západná Európa (podľa Gallup dát 2023/24). Na Slovensku sa však ukazuje, že vyššia miera osamelosti je hlavne v nižších ročníkoch populácie (18-30 rokov). Za mužskou osamelosťou vnímam niekoľko rovín, ktoré na ňu vplývajú.
Domnievam sa, že to úzko súvisí s akousi psychickou prázdnotou, ktorú muži nevedia pomenovať. Generácia mužov, ktorá tu bola pred nimi, nehovorila o pocitoch, ich rola vychádzala zo starých stereotypov. Dnes sa to mení a dnešný muž s touto časťou seba nevie dobre pracovať.
Ďalším dôvodom môže byť emancipácia žien a to, že sa akoby stráca pôvodná rola muža ako živiteľa a zároveň sa mu neponúkla nová rola. Muži sa tak môžu cítiť menej potrební a nepochopení. Je to aj nový trend v oblasti životného štýlu, viac digitálnych sociálnych interakcií ako tých reálnych, čo má vplyv na sociálne zručnosti mužov, ale samozrejme aj žien. No a veľkú mieru tu zohráva aj sociálnoekonomický status, neistota na trhu práce, finančné problémy a pod. To všetko má vplyv na sebavedomie aj sebahodnotu muža, čo následne ovplyvní jeho vzťahovosť.
2. Mám pocit, že muži dnes žijú v paradoxnom svete. Spoločnosť (a teda aj ženy) od nich očakáva emocionálnu dostupnosť, ale zároveň je tu stále cítiť mužský ideál BUĎ SILNÝ. Ako tento vnútorný rozpor ovplyvňuje mužskú identitu?
Veľmi. Žijú v tlaku dvoch mlynských kameňov. Na jednej strane sa od nich vyžaduje sila, to, že muž všetko ustojí. A na strane druhej sa od nich vyžaduje citlivosť. Sú to dve protichodné požiadavky a v tom sa im dnes ťažko hľadá ich osobná identita. Prežívajú vnútorný chaos a ten je naozaj hlboký, len ťažko ho vedia vyjadriť. Spoločnosť má požiadavku na muža, ktorý je iný než v minulosti, no neponúka mu jasné vzory toho, ako má tento novodobý muž vyzerať.
Ja ponúkam cestu integrácie oboch týchto častí - sily aj citlivosti zároveň. Zrelý a evolučne posunutý muž je podľa mňa ten muž, ktorý je emocionálne dostupný a zároveň stabilný, v tom je jeho sila. Muž by sa už nemal obzerať po dávnych mužských stereotypoch, ale zisťovať sám v sebe: „Čo znamená byť mužom pre mňa?“ Toto je kľúč pre zdravšiu a autentickejšiu maskulinitu.
Mirka Ďurindová archív
3. Môže byť citlivý muž zdrojom väčšieho bezpečia pre svoju partnerku?
Samozrejme. Predsa muž, ktorý rozumie svojmu vnútornému svetu, vie ho regulovať, pracovať s ním, je mužom, pri ktorom sa žena môže cítiť bezpečne. Takýto muž nie je impulzívny a zároveň sa nezosype pod vplyvom tlaku denných okolností. Takže jeho prežívanie, cítenie nie je v týchto dvoch extrémoch, je viac predvídateľný, regulovaný a racionálnejší. To potom pozitívne vplýva na celkový pocit bezpečia u jeho partnerky.
4. Keď pracuješ s mužmi, ktorí sú konfrontovaní so svojimi emóciami, čo sa deje v ten moment, keď pochopia, že môžu slobodne cítiť?
Je to okamih, keď sa deje zmena v jeho presvedčeniach, že chlapi neplačú, emócie sú slabosť, keď si chlap, tak to musíš vydržať atď. Zistia, že mať emócie je v úplnom poriadku a že ich máme celé spektrum. Že keď sa ich opýtam, ako sa majú, ich odpoveď nie je „fajn“, „môže byť“, „ujde“, „blbo“, či „dobre“, ale jasne pomenujú svoje emócie „cítim vinu“, „hanbím sa“, „som frustrovaný“, „som šokovaný“ a pod. Je to okamih, keď zistia, že za emóciu nebudú odmietnutí, že si ju môžu dovoliť prežiť a spracovať.
Keď pochopia emócie ako zdroj informácií o ich vnútornom svete, o tom, čo naozaj potrebujú, kde majú svoje hranice toho, čo ešte unesú, takto sa v nich začne ozývať nový muž, viac slobodný, pochopený a prijatý najprv sebou a následne aj okolím. Jeho staré presvedčenia sa menia na nové: „Moje emócie sú legitímne.“, „Môžem požiadať o pomoc.“ a pod.
5. Muži sa často boja, že stratia rešpekt, keď ukážu zraniteľnosť. Prečo?
Vychádza to zo starých mužských stereotypov, aj z čias patriarchátu, kde zraniteľný znamenalo byť ohrozený, či dokonca mŕtvy. Muž mal silu vo svojej dominancii a prejav citlivosti ohrozoval jeho pozíciu v hierarchii. V týchto spoločnostiach bola teda citlivosť pre muža vysokým rizikom na úrovni fyzického ohrozenia aj toho sociálneho. Spoločnosť potrebovala, aby muž navonok prezentoval silu, ale to neznamená, že necítil. On to len neukazoval, naopak - potlačil to.
V modernej psychológii sa to volá alexitýmia (normatívna mužská alexitýmia) - je to stav, keď muž akoby uzamkol svoje vnútro a nevie pomenovať svoje emócie. Vzniklo to ako následok - dedičstvo patriarchátu, kde nebol priestor na vnútorný svet muža, ale bol orientovaný hlavne na jeho výkon.
Začal prevládať mýtus o tom, že skutočný muž necíti a, žiaľ, pretrváva dodnes. Evolučne starý strach zo straty rešpektu, keď muž ukáže citlivosť, tu totiž zostal, aj keď je už celkom iná doba. Ale tak, ako sa mení doba, menia sa aj muži, otvárajú sa otázky o emocionálnej inteligencii, komunikácii, duševnom zdraví a muži sú k týmto témam prizvaní rovnako ako aj ženy.
6. Vidíš u dnešných mužov nejaký nový typ strachu, ktorý pred 10 či 15 rokmi vôbec neexistoval?
Je tu prítomných mnoho nových strachov a psychológovia o tom veľa hovoria. Čo ja ale vnímam najčastejšie je, že muži sa všeobecne veľmi boja byť autentický, pretože tu hrozí riziko, že NEBUDEM ZAUJÍMAVÝ. Je to strach, ktorý vzniká hlavne vplyvom sociálnych sietí a porovnávania sa. Neuvedomujú si však, že sa často porovnávajú s niekoho silnou stránkou, zatiaľ čo oni ju majú tiež, no možno inde.
Že ich štartovacia čiara v istej oblasti bola iná ako u toho niekoho, kto sa istej oblasti venuje už dlhé obdobie. Že oni majú inak usporiadané hodnoty, a preto je pre nich niečo menej a niečo zasa viac dôležité. Je to zároveň strach, že nie som PERFEKTNÝ, no ono to ani nie je žiadúce.
Vytvára to enormný tlak, je oveľa lepšie disponovať presvedčením, že postačí byť dosť dobrý v súlade s predispozíciou, ktorá mi je vlastná. Tiež je to strach z toho, že NIE SOM POTREBNÝ. Muži sa často cítia irelevantne, nevedia, čo je ich úloha, zmysel, kto ich potrebuje. Súvisí to úzko s tým, čo som už spomínala. Starý mužský stereotyp sa oslabuje a muž ešte nemá presne uchopenú novú rolu.
Mirka Ďurindová archív
7. Mnohí muži vyrastali v rodinách, kde emocionálna výchova neexistovala? Dá sa citlivosť a emocionálna inteligencia naučiť aj v dospelosti?
Áno, dá sa to naučiť. Žiaľ, ešte stále máme dobu, keď si to nie každý uvedomuje, a to je veľká škoda. Všeobecne by sa nám tak všetkým žilo oveľa lepšie. Muži, ale i ženy, ktorí prišli z takéhoto rodinného prostredia, tiež majú spektrum emócií, no nemali na to slovník, nástroje, správne vzory a často ani len povolenie cítiť to, čo cítili.
Vznikli u nich presvedčenia, že ich pocity nikoho nezaujímajú, že sú na to sami, že emócie sú problém, a preto ich treba potlačiť, odložiť, schovať. A tak je na mieste najprv im ponúknuť slovník, aby vedeli pomenovať, čo sa v nich deje, potom spôsob pochopenia toho, čo a kde cítia, a napokon zručnosti, ako s tým pracovať tak, aby už emócie nepotláčali, ale vnímali ich ako cenné informácie z ich vnútorného sveta.
8. Je možné, že ak muž nevie spracovať či narábať so svojimi emóciami, žena začína byť vo vzťahu viac terapeutka než partnerka - ešte skôr, ako si to sama uvedomí?
Áno, žena vo vzťahu často nadobúda pocit, že je v role terapeutky, krotiteľky konfliktu, koordinátorky nálady, emocionálnej podpory. To všetko sa deje nenápadne, pomaly a často podvedome. Ako sme už spomínali v predošlých rozhovoroch, u žien je to naozaj prítomné, a potvrdili to výskumy, ako napr. Terri Orbuch, University of Michigan, alebo Ellie Anderson (2023), že žena interpretuje mužove emócie, nálady, potreby, iniciuje rozhovor o problémoch a často na seba preberá zodpovednosť za zregulovanie mužských emócií.
V tomto ja vidím najväčší problém. Ženy sa tak nestarajú o svoje emócie vs. potreby, ale hlavne o emócie vs. potreby svojho partnera. Uvedomia si to až, keď je príliš neskoro. Takáto žena sa stráca sama sebe, odpája sa od svojich reálnych potrieb, od zdravých hraníc a napokon sa to v nej prejaví ako pocit krivdy, hnevu, vyčerpania až vyhorenia.
V páre je preto dôležité, aby žena zotrvala v role podporovateľa (platí to aj v otočenom smere), ale iným spôsobom, a to: „Verím, že to zvládneš“, „Som tu, ale nebudem to riešiť za teba“, „Obaja máme emócie, obaja máme potreby. Tvoje však nie sú dôležitejšie, než tie moje, platí tu rovnosť“, „Potrebujem partnera, nie teba ako moje dieťa, nie teba ako môjho klienta“.
9. Ako to ovplyvní ich deti?
Bolo to už povedané mnohokrát. Deti sú ako špongie a učia sa napodobovaním. Učia sa teda z dynamiky rodičov, oni predovšetkým nekopírujú slová, teda to, čo sa navonok povie, ale to, ako sa v rodine naozaj žije. Dcéra sa tak naučí, že jej hodnota je postarať sa, byť starostlivá o druhých len nie o seba, pretože moje potreby sú druhoradé, v takej rodine sa tiež naučí, že muži sú emocionálne nezrelí. A chlapec sa v takom prostredí naučí potláčať svoje emócie, nerozumieť im a tiež, že ženy sa o všetko postarajú.
Canva
10. Keď muž konečne dovolí sám sebe cítiť, vytvára sa priestor pre novú energiu, intímne spojenie, ale aj novú generáciu. V čom však vidíš dnes najväčšiu výzvu pre mužov, ktorí chcú vystúpiť z tradičných rolí tvrdých, zodpovedných a vždy dostupných?
Najväčšia výzva je ich vlastná odvaha spraviť to pre seba, i keď vstupujú do akéhosi vákua, priestoru medzi starou rolou a novou, ktorá je nejasná. Výzvou je nenechať sa odradiť vplyvom starých stereotypov a prehnanej maskulinity, ale byť ochotný integrovať obe akoby protichodné časti - starú, ktorá tkvie v sile, a novú, ktorá tkvie v citlivosti. Je to krásny proces, pretože tu prichádza moment, keď sa k sile pridáva ľudskosť.
A ako najväčšiu výzvu považujem nutnosť redefinovať mužskú silu, kde sa mení “Nikdy nezlyhám” na “Môžem spraviť chybu, poučiť sa a ísť ďalej”, kde sa “Nesmiem spadnúť” mení na “Viem znova vstať”, kde sa “Všetko zvládnem” mení na “Viem požiadať o pomoc tam, kde je to potrebné”, a kde sa “Nie som slaboch, citlivka” mení na “Cítim a viem to regulovať.”
11. Je podľa teba súčasťou mužskej identity aj hľadanie komunity iných mužov, s ktorými môžu viesť úprimné rozhovory?
Tu chcem upriamiť pozornosť. Je to veľmi dôležité. Človek je predsa spoločenská bytosť. Už náš evolučný predchodca žil v komunitách, to mu predsa zabezpečilo prežitie. A u mužov to platí rovnako, spoločne s inými mužmi lovil, bojoval, staval. V tejto dobe sa však muž dostáva do akejsi izolácie, je z prieskumov známe, že muž (a nielen muž), ktorý má dobre vybudované priateľstvá, komunity, žije dlhšie, zdravšie a zažíva psychickú pohodu.
Ak muž nezažíva komunitu mužov, nevidí, že aj iní muži majú problémy, že cítiť je normálne, že každý s niečím bojuje, má strach a pod. V komunite zažíva kontakt s realitou, získava podporu, prepojenie, riešenia, zdieľanie aj rast. Ak je jeho komunita úprimná a netoxická, má omnoho väčšiu šancu na to, že nebude úzkostný, bude zdravší a jeho sebahodnota bude pevnejšia.
12. Čo by si poradila mužom, ktorí cítia tlak, chcú sa otvoriť, ale vôbec nevedia, kde začať? Existuje prvý bezpečný krok?
Bezpečný krok je nehovoriť to hocikde na ulici, ale v bezpečnom priestore. Znie to smiešne, ale je to tak. Najprv si to treba zažiť napríklad s terapeutom, koučom, ako to ponúkam svojim klientom aj ja, či už formou life (životného) koučingu, alebo vzťahového koučingu, či sám so sebou, pomocou zapisovania toho, čo cítim, kde to cítim, čo to spustilo a pod. Samozrejme, s pomocou a vedením odborníka to má pre ktoréhokoľvek človeka omnoho vyššiu hodnotu, pretože tam je klient naozaj v bezpečnom prostredí a je vedený odborne.
No a neskôr, keď nadobudne zručnosti a istotu, to už môže skúsiť aj s blízkou dôvernou osobou. Tiež je však veľmi dôležité uznať si to, že je normálne, keď nevie, ako začať. Nikto ho to v detstve nenaučil. A preto to nie je jeho zlyhanie, ale dnes si to uvedomuje a postupne sa to učí zvládať. A to je to, o čo tu ide. Stáva sa emocionálne zrelším.
Muži nepotrebujú byť dokonalí. Nepotrebujú hrať silu, aby si zaslúžili rešpekt. Väčšina z nich túži po tom istom, po čom túžime aj my - byť pochopení, videní a prijatí takí, akí naozaj sú. A možno práve toto je bod, v ktorom sa dnešné vzťahy môžu začať meniť. Nie v dokonalej komunikácii, nie v prehnanej snahe o blízkosť, ale v jednoduchom dovolení cítiť - obom stranám.
Ak sa muži naučia hovoriť o svojich emóciách a ženy prestanú niesť bremeno za oboch, vzťahy sa prirodzene vrátia do rovnováhy. Nebude to jednoduché ani rýchle. Ale každé takéto malé porozumenie, každé jedno pomenované prežívanie a každá odvaha otvoriť sa o milimeter viac môže byť začiatkom novej generácie mužov aj žien.
Zdroj úvodnej fotky: Mirka Ďurindová archív
