Zranenia z detstva vo vzťahu: Ako ovplyvňujú lásku, konflikty a výber partnera?

Prečo nás vo vzťahu niektoré situácie zasiahnu silnejšie než iné? Skúsenosti z detstva môžu ovplyvňovať, ako reagujeme na konflikty, odmietnutie či blízkosť. V rozhovore s koučkou Mirkou Ďurindovou sa pozrieme na vzťahové vzorce, osobné hranice aj možnosti, ako s partnerom hovoriť o náročných emóciách.

Do partnerských vzťahov si prinášame svoje predchádzajúce skúsenosti. To, ako sme v detstve prežívali blízkosť, bezpečie, konflikty či odmietnutie, môže ovplyvňovať naše očakávania a správanie v dospelosti. Neznamená to však, že minulosť nevyhnutne určuje, akého partnera si vyberieme alebo ako bude náš vzťah vyzerať.

V ďalšom pokračovaní série rozhovorov s Mirkou Ďurindovou sa venujeme trom oblastiam: situáciám, ktoré v nás vyvolávajú silné emócie, spôsobom, akými na ne reagujeme, a komunikácii, ktorá môže partnerom pomôcť lepšie si porozumieť.

Zranenia z detstva sa môžu vo vzťahu prejavovať citlivosťou na odmietnutie, strachom zo straty blízkosti, potrebou kontroly alebo vyhýbaním sa konfliktom. Takéto reakcie však nemusia vždy súvisieť s detstvom. Pri ich pochopení je dôležité zohľadniť aj aktuálne správanie partnera, predchádzajúce vzťahy a konkrétne životné okolnosti.

Zimné líčenie: ako pripraviť pleť a vrstviť make-up, aby nezvýrazňoval suché miesta

Ako sa vo vzťahu prejavujú staré skúsenosti?

Vzťahové vzorce sú opakujúce sa spôsoby, akými vnímame blízkosť, reagujeme na napätie a vyjadrujeme svoje potreby. Môžu sa formovať pod vplyvom rodinného prostredia, predchádzajúcich partnerských skúseností aj ďalších životných udalostí.

Niekto pri konflikte potrebuje okamžité uistenie, iný sa stiahne a potrebuje čas na upokojenie. Jeden partner môže citlivo reagovať na mlčanie, zatiaľ čo druhý ho vníma ako spôsob, ako predísť vyhrotenej hádke. Samotné rozdiely v reakciách ešte neznamenajú, že je vzťah nezdravý.

Dôležité je, či partneri dokážu pomenovať svoje potreby, rešpektovať osobné hranice a hľadať riešenia bez ponižovania, zastrašovania alebo nátlaku.

Milenecký vzťah: hranice, dôsledky a rozhodnutia bez sebaklamu

Milenecký vzťah prináša silné emócie aj náročné rozhodnutia. Ako rozlíšiť podozrenie od dôkazu, nastaviť hranice a začať rozhovor bez obviňovania?

1. Myslíš si, že človek je pripravený vstúpiť do vzťahu až vtedy, keď si vyrieši všetky svoje traumy? Či už z detstva, alebo z iných vzťahov?

Nie. Predstav si, že by sme všetci čakali, kým si vyriešime svoju minulosť či detstvo. Takto by do vzťahu nikto slobodne nevstúpil a čakal by na ten správny moment „až keď“.

Tu nie je podstatné byť vyliečený, ale byť si vedomý svojich zranení. Takto totiž ľahšie pochopím, odkiaľ prichádzajú moje reakcie a čo ich vo mne spúšťa. Dôležité vo vzťahu je byť v tomto otvorený a ochotný o tom s partnerom hovoriť.

Vzťah nám mnohé z našej minulosti pootvára a stáva sa legitímnou súčasťou nášho uzdravovania. Má to však svoju podmienku, a tou je, že ten vzťah žiješ s plným vedomím seba a svojho príbehu.

2. Ako môžeme rozoznať, či vo vzťahu konáme z dospelého ja, alebo zo zraneného dieťaťa v nás?

Je to zručnosť, ktorú sa treba naučiť. Obe tieto časti sú našou súčasťou a je dôležité ich rozpoznať aj prijať.

Zatiaľ čo zranené dieťa v nás koná z pozície strachu – „bojím sa, že odídeš, preto sa prispôsobím“ alebo „musíš mi dať za pravdu, aby som sa cítil/a v bezpečí“ –, dospelá časť v nás koná z pozície uvedomenia a zodpovednosti: „Cítim tlak, stiesnenosť, bolesť, no viem, že je moja.“ Viem si ju pomenovať a nezvaľujem ju na partnera.

Pomôckou, ako rozpoznať tieto dve časti, môže byť, že sa započúvaš do ich tónu. Premietajú sa totiž aj do tvojho hlasu. To malé vystrašené dieťa môže kričať, brániť sa či manipulovať, zatiaľ čo tvoja dospelá časť veci pomenúva, vyjadruje, čo cíti, a hlavne o tom komunikuje.

Redakčné vysvetlenie: Pojem „zranené vnútorné dieťa“ sa používa najmä ako metafora na opis emocionálnych reakcií a minulých skúseností. Nejde o samostatnú klinickú diagnózu. Silná emocionálna reakcia automaticky neznamená, že človek koná pod vplyvom traumy z detstva.

3. Do akej miery naše detstvo ovplyvňuje to, koho si v dospelosti vyberáme za partnera?

Odvážim sa povedať, že vo veľkej miere. Do svojich životov akoby hľadáme to, čo je nám známe. Aj vtedy, keď to nemuselo byť celkom zdravé.

Veľmi zjednodušene povedané, sme naprogramovaní na spôsob blízkosti, ktorý sme v detstve prežili. Každý to mal inak. Jeden zažíval pokoj, lásku, pochopenie, iný neistotu, samotu či odstup. A tak sa v našom živote ľahko objavia ľudia, ktorí nám pripomenú matku alebo otca.

4. Prečo nás teda tak priťahujú, keď nám pripomínajú prežitú bolesť?

Pretože je pre nás prirodzené zvoliť si ľahšiu cestu. Naše podvedomie potrebuje dokončiť príbeh. Aj prostredníctvom prítomných či budúcich vzťahov sa pokúšame doriešiť minulosť.

Napríklad, ak si nemala dostatok lásky od otca, ktorý bol emočne odťažitý a chladný, možno ju hľadáš u rovnako neprístupného partnera.

Túžiš po uzdravení, no tento podvedomý spôsob nie je ideálny. Preto je dôležité tieto vzorce rozpoznať, pretože ak si ich neuvedomíme, budeme neustále narážať na to isté. Náš mozog miluje známe a radšej podstúpi známu bolesť ako neznámy pokoj.

Redakčné vysvetlenie: Výskum vzťahovej väzby naznačuje, že skúsenosti s rodičmi a ďalšími blízkymi osobami môžu súvisieť s tým, ako človek v dospelosti prežíva blízkosť a dôveru. Tieto súvislosti však nie sú nemenným pravidlom.

Nie je vedecky podložené tvrdiť, že si každý človek nevedome vyberá partnera podobného rodičovi alebo že mozog vždy uprednostňuje známu bolesť pred neznámym bezpečím. Partnerské rozhodnutia ovplyvňuje viacero faktorov a vzťahové vzorce sa môžu v priebehu života meniť.

5. Je v poriadku byť vo vzťahu zraniteľní, aj keď to znamená riskovať odmietnutie? Čo sa deje v človeku, ktorý sa bojí otvoriť, hoci túži po blízkosti?

Čo môže byť pre vzťah vzácnejšie ako naša pravdivosť? Keď sa bojíme priblížiť k partnerovi v plnej našej autentickosti, keď sa mu bránime otvoriť a ukázať aj našu zraniteľnosť, je to aj preto, lebo sa v nás ozývajú naše dve veľmi silné potreby – byť milovaný, teda prijatý, a byť v bezpečí.

Ak sme v našej minulosti zažívali odmietnutie, náš nervový systém si to zapamätal a teraz nás pred zranením chráni tak, že nám ponúka riešenie. To, že sa neotvoríme, znamená, že neriskujeme odmietnutie a neriskujeme zranenie.

Odporúčam do vzťahu zapojiť postupné menšie kroky, v ktorých sa partnerovi pomaly približujeme vo svojej pravdivosti. Tak sa postupne naučíme, že keď sa partnerovi otvoríme, neznamená to hneď niečo katastrofálne, ale že tak obaja získavame nové hlbšie prepojenie.

Mozog si to zapamätá a aj vďaka neuroplasticite mozgu sa tak tvoria nové neurónové spojenia a vzniká nový program. Teda základ toho celého je robiť to postupne a často.

Redakčné vysvetlenie: Neuroplasticita označuje schopnosť nervového systému meniť sa v reakcii na skúsenosti a učenie. Nemožno však zaručiť, že opakované otváranie sa partnerovi automaticky vytvorí konkrétne neurónové spojenia alebo odstráni následky traumy. Postupné zdieľanie emócií môže byť užitočné najmä vo vzťahu, v ktorom partner rešpektuje hranice a človek sa cíti bezpečne.

Hranice osobnej zodpovednosti vo vzťahu

Prevziať zodpovednosť za vlastné správanie znamená učiť sa rozpoznávať svoje emócie, komunikovať potreby a rešpektovať hranice druhého človeka. Neznamená to však preberať zodpovednosť za všetko, čo sa vo vzťahu deje.

Každý partner nesie zodpovednosť za svoje konanie. Minulé zranenia môžu pomáhať vysvetliť niektoré reakcie, ale neospravedlňujú ponižovanie, vyhrážanie, manipuláciu ani násilie.

Dôležitá redakčná poznámka: Ak vo vzťahu dochádza k psychickému, fyzickému alebo sexuálnemu násiliu, zodpovednosť nesie osoba, ktorá sa násilia dopúšťa. Obeť nie je vinná za násilie, ktoré zažíva, a nemá povinnosť vo vzťahu zotrvať alebo ho zachraňovať. V takej situácii je prioritou bezpečie, nie spoločné riešenie konfliktu za každú cenu.

Sebaláska: 5 signálov, že vo vzťahoch nehľadáte lásku, ale potvrdenie vlastnej hodnoty

Sebaláska ovplyvňuje aj to, koho si vyberáme a ako reagujeme na odmietnutie. Spoznajte 5 signálov, že vo vzťahoch nehľadáte lásku, ale potvrdenie hodnoty.

6. Ako môžeme prestať očakávať, že partner napraví naše minulé zranenia, a začať niesť zodpovednosť za vlastné uzdravenie?

Už v tvojej otázke zaznel ten chyták, na ktorý často naskočíme. A to, aké máme očakávania od partnera. To je presne to, v čom často spočíva náš problém. Že očakávame.

Partner tu predsa nie je na to, aby ma zachránil, je tu na to, aby som sa ja mohla/mohol pri ňom slobodne vidieť – aký/aká ja naozaj som. Partner nie je ani môj učiteľ, ani rodič, ktorý má naplniť to, čo ja potrebujem. On je tu na to, aby sme sa vzájomne podporovali a spolu rástli.

A odpoveď na druhú časť otázky, ako už sama spomínaš, je prevziať plnú zodpovednosť za seba. A to tak, že sa postupne učím komunikovať, regulovať svoje ťažšie emócie, rozpoznávať svoje hranice či spúšťače psychickej nepohody, ktoré vznikli v našej minulosti.

Tiež je veľmi dôležité rozpoznávať, čo je pre mňa dôležité, aké mám potreby a následne sa o ne aj postarať. Nie nadarmo sa vraví, že ak by sa každý sám postaral o svoje potreby, bolo by postarané o celý svet. A tak to aj je. Vo vzťahu to platí obzvlášť.

7. Prečo niektorí z nás potrebujú mať vo vzťahu kontrolu, zatiaľ čo iní sa jej úplne vzdávajú? Existuje zlatý stred?

A zase raz sme pri našej minulosti. Oboje sú totiž akousi pomyselnou stratégiou prežitia, ktorú sme sa naučili.

Potreba mať vo vzťahu veci pod kontrolou môže prameniť z detstva, keď dieťa žilo málo predvídateľný život. Nepredvídateľné boli reakcie rodičov, nálady či atmosféra, potreby dieťaťa zostávali nevypočuté a veci sa akoby diali bez jasnosti.

Dieťa v takomto prostredí zažívalo zranenia a jeho mozog to vyhodnotil takto: „Ak budem mať veci viac pod kontrolou, nezažijem zranenie.“

A tak sa z takého dieťaťa môže stať partner, ktorý potrebuje mať vo všetkom jasno. Aby bol jeho vzťah predvídateľný a aby v ňom nechýbala istota. Ak vo vzťahu stráca kontrolu, môže zažívať úzkosť.

A potom tu máme ten opačný vzorec, keď sa dieťa naučilo, že odporovať alebo presadzovať si vlastný názor či vlastné potreby znamená riskovať zranenie a odmietnutie. Z takého dieťaťa tak môže vyrásť partner, ktorý zostane ticho, podriadi sa, len aby vyhovel. Potlačí emócie, vlastné potreby aj názor. Žije totiž podľa presvedčenia, že iba takto bude milovaný a prijatý.

A kde je ten zlatý stred? V rešpektovaní svojich vlastných hraníc, v plnom prijatí svojich emócií aj potrieb, keď nepotrebuješ kontrolu, pretože vieš, že môžeš zvoliť otvorenú komunikáciu.

Napríklad: „Keď odchádzaš a nič mi nepovieš, nemám istotu, pretože neviem, čo sa deje. Môžeme sa o tom porozprávať?“

Namiesto potláčania a podriadenia zapájaš do vzťahu svoje sebavyjadrenie. Vyjadríš, ako to máš, ako to vidíš, cítiš a aj čo potrebuješ. Napríklad: „Cítim sa bezradná, mieša sa vo mne toľko vecí. Potrebujem počuť tvoj názor.“ Príkladov je niekoľko.

Redakčné doplnenie: Potreba kontroly alebo tendencia ustupovať nemusia automaticky vychádzať z detstva. Môžu súvisieť aj s aktuálnou neistotou, stresom či skúsenosťami z predchádzajúcich vzťahov. Rovnako treba rozlišovať medzi potrebou predvídateľnosti a kontrolujúcim správaním, ktorým jeden partner obmedzuje slobodu druhého.

Dá sa láska naplánovať? Psychológovia vysvetľujú, prečo správny čas rozhoduje viac než osud

Je láska dielom osudu alebo biológie? Zistite, čo sa deje v mozgu pri zamilovaní, prečo rozhoduje načasovanie a čo hovoria psychológovia o vzťahoch.

8. Ako by vyzeral ideálny vzťah, keby sme sa oslobodili od vzorcov, ktoré sme videli u svojich rodičov alebo v rodine?

Smutné na tom je, že práve takto by mal vzťah naozaj vyzerať. Vzťah predsa nie je o dvoch malých deťoch, ktoré znova a znova hľadajú svojho rodiča, aby niečo dokončili, doriešili či vypovedali.

My nepotrebujeme k sebe neustále hľadať svoju polovičku, s ktorou vytvoríme celok. Do vzťahu mám vstúpiť celý a tú celistvosť mám cítiť sám v sebe.

V takom vzťahu sa partneri dokážu slobodne rozvíjať. Konflikt tam nie je o boji, víťazovi a porazenom, ale o snahe pochopiť sa. Láska tam nie je o obetách, ale o zážitkoch, podpore, vzájomnom raste.

9. Je podľa teba dôležité vyriešiť konflikt s partnerom hneď alebo ho najprv nechať prehrmieť?

Je to pomerne široká otázka a nie je na ňu úplne jednoznačná odpoveď. Hnev je totiž pomerne komplexná emócia, môže zastrešovať tvoju bolesť, strach, bezmocnosť či krivdu.

V prvom rade je veľmi dôležité svoj hnev pochopiť, dať si naň čas a zistiť, čo v sebe skrýva. Pretože porozumenie ťa potom môže naviesť k jeho naozajstnému vyriešeniu, nie potlačeniu (ustrnutie, ticho) či, naopak, extrémnemu uvoľneniu (krik, hádka, útek).

Ako naň reagovať, respektíve ako reagovať na konflikt? Vždy je oveľa lepšie a efektívnejšie dať si od prvotnej reakcie aspoň malý časový odstup. Je veľmi prospešné dať si chvíľu na spracovanie.

„V tomto momente sa už necítim komfortne, potrebujem čas, aby som to spracoval/spracovala, a potom sa o tom môžeme porozprávať.“

Máš tak oveľa väčšiu šancu pristúpiť k vyhrotenej situácii racionálnejšie a s lepšie regulovanými emóciami.

10. Ako sa dá vo vzťahu učiť zraniteľnosti? Najmä ak človek nikdy nevidel zdravý príklad otvorenej komunikácie.

Tu by som otázku ešte možno doplnila o to, ako sa vo vzťahu učiť byť videný tak, ako som. Spomínala som to už vyššie, základom toho celého je uvedomiť si ten vzorec – čo vo mne vyvoláva môj pocit zraniteľnosti? Bojím sa, že budem odmietnutý, nemilovaný, nerešpektovaný, že stratím kontrolu?

V detstve ťa ten mechanizmus chránil, ale dnes ti už neslúži, vzdiaľuje ťa od blízkosti k ľuďom. Potom k tomu pristupuj tak, aby si si udržala svoj vlastný bezpečný priestor. Nemusíš hneď vybaliť všetko, dávkuj to postupne. Testuj, skúmaj, hraj sa s tým.

Vieš k tomu používať vhodné slová ako „mám strach, ako to prijmeš“ alebo „nehovorí sa mi to ľahko, ale chcem, aby si to vedel“.

Hovor o svojich emóciách, o tom, čo prežívaš, ako ti je, nie iba o faktoch. Toto je obrovská chyba mnohých párov. Snažia sa o pochopenie faktov, ale nie o to, aby pochopili, čo v nich prebieha, čo prežívajú a ako sa cítia.

Nie „si taký chladný“, ale „potrebujem ťa viac cítiť“. Vidíš ten rozdiel, však?

A v neposlednom rade je tu veľmi prospešná možnosť párovej terapie alebo párového koučingu, kde sa práve tento model, ktorý je pre hlboký partnerský vzťah veľmi dôležitý, môžeš naučiť a v bezpečnom prostredí pod odborným vedením odskúšať.

Takto sa buduje nový model vzťahu, ktorý nahrádza staré a nefunkčné vzorce.

Koľko šancí dať partnerovi? Psychológovia vysvetľujú, kedy už vzťah nemá budúcnosť

Koľko druhých šancí je ešte zdravých? Psychológovia vysvetľujú, prečo zostávame vo vzťahoch, ktoré nám ubližujú, a kedy je čas už konečne odísť.

Kedy nestačí koučing a je vhodné vyhľadať odbornú pomoc?

Koučing môže byť užitočný pri osobnom rozvoji, formulovaní cieľov, uvedomovaní si vlastných potrieb alebo zlepšovaní komunikácie. Nie je však náhradou psychologickej diagnostiky, psychoterapie ani liečby psychických porúch.

Ak človek opakovane prežíva intenzívne spomienky na traumatické udalosti, má nočné mory, výraznú úzkosť, panické reakcie alebo mu psychické ťažkosti narúšajú každodenné fungovanie, je vhodné obrátiť sa na kvalifikovaného odborníka na duševné zdravie.

Pri posttraumatickej stresovej poruche (PTSD) patria medzi odporúčané možnosti liečby psychoterapeutické postupy zamerané na traumu. Odborné usmernenia britského inštitútu NICE uvádzajú najmä traumaticky orientovanú kognitívno-behaviorálnu terapiu a terapiu EMDR. Výber konkrétneho postupu závisí od individuálneho odborného posúdenia.

Párová terapia môže byť užitočná pri niektorých komunikačných ťažkostiach či opakovaných konfliktoch. Ak je však vo vzťahu prítomné násilie, zastrašovanie alebo donucujúca kontrola, spoločná terapia s násilným partnerom sa neodporúča ako bežný spôsob riešenia problému. Bezpečnejším prvým krokom je individuálna konzultácia so službou, ktorá sa špecializuje na pomoc obetiam násilia.

Na Slovensku funguje bezplatná nonstop Národná linka pre ženy zažívajúce násilie na čísle 0800 212 212. Poskytuje dôverné poradenstvo a pomoc ženám, ktoré zažívajú násilie alebo sú ním ohrozené. Pri bezprostrednom ohrození života alebo zdravia treba volať na číslo 112 alebo políciu na čísle 158.

Minulosť nás môže ovplyvniť, nemusí však rozhodovať o budúcnosti vzťahu

Skúsenosti z detstva môžu byť jedným z dôvodov, prečo v partnerských vzťahoch reagujeme určitým spôsobom. Nie sú však jediným vysvetlením našich emócií, konfliktov ani partnerských rozhodnutí.

Rozhovor s Mirkou Ďurindovou prináša pohľad na význam sebapoznania, osobných hraníc a schopnosti hovoriť o svojich potrebách. Rovnako dôležité je pripomínať, že zdravý vzťah stojí na vzájomnom rešpekte, bezpečí a zodpovednosti oboch partnerov.

Cieľom nie je dosiahnuť dokonalosť, odstrániť všetky nepríjemné emócie alebo vyriešiť všetky skúsenosti z minulosti ešte pred vstupom do vzťahu. Podstatné je učiť sa rozumieť vlastným reakciám, rozpoznávať správanie, ktoré nám ubližuje, a vedieť vyhľadať odbornú pomoc, keď ju potrebujeme.

Zdroj úvodnej fotky: Mirka Ďurindová archív