Nehľadajte partnera, ktorý vás vylieči: Koučka Mirka Ďurindová o tom, ako prevziať zodpovednosť za lásku

V našej sérii rozhovorov s koučkou Mirkou Ďurindovou sa opäť ponárame do témy, ktorá sa dotýka každého z nás - vzťahov. Po tom, ako sme spoločne hovorili o hraniciach a ako si vo vzťahu zachovať samu seba, sa dnes pozrieme na niečo ešte hlbšie - na to, kto vlastne vedie vzťah. Je to muž, žena alebo naše dávno zabudnuté zranenia z detstva?

Hovorí sa, že vo vzťahu sa ukazuje naša pravá tvár. Ale čo ak to nie je celkom pravda? Čo ak vo chvíľach, keď sa hádame, mlčíme, utekáme alebo sa prispôsobujeme, neprehovára dospelý človek, ale naše malé, kedysi zranené dieťa? Každý z nás si do vzťahov prináša svoj príbeh - niekedy tichý, inokedy búrlivý. Mirka Ďurindová dnes hovorí o tom, ako minulosť vplýva na to, koho si vyberáme, ako reagujeme, prečo sa bojíme byť zraniteľní a čo sa v nás deje, keď sa snažíme mať všetko pod kontrolou. Čo teda v sebe ešte potrebujeme uzdraviť? 

1. Myslíš si, že človek je pripravený vstúpiť do vzťahu až vtedy, keď si vyrieši všetky svoje traumy? Či už z detstva, alebo iných vzťahov. 

Nie. Predstav si, že by sme všetci čakali, kým si vyriešime svoju odžitú minulosť či detstvo. Takto by do vzťahu nikto slobodne nevstúpil a čakal by na ten správny moment "až keď". Tu nie je podstatné byť vyliečený, ale byť si vedomý svojich zranení. Takto totiž ľahšie pochopím, odkiaľ prichádzajú moje reakcie a čo ich vo mne spúšťa. Dôležité vo vzťahu je byť v tomto otvorený a ochotný o tom s partnerom hovoriť. Vzťah nám mnohé z našej minulosti pootvára a stáva sa legitímnou súčasťou nášho uzdravovania. Má to však svoju podmienku, a tou je, že ten vzťah žiješ s plným vedomím seba a svojho príbehu.

2. Ako môžeme rozoznať, či vo vzťahu konáme z dospelého ja, alebo zraneného dieťaťa v nás?

Je to zručnosť, ktorú sa treba naučiť. Obe tieto časti sú našou súčasťou a je dôležité ich rozpoznať aj prijať. Zatiaľ čo zranené dieťa v nás koná z pozície strachu, „bojím sa, že odídeš, preto sa prispôsobím“ alebo „musíš mi dať za pravdu, aby som sa cítil/a v bezpečí“, dospelá časť v nás koná z pozície uvedomenia a zodpovednosti, „cítim tlak, stiesnenosť, bolesť, no viem, že je moja“. Viem si ju pomenovať a nezvaľujem ju na partnera.

Hranice vo vzťahu, ženskosť a sebaláska: Otvorený rozhovor s koučkou Mirkou Ďurindovou

Ako si nastaviť zdravé hranice, pestovať ženskosť a žiť s väčšou ľahkosťou? Koučka Mirka Ďurindová otvorene o sebaláske a vnútornom pokoji.

Pomôckou, ako rozpoznať tieto dve časti, môže byť, že sa započúvaš do ich tónu. Premietajú sa totiž aj do tvojho hlasu. To malé vystrašené dieťa môže kričať, brániť sa či manipulovať, zatiaľ čo tvoja dospelá časť veci pomenúva, vyjadruje, čo cíti, a hlavne o tom komunikuje.

3. Do akej miery naše detstvo ovplyvňuje to, koho si v dospelosti vyberáme za partnera?

Odvážim sa povedať, že vo veľkej miere. Do svojich životov akoby hľadáme to, čo je nám známe. Aj vtedy, keď to nemuselo byť celkom zdravé. Veľmi zjednodušene povedané, sme naprogramovaní na spôsob blízkosti, ktorý sme v detstve prežili. Každý to mal inak. Jeden zažíval pokoj, lásku, pochopenie, iný neistotu, samotu či odstup. A tak sa v našom živote ľahko objavia ľudia, ktorí nám pripomenú matku alebo otca.

4. Prečo nás teda tak priťahujú, keď nám pripomínajú prežitú bolesť?

Pretože je pre nás prirodzené zvoliť si ľahšiu cestu. Naše podvedomie potrebuje dokončiť príbeh. Aj prostredníctvom prítomných či budúcich vzťahov sa pokúšame doriešiť minulosť. Napríklad, ak si nemala dostatok lásky od otca, ktorý bol emočne odťažitý a chladný, možno ju hľadáš u rovnako neprístupného partnera. Túžiš po uzdravení, no tento podvedomý spôsob nie je ideálny. Preto je dôležité tieto vzorce rozpoznať, pretože ak si ich neuvedomíme, budeme neustále narážať na to isté. Náš mozog miluje známe a radšej podstúpi známu bolesť ako neznámy pokoj.

5. Je v poriadku byť vo vzťahu zraniteľní, aj keď to znamená riskovať odmietnutie? Čo sa vtedy deje v človeku, ktorý sa vo vzťahu bojí otvoriť, aj keď túži po blízkosti? 

Čo môže byť pre vzťah vzácnejšie ako naša pravdivosť? Keď sa bojíme priblížiť k partnerovi v plnej našej autentickosti, keď sa mu bránime otvoriť a ukázať aj našu zraniteľnosť, je to aj preto, lebo sa v nás ozývajú naše dve veľmi silné potreby - byť milovaný, teda prijatý, a byť v bezpečí. Ak sme v našej minulosti zažívali odmietnutie, náš nervový systém si to zapamätal a teraz nás pred zranením chráni tak, že nám ponúka riešnie. To, že sa neotvoríme, znamená, že neriskujeme odmietnutie a neriskujeme zranenie. 

Odporúčam do vzťahu zapojiť postupné menšie kroky, v ktorých sa partnerovi pomaly približujeme vo svojej pravdivosti, a tak sa postupne naučíme, že keď sa partnerovi otvoríme, neznamená to hneď niečo katastrofálne, ale že tak obaja získavame nové hlbšie prepojenie. Mozog si to zapamätá, a aj vďaka neuroplasticite mozgu sa tak tvoria nové neurónové spojenia a vzniká nový program. Teda základ toho celého je robiť to postupne a často.

6. Ako môžeme prestať očakávať, že partner napraví naše minulé zranenia, a začať niesť zodpovednosť za vlastné uzdravenie?

Už v tvojej otázke zaznel ten chyták, na ktorý často naskočíme. A to, aké máme očakávania od partnera. To je presne to, v čom často spočíva náš problém. Že očakávame. Partner tu predsa nie je na to, aby ma zachránil, je tu na to, aby som sa ja mohla/mohol pri ňom slobodne vidieť - aký/aká ja naozaj som. Partner nie je ani môj učiteľ, ani rodič, ktorý má naplniť to, čo ja potrebujem. On je tu na to, aby sme sa vzájomne podporovali a spolu rástli. 

A odpoveď na drúhú časť otázky, ako už sama spomínaš, je prevziať plnú zodpovednosť za seba. A to tak, že sa postupne učím komunikovať, regulovať svoje ťažšie emócie, rozpoznávať svoje hranice či spúšťače psychickej nepohody, ktoré vznikli v našej minulosti. Tiež je veľmi dôležité rozpoznávať, čo je pre mňa dôležité, aké mám potreby a následne sa o ne aj postarať. Nie nadarmo sa vraví, že ak by sa každý sám postaral o svoje potreby, bolo by postarané o celý svet. A tak to aj je. Vo vzťahu to platí obzvlášť.

7. Prečo niektorí z nás potrebujú mať vo vzťahu kontrolu, zatiaľ čo iní sa jej úplne vzdávajú? Existuje zlatý stred? 

A zase raz sme pri našej minulosti. Oboje sú totiž akousi pomyselnou stratégiou prežitia, ktorú sme sa naučili. Zatiaľ čo mať vo vzťahu veci pod kontrolou pramení z detstva, keď dieťa žilo len málo predvídateľný život, nepredvídateľné boli reakcie rodičov, nálada, atmosféra, potreby dieťaťa boli nevypočuté a veci sa akoby diali bez jasnosti. Dieťa v takomto prostredí zažívalo zranenia a jeho mozg to vyhodnotil takto: "Ak budem mať veci viac pod kontrolou, nezažijem zranenie." A tak sa z takého dieťaťa stáva partner, ktorý potrebuje mať vo všetkom jasno. Aby bol jeho vzťah predvídateľný a aby v ňom nechýbala istota. Ak vo vzťahu stráca kontrolu, zažíva úzkosť. 

EXKLUZÍVNE: 26 rokov lásky a príbeh, v ktorom koučka Mirka ukotvila rockera Maťa Ďurindu z Tublatanky

"Domov je medzi nami dvomi.“ Prečítajte si rozhovor, ako spevák Maťo Ďurinda s manželkou Mirkou budujú blízkosť aj po rokoch spoločného partnerstva.

A potom tu máme ten opačný vzorec, keď sa dieťa naučilo, že odporovať alebo presadzovať si vlastný názor, vlastné potreby, znamená riskovať zranenie a odmietnutie. Z takého dieťaťa tak môže vyrásť partner, ktorý zostane ticho, podriadi sa, len aby vyhovel. Potlačí emócie, vlastné potreby aj názor. Žije totiž podľa kľúča, že iba takto bude milovaný a prijatý.

A kde je ten zlatý stred? V rešpektovaní svojích vlastných hraníc, v plnom prijatí svojich emócií aj potrieb, keď nepotrebuješ kontrolu, pretože vieš, že môžeš zvoliť otvorenú komunikáciu. Napríklad: "Keď odchádzaš a nič mi nepovieš, nemám istotu, pretože neviem, čo sa deje. Môžme sa o tom porozprávať?" Namiesto potláčania a podriadenia zapájaš do vzťahu svoje sebavyjadrenie. Vyjadríš, ako to máš, ako to vidíš, cítiš a aj čo potrebuješ. Napríklad: "Cítim sa bezradná, mieša sa vo mne toľko vecí. Potrebujem počuť tvoj názor." Príkladov je niekoľko.

8. Ako by vyzeral ideálny vzťah, keby sme sa oslobodili od vzorcov, ktoré sme videli u svojich rodičov alebo v rodine?

Smutné na tom je, že práve takto by mal vzťah naozaj vyzerať. Vzťah predsa nie je o dvoch malých deťoch, ktorí znova a znova hľadajú svojho rodiča, aby niečo dokončili, doriešili či vypovedali. My nepotrebujeme k sebe neustále hľadať svoju polovičku, s ktorou vytvoríme celok. Do vzťahu mám vstúpiť celý a tú celistvosť mám cítiť sám v sebe. V takom vzťahu sa partneri dokážu slobodne rozvíjať. Konflikt tam nie je o boji, víťazovi a porazenom, ale o snahe pochopiť sa. Láska tam nie je o obetách, ale o zážitkoch, podpore, vzájomnom raste.

9. Je podľa teba dôležité vyriešiť konflikt s partnerom hneď alebo ho najprv nechať prehrmieť?

Je to pomerne široká otázka a nie je na ňu úplne jednoznačná odpoveď. Hnev je totiž pomerne komplexná emócia, môže zastrešovať tvoju bolesť, strach, bezmocnosť, krivdu. V prvom rade je veľmi dôležité svoj hnev pochopiť, dať si naň čas a zistiť, čo v sebe skrýva. Pretože porozumenie ťa potom môže naviesť k jeho naozajstnému vyriešeniu, nie potlačeniu (ustrnutie, ticho) či, naopak, extrémnemu uvoľneniu (krik, hádka, útek). 

Rany z detstva: Prečo prvým šikanátorom dieťaťa môže byť neuzdravený rodič?

Rany z detstva ovplyvňujú celý život. Prečítajte si, ako prelomiť generačné vzorce, vychovávať bez kriku či hanby a priniesť do rodiny viac pokoja.

Ako naň reagovať, resp. ako reagovať na konflikt? Vždy je oveľa lepšie a efektívnejšie dať si od prvotnej reakcie aspoň malý časový odstup. Je veľmi prospešné dať si chvíľu na spracovanie. "V tomto momente sa už necítim komfortne, potrebujem čas, aby som to spracoval/spracovala, a potom sa o tom môžeme porozprávať." Máš tak oveľa väčšiu šancu pristúpiť k vyhrotenej situácii viac z rácia a viac emočne zregulovaná.

10. Ako sa dá vo vzťahu učiť zraniteľnosti? Najmä ak človek nikdy nevidel zdravý príklad otvorenej komunikácie.

Tu by som otázku ešte možno doplnila o to, ako sa vo vzťahu učiť byť videný tak, ako som. Spomínala som to už vyššie, základom toho celého je uvedomiť si ten vzorec - čo vo mne vyvoláva môj pocit zraniteľnosti, bojím sa, že budem odmietnutý, nemilovaný, nerešpektovaný, že stratím kontrolu? V detstve ťa ten mechanizmus chránil, ale dnes ti už neslúži, vzdiaľuje ťa od blízkosti k ľuďom. Potom k tomu pristupuj tak, aby si si udržala tvoj vlastný bezpečný priestor. Nemusíš hneď vybaliť všetko, dávkuj to postupne. Testuj, skúmaj, hraj sa s tým. Vieš k tomu používať vhodné slová ako "mám strach ako to prijmeš" alebo "nehovorí sa mi to ľahko, ale chcem aby si to vedel".

Hovor o svojich emóciách, čo prežívaš, ako ti je, nie iba o faktoch. Toto je obrovská chyba mnohých párov. Snažia sa o pochopenie faktov, ale nie o to, aby pochopili, čo v nich beží, čo prežívajú, ako sa cítia. Nie "si taký chladný", ale "potrebujem ťa viac cítiť". Vidiš ten rozdiel, však? 

A v neposlednej a veľmi prospešnej miere, je tu možnosť párovej terapie alebo párového koučingu, kde sa práve tento model, ktorý je pre hlboký partnerský vzťah veľmi dôležitý, môžeš naučiť a v bezpečnom prostredí pod odborným vedením odskúšať. Takto sa buduje nový model vzťahu, ktorý nahrádza staré a nefuknčné vzorce.

Byť vo vzťahu neznamená byť dokonalý, vyliečený ani vždy racionálny. Znamená to byť vedomý - všímať si, kedy reagujem z bolesti, kedy z lásky, a kedy len opakujem staré príbehy svojho života. Až keď prijmeme, že partner nie je naším záchrancom, ale sprievodcom na ceste k sebe, môžeme zažiť skutočnú blízkosť.

Každé nedorozumenie, každá bolesť aj každé zblíženie sú príležitosťou pochopiť, čo v nás ešte potrebuje láskavosť a prijatie. Keď sa na to pozrieme takto, zrazu zistíme, že aj tie najnáročnejšie momenty majú svoj zmysel. V rozhovoroch s koučkou Mirkou Ďurindovou preto budeme v tejto ceste pokračovať. Čakajú nás ďalšie inšpiratívne témy o vzťahoch, o tom, ako ich prežívať vedomejšie, s väčšou ľahkosťou, pochopením a úctou - k partnerovi aj k sebe samým. Vidíme sa pri ďalšom rozhovore!

Zdroj úvodnej fotky: Mirka Ďurindová archív