Keď sa povie slovo šikana, väčšine z nás sa vybaví škola, trieda či spolužiaci. No pravdou je, že prvým šikanátorom dieťaťa často nie je cudzí človek, ale vlastný rodič. Nie preto, že by dieťa nemiloval, ale preto, že sám nikdy nepoznal prijatie. Bol vychovávaný v prísnosti, v hanbe, s trestami a odopieraním lásky. A to, čo nezažil ako dieťa, nevie prirodzene odovzdať ďalej. Tak často nevedome posúva vlastnú bolesť na svoje deti.
Dieťa, ktoré vyrastá v takomto prostredí, sa jednoducho učí prežiť. Snaží sa nájsť spôsoby, ako sa prispôsobiť chaosu. Začne spochybňovať samé seba, hanbiť sa za svoje emócie či dokonca sa báť vlastného hlasu. Z každého kriku, ponižujúcej poznámky či nebodaj fyzického trestu si nesie do duše neviditeľný odkaz, ktorý hovorí, že nie je dosť. Ako to teda napraviť?
Dlhodobý tieň detských zranení
Tieto nepríjemné skúsenosti nezostávajú len v detstve. Ak sa s nimi nepracuje, dieťa si ich odnáša ďalej - do školy, do priateľstiev, do partnerských vzťahov, až do dospelosti. A v dospelosti sa z vnútorného presvedčenia, že chyba je vo mne, stáva vzorec, ktorý ovplyvňuje celý život.
Podľa výskumov Americkej psychologickej asociácie (APA) až 30 % dospelých, ktorí vyrastali v prostredí s verbálnym alebo fyzickým násilím, opisuje, že majú problémy s nízkym sebavedomím a chronickým pocitom viny. Iné štúdie naznačujú, že traumy z detstva zvyšujú riziko depresie a úzkostných porúch až o 60 %.
Tieto štatistiky nie sú o zlých rodičoch, ale o tom, ako hlboko nás formujú vzorce správania z detstva. To, čo si ako deti odnesieme, sa stáva základom, na ktorom stojí naša dospelosť.
Prečo rodičia kričia a trestajú?
Väčšina rodičov netúži svoje dieťa zraniť. Ich výbuchy hnevu či tresty však často vychádzajú z ich vlastných nezahojených zranení. Dieťa v nich spúšťa niečo, čo má korene v ich vlastnom detstve - možno spomienku na situácie, kedy sa sami cítili bezmocní, odmietaní či ponižovaní.
Keď rodič cíti, že stráca kontrolu, môže reagovať hnevom. Ale hnev je často len maskou pre strach - strach zo straty autority, zo zlyhania, alebo dokonca strach z vlastnej nedostatočnosti. A tak sa cyklus opakuje - neuzdravené zranenie rodiča sa prenáša na dieťa.
Ako dieťa vníma rodičovský krik alebo trest?
Deti nemajú kapacitu rozlíšiť, že krik rodiča je len reakcia na stres. Pre malé dieťa je krik signálom, že jeho láska môže byť ohrozená. Vníma ho ako odpojenie od bezpečia. Ak dieťa opakovane zažíva tresty alebo počúva ostré slová, môže si začať myslieť, že s ním samotným je niečo zlé.
To v ňom buduje hanbu, strach a nedôveru. Z pohľadu dieťaťa je preto dôležité, aby rodič nielen zastavil krik, ale aj dodatočne vysvetlil, čo sa dialo. „Mrzí ma, že som na teba zvýšil hlas. Bol som unavený, ale to neznamená, že ťa nemám rád.“ Takéto ospravedlnenie obnovuje pocit bezpečia a dôvery.
Freepik
Ako sa cyklus dá zastaviť?
Prvým krokom je uvedomenie. Aby rodič mohol prestať, potrebuje si všimnúť, čo sa v ňom deje. V ňom samotnom. Uvedomiť si, že kričí nie preto, že dieťa je zlé, ale preto, že v ňom samotnom sa niečo spustilo.
- Zastavenie sa a ticho: Keď cítime, že v nás rastie hnev, skúsme si dať päť sekúnd ticha. Päť sekúnd je možno krátky čas, ale môže znamenať rozdiel medzi krikom a pokojnou reakciou.
- Láskavosť k sebe: Nejde o to, že krik je v poriadku. Ide o to, aby sme sa naučili pozrieť sa na vlastné reakcie s porozumením, nie s hanbou. Pretože až keď si ich dovolíme vidieť, môžeme ich začať meniť.
- Hľadať spúšťače: Položme si otázku: „Prečo ma toto správanie dieťaťa tak dráždi?“ Odpoveď často nesúvisí s dieťaťom, ale s našimi vlastnými spomienkami a nevyriešenými ranami.
- Ospravedlniť sa: Deti nepotrebujú dokonalých rodičov. Potrebujú rodičov, ktorí dokážu uznať chybu. Ospravedlnenie ukazuje, že aj dospelí nesú zodpovednosť. A dieťa sa učí, že chyba neznamená koniec lásky.
- Hľadať podporu: Nikto nemusí zvládnuť všetko sám. Terapeut, kouč, podporná skupina či dôverný priateľ môžu byť kľúčom k tomu, aby sme sa naučili nové spôsoby reagovania.
Význam bezpečného prostredia pre dieťa
Bezpečné prostredie neznamená, že rodičia nikdy neurobia chybu alebo neprejavia hnev. Ide skôr o to, aby dieťa vedelo, že aj keď príde konflikt, láska a prijatie sa tým nekončia. Deti nepotrebujú dokonalých rodičov, potrebujú rodičov, ktorí sa snažia byť predvídateľní a dôveryhodní.
Keď dieťa cíti, že ho rodič prijíma so všetkými chybami, zlyhaniami či emóciami, nemusí sa uchyľovať ku klamstvu alebo skrývaniu pravdy. Vie, že jeho hodnota nie je podmienená dobrým správaním, ale že je milované bez ohľadu na okolnosti.
Psychologické výskumy ukazujú, že práve takýto pocit prijatia chráni psychické zdravie detí do budúcnosti. Deti vyrastajúce v prostredí, kde sa uznávajú ich emócie a kde môžu otvorene hovoriť o svojich pocitoch, majú až o 40 % nižšie riziko vzniku úzkostných a depresívnych porúch v dospelosti. Inými slovami, bezpečný domov je najlepšou prevenciou psychických ťažkostí.
Generačné vzorce a ako ich nelámať sami
Každý rodič si nesie zo svojho detstva určité vzorce správania. Ak vyrastal v prísnosti alebo v prostredí plnom kritiky, je prirodzené, že tieto reakcie sa mu občas automaticky spúšťajú. Zastaviť tento cyklus je nesmierne náročné, a práve preto je dôležité uvedomiť si, že to nemusíme zvládnuť sami.
Vyhľadanie odbornej pomoci - psychoterapie, rodičovského koučingu alebo podporných skupín - nie je prejav slabosti, ale naopak odvahy. Je to znak, že rodič berie vážne nielen svoje vlastné zdravie, ale aj budúcnosť svojich detí. Terapia je často ako zrkadlo, ktoré nám ukáže naše vlastné detské zranenia. Mnohé z nich si ani neuvedomujeme, až kým ich neodrazíme na správaní svojich detí.
To, čo sami nedokážeme vyliečiť, sa môže stať liečiteľným v bezpečnom priestore s odborníkom, ktorý nás sprevádza. Vďaka tomu sa rodič učí reagovať inak, než ako bol naučený. A práve to je kľúč k prerušeniu toxických vzorcov, ktoré by sa inak prenášali ďalej na ďalšie generácie.
Freepik
Čo získavame, keď meníme seba?
Na prvý pohľad sa môže zdať, že keď sa rodič rozhodne pracovať na svojom správaní, robí to len pre dieťa. Aby mu neubližoval a aby mu doprial krajšie detstvo. Pravda je však oveľa hlbšia. Každá zmena, ktorú v sebe uskutočníme, je zároveň darom aj pre nás samotných.
Keď sa rodič naučí zastaviť svoj hnev, pomenovať ho a hľadať jeho korene, začína si uvedomovať, že už nemusí otročiť starým vzorcom správania, ktoré zdedil. To, čo kedysi pôsobilo ako automatická reakcia, výbuch, krik či trest, sa postupne mení na vedomú voľbu. A práve v tejto voľbe je ukrytá sloboda.
Zrazu cítime menej viny, pretože sa už netrestáme myšlienkami: „Zase som to pokazil.“ Cítime menej frustrácie, pretože vieme, že aj keď situácia nie je ideálna, máme nástroje, ako ju zvládnuť. A namiesto toho, aby sme boli uväznení v kruhu výčitiek, objavujeme v sebe nový pokoj. Tento pokoj sa premieta nielen do vzťahu s dieťaťom, ale aj do vzťahu k partnerovi, k práci a k životu ako takému.
Dieťa, ktoré vidí rodiča schopného ospravedlniť sa, pomenovať svoje emócie alebo priznať vlastnú chybu, sa učí jednej z najdôležitejších lekcií života - že láska a prijatie sa nestrácajú ani vtedy, keď urobíme chybu. V takomto prostredí láska nebolí, neláme krídla, ale lieči. A rodič zároveň objavuje, že pri uzdravovaní svojho dieťaťa vlastne uzdravuje aj to malé zranené dieťa v sebe samom.
Prvým šikanátorom dieťaťa je teda často neuzdravený rodič. Nie preto, že by nechcel byť dobrý, ale preto, že nikto neučil jeho samotného, ako sa prijímať a milovať. No cyklus sa dá zastaviť. Každým láskavým rozhodnutím, každým ospravedlnením, každým krokom k sebe samému. Naše deti nepotrebujú, aby sme boli bezchybní. Potrebujú, aby sme boli odvážni. Odvážni uznať, že aj my máme svoje rany, a že sme pripravení ich liečiť.
Zdroj úvodnej fotky: Freepik
