Hovorí sa, že deti sú zrkadlom našich emócií. No niekedy sa to zrkadlo rozbije o podlahu spolu s tanierom jahodového jogurtu a dieťa sa v slzách hádže o zem, lebo jogurt nie je v správnej miske. Znie to povedome? Či už ste rodič, alebo blízka osoba, myslím, že podobné situácie sme zažili.
Áno, vitajte vo svete detského hnevu, kde aj tie najmenšie detaily môžu vyvolať prekvapivú emocionálnu búrku. Hoci sa to môže zdať náročné (kedy výchova nebola?), tieto momenty sa dajú zvládnuť aj bez toho, aby vám vyskočila žilka na čele.
Detský mozog – verzia beta
Najprv si pripomeňme jednu dôležitú vec - detský mozog ešte nie je hotový produkt. Je to tak trochu „work in progress“. Hoci ich city sú obrovské a intenzívne, schopnosť ich ovládať je, povedzme, zatiaľ v základoch. Dieťa nevie, že namiesto kriku by mohlo pokojne povedať: „Mami, cítim frustráciu, lebo chcem iný tanier.“
Ono len cíti chaos a nevie, čo s ním. A tak kričí, plače, hádže sa. Nie preto, že by vás chcelo naštvať, ale preto, že inak ešte nevie. A rodič by to mal pochopiť.
Hnev = preťažený systém
Často ani rodičia nevedia, ako hnev interpretovať alebo čo ho spôsobilo. Detský hnev je často ako výpadok elektriny - zrazu nič nefunguje, blikajú výstražné svetlá a všetci sú v panike. Čo ho spúšťa? Hlad, únava, frustrácia, nuda alebo ten nešťastný fialový tanier, ktorý je práve v umývačke.
Pre dieťa je to koniec sveta. Pre nás je to signál, že niečo potrebuje - pozornosť, pochopenie alebo len upokojiť búrku, ktorá sa mu odohráva v tele. Hoci pre nás sú tieto emócie banálne, pre dieťa znamenajú celý svet. Úlohou rodiča je pomôcť mu ich uchopiť a prijať.
Depositphotos
Najčastejšia chyba: Reagujeme hnevom na hnev
Je prirodzené, že keď dieťa kričí, aj nám začne stúpať tlak. Máme chuť zakričať: „PRESTAŇ UŽ!“ No to je ako liať benzín do ohňa. Dieťa sa cíti ešte viac nepochopené a my sa dostávame do začarovaného kruhu. Miesto toho skúste byť jeho kotva. Dýchajte, spomaľte, zachovajte pokoj. Vaša energia sa prenáša aj naň. Keď uvidí, že ste pokojní, pomôže mu to nájsť rovnováhu.
3 kroky, ako zvládnuť detský hnev:
1. Pomenujte emócie
Pomenovanie emócií = magický kľúč. Namiesto „Nerob scény!“ vyskúšajte niečo ako: „Vidím, že si nahnevaný, lebo si chcel ten fialový tanier.“ Je to jednoduché, no účinné. Dieťa sa v tom momente cíti pochopené. A keď je prijaté, zrazu nemusí tak silno bojovať za svoju pravdu. Okrem toho treba pamätať, že všetky emócie sú v poriadku. Či pozitívne, či negátivne. To, čo sa učíme korigovať, je správanie. A to je veľký rozdiel.
2. Riešenie namiesto trestu
Miesto toho, aby ste sa v zápale boja vyhrážali: „Ak neprestaneš, pôjdeš do izby!“, skúste dieťa zapojiť do riešenia: „Čo môžeme spraviť, aby sme to vyriešili spolu?“ Prekvapivo, aj malé dieťa často príde s vlastným riešením, ak mu dáte priestor. A keď sa naučí, že aj hnev sa dá riešiť pokojne, je to dar na celý život.
Depositphotos
3. Vzory formujú
Ako sa hovorí, deti nás nepočúvajú, ony nás pozorujú. Ak nás vidia, ako strácame nervy pri dopravnej zápche alebo kvôli rozliatemu kakau, je jasné, že si túto stratégiu osvoja. Ale ak ukážeme, že frustrácia sa dá zvládnuť aj s hlbokým nádychom a vetou: „No nič, utrieme to,“ dávame im do ruky nástroj, ktorý budú môcť využiť v škôlke, škole, ale aj v dospelosti či vo vzťahoch.
Nástroje, ktoré pri deťoch fungujú
Ak chceme, aby záchvatov hnevu bolo menej, je dôležité hľadať ich korene. Je dieťa hladné? Unavené? Potrebuje chvíľu ticha? Alebo je toho naň za celý deň priveľa? Niekedy stačí upraviť rytmus dňa, dopriať mu viac času či o niečo viac bezpečné miesto.
- Zistite, čo hnev spúšťa: Hlad, únava alebo pretlak podnetov.
- Naučte ho pomenovať pocity a hľadať riešenia
- Buďte mu vzorom: Ak vás naštve rozliate kakao, ukážte mu, ako riešiť frustrácie bez kriku.
- Dýchacie techniky: Platia aj pre malé deti - napríklad „nafúkni balónik“ (hlboký nádych a pomalý výdych ako keď fúkame balón).
- Bezpečný kútik: Miesto, kde sa môže utiahnuť, keď je toho veľa.
A čo rodičovské emócie?
Nikto z nás nie je dokonalý. Rodič nie je robot. Máme dobré dni. Máme aj zlé dni. Ak vybuchnete, ospravedlňte sa. Nie je to slabosť, ale silný príklad. Učíte tým dieťa, že aj dospelí robia chyby a že sa z nich vieme poučiť.
Emócie nie sú nepriateľ. Detský hnev nie je niečo, čo treba napraviť, ale niečo, čo treba pochopiť. Ak ho prijmeme ako súčasť vývoja a pomôžeme dieťaťu naučiť sa ho zvládať, dáme mu do života niečo cennejšie než všetky hračky sveta. Tým je emocionálna odolnosť.
Zdroj úvodnej fotky: Depositphotos
