Erika Mokrý, autorka knihy Tak trocha inak a zakladateľka občianskeho združenia Tak trocha inak, ktorá pomáha onkologickým pacientom, sa rozhodla otvoriť dvere k osobnému príbehu, ktorý nie je len o prežití, ale o skutočnej transformácii. Po prekonaní rakoviny prsníka a popôrodnej depresii sa rozhodla ukázať, že zraniteľnosť a prijatie sa môžu v skutočnosti stať najväčšími zdrojmi sily.
„Nie je to o tom, byť dokonalou matkou alebo ženou, ale o tom, naučiť sa žiť s tým, kým sme,“ hovorí Erika. A preto je jej príbeh, ktorý nám vyrozprávala, dôkazom, že aj v najtemnejších chvíľach možno nájsť svetlo a nádej.
1. Tvoja kniha "Tak trocha inak" ukazuje tvoje osobné skúsenosti a výzvy, ktoré si prežila. No mnoho žien sa môže v tvojich slovách nájsť. Keď sa spätne pozeráš na to, čo všetko si do knihy zahrnula, ktoré momenty považuješ za najviac transformačné na tvojej ceste?
Kniha "Tak trocha inak" zachytáva jeden rok môjho života – rok, ktorý bol pre mňa veľkou skúškou na viacerých úrovniach. Keď sa naň spätne pozerám, nebol to jeden magický moment, ale skôr séria zlomov, ktoré ma postupne menili.
Vždy som si myslela, že keby som raz počula diagnózu rakovina a týkalo by sa to mňa, nezvládnem to. A pritom hneď v momente, keď som si ju vypočula, som vo vnútri vedela, že do toho pôjdem naplno – tak, aby som išla čo najďalej a čo najdlhšie. Veľmi mi v tom pomohla aj jedna veta od rádiologičky, ktorá mi povedala: „Erika, nepýtajte sa prečo ja, prečo teraz. Neklaďte si zbytočné otázky. Sústreďte energiu na liečbu.“ Vtedy som prestala hľadať odpovede, ktoré by aj tak nič nezmenili, a začala som sa sústrediť na to, čo viem ovplyvniť.
Ďalší veľmi transformačný moment prišiel neskôr – prijať zmenu tela. Pohľad do zrkadla po operácii, telo bez prsníka a jazva, bol moment, ktorý som v tom roku ešte nedokázala úplne spracovať. Skutočné prijatie prišlo až po rokoch – aj vďaka tetovaniu, keď sa jazva prestala spájať so stratou a začala byť pre mňa symbolom prežitia.
2. Diagnóza rakoviny prsníka vo veku 28 rokov je obrovská zmena. Čo bolo prvou reakciou tvojho vnútra a ako si sa postupne vyrovnávala s faktom, že tvoje telo sa navždy mení?
Moja prvá reakcia bola ticho. Nie panika, nie hystéria, skôr prázdno, dotyk smrti. Ako keby sa vo mne na chvíľu všetko zastavilo. A hneď potom prišla myšlienka, že toto je niečo, čo sa ma predsa nemalo týkať – bola som mladá, mala som plány, život pred sebou.
Postupné vyrovnávanie sa s tým, že sa moje telo mení, bolo dlhý proces. Spočiatku som riešila prežitie. Až neskôr prišiel priestor riešiť stratu, identitu, ženskosť. Učiť sa žiť v novom tele nebolo o jednom rozhodnutí, ale o malých krokoch, ktoré prichádzali v čase a prichádzajú stále.
Instagram / @erika_mokry_
3. Mnoho žien, ktoré prechádzajú podobným ochorením, sa cítia izolované. Ako sa ti podarilo prekonať tie najťažšie chvíle počas liečby?
Izolácia je pri onkologickej liečbe veľmi silná. Okolie často nevie, čo povedať, a človek má pocit, že všetko prežíva sám. Mne pomohlo dovoliť si byť autentická – priznať si, že nie som v poriadku a že nepotrebujem byť silná pre všetkých. Veľmi dôležitá bola aj podpora ľudí, ktorí sa nesnažili ma opravovať, ale boli ochotní len byť prítomní. A paradoxne mi pomohlo aj písanie – pomenovať veci, ktoré sa ťažko hovoria nahlas.
4. Keď sa pozrieš na svoju vlastnú zmenu po prekonaní rakoviny prsníka, aký je tvoj pohľad na telo a sebaúctu dnes?
Dnes sa na svoje telo pozerám s oveľa väčším rešpektom. Nie je to telo, ktoré by som hodnotila podľa ideálov, ale telo, ktoré ma udržalo pri živote. Sebaúcta pre mňa už nesúvisí s dokonalosťou, ale s prijatím. Už sa nesnažím svoje telo napraviť. Skôr sa snažím s ním spolupracovať. A to je obrovská zmena oproti tomu, kým som bola predtým.
5. Založila si aj OZ Tak trocha inak, ktoré sa venuje ženám s onkologickými ochoreniami. Aké najväčšie výzvy vidíš dnes pri podpore týchto žien a ako si sa vyrovnala s tým, že nie vždy je možné zmeniť ich osud?
Najväčšou výzvou je dlhodobá psychická podpora. Liečba má začiatok a koniec, ale psychické následky často prichádzajú až potom – v čase, keď sa od človeka očakáva, že už bude v poriadku. Mnohí ostanú sami so strachom, únavou, zmeneným telom, vzťahmi aj identitou.
A zároveň chcem zdôrazniť, že v OZ Tak trocha inak nepomáhame iba pacientkam. Pomáhame ľuďom bez ohľadu na pohlavie a vek – ženám aj mužom, mladým aj starším. Onkologická diagnóza si nevyberá a dopad má často na celý život človeka. Veľkou témou sú aj blízki – partneri, deti, rodičia. Diagnóza nikdy nezasiahne iba jedného človeka, ale celú rodinu. Často práve tí najbližší držia všetko pokope navonok, ale vo vnútri sa rozpadávajú, a na ich prežívanie sa zabúda.
A výzvou je aj prijať, že nie vždy vieme zmeniť osud. Učila som sa, že pomoc nie je o záchrane každého, ale o tom byť oporou a prítomná vtedy, keď to niekto najviac potrebuje, aj keď to nie je jednoduché.
6. Ako vnímaš prístup k psychickému zdraviu žien po onkologických diagnózach na Slovensku?
Stále je nedostatočný. Psychické zdravie je často vnímané ako doplnok, nie ako nevyhnutná súčasť liečby. Chýba systematická podpora, dostupnosť odborníkov a najmä otvorená komunikácia o tom, že návrat do normálneho života nie je automatický.
7. A ako vnímaš silu zraniteľnosti? Ty si sama prešla veľmi náročnými životnými skúškami (aj popôrodnou depresiou). Bolo pre teba ťažké ukázať svoju zraniteľnú stránku verejne a prijať pomoc od iných?
Áno, bolo. Zraniteľnosť sa u nás často zamieňa so slabosťou. Pre mňa však postupne začala znamenať pravý opak – odvahu byť úprimná. Prijať pomoc bolo možno ťažšie než ponúkať ju iným, ale práve v tom sa veľa vecí zlomilo.
8. Ako som načrtla, prešla si si popôrodnou depresiou. Aké bolo najťažšie obdobie a čo bolo pre teba najväčšou výzvou v tomto období?
Najťažšie bolo priznať si pravdu bez hanby. U mňa to nebolo len o únave alebo smútku. Bolo to aj o tom, že som sa na svoje dieťa nevedela napojiť. A áno, poviem to otvorene: lásku som necítila. Trvalo to približne rok a pol, kým prišla. A práve to je na popôrodnej depresii najdesivejšie – že ti dokáže vziať aj niečo, o čom si celý život myslíš, že príde automaticky.
A potom prišlo ďalšie peklo: povedať to nahlas. Keď som to priznala, zažila som lynč – nie ani tak na mne, ale cez môjho syna. Reakcie typu „on si nezaslúži takú mamu“ boleli najviac, lebo ukazujú, ako málo ľudia rozumejú duševnému zdraviu po pôrode.
Najväčšou výzvou bolo požiadať o pomoc bez pocitu viny a vydržať, kým sa to začne meniť. Dnes viem, že to nebola absencia lásky ako takej, ale bol to symptóm choroby. A práve preto o tom hovorím, aby ženy vedeli, že ak to necítia hneď, nie sú monštrá. Potrebujú podporu, nie odsúdenie.
Instagram / @erika_mokry_
9. Myslíš si, že spoločnosť vo všeobecnosti chápe popôrodnú depresiu dostatočne?
Úprimne? Nie. Na Slovensku je materstvo stále zabalené do veľmi romantickej predstavy. Ako keby každá žena mala automaticky túžiť zostať tri roky doma, piecť koláčiky z piesku na ihrisku a cítiť sa naplnená každú minútu. Lenže nie každá žena je rovnaká. Nie každú baví materská v jej tradičnej podobe. A to z nej nerobí horšiu matku.
Problém je, že tlak na správne prežívanie materstva je obrovský. Máš byť šťastná, vďačná, naplnená. A keď nie si, niečo s tebou nie je v poriadku. Popôrodná depresia sa potom často zjednodušuje na slabosť alebo nevďačnosť, namiesto toho, aby sa brala ako reálny psychický stav, ktorý si nevyberáš.
Chýba nám pochopenie, že materstvo nie je jedna univerzálna emócia. Je to komplexná zmena identity. A psychické prežívanie po pôrode nie je otázkou vôle. Je to otázka podpory, bezpečia a možnosti hovoriť pravdu bez strachu z odsúdenia.
10. Kedy si pocítila, že si urobila krok smerom k uzdraveniu? Aké konkrétne momenty alebo činnosti ti pomohli najviac na ceste k vnútornej rovnováhe?
Bol to moment, keď som prestala na seba tlačiť. No nebol to jeden konkrétny moment. Je to proces, ktorý sa deje stále. Je to už deväť rokov od diagnózy a áno, viem, že som zdravá. Ale strach sa úplne nevypne len tým, že máš dobré výsledky. Skôr sa učíš s ním žiť tak, aby ti neriadil život.
Kroky k uzdraveniu pre mňa boli tie malé, konkrétne veci: keď som sa prestala hanbiť za svoje emócie, keď som si dovolila hovoriť o tom, čo prežívam, keď som si nastavila hranice a prestala som sa tváriť, že už je to za mnou. Pomohlo mi písanie, lebo mi dávalo poriadok v hlave, a veľmi aj ľudia, pri ktorých som nemusela byť silná. Dnes by som to zhrnula jednoducho: uzdravenie pre mňa neznamená nemať strach. Znamená, že sa ho učím nebáť.
11. V blogu píšeš, že „je jedno na čo sa pozeráte, dôležitý je vždy uhol pohľadu“. Ako tento uhol pohľadu ovplyvňuje tvoje rozhodovanie v role mamičky, ženy a zakladateľky združenia?
Učí ma spomaliť a pozerať sa na veci z viacerých strán. Ako mama, žena aj zakladateľka združenia sa snažím nereagovať z paniky, ale z porozumenia. Uhol pohľadu často mení všetko.
Instagram / @erika_mokry_
12. Keď sa pozeráš na ženy, ktoré sú ešte vo fáze, keď sa s chorobou vyrovnávajú (či už rakovina prsníka, alebo popôrodná depresia), čo by si im poradila, ak sa cítia, že im došli sily a viera v uzdravenie?
Že to, že sa cítia na dne, neznamená, že tam aj ostanú. A že nemusia veriť v uzdravenie dnes – stačí, ak prežijú tento deň. Niekedy je najväčšia odvaha len nezmiznúť.
13. Ako vidíš budúcnosť svojho OZ? Aké ďalšie kroky plánuješ v podporovaní žien, ktoré prešli ťažkými skúškami ako je rakovina?
Plánov mám veľa – úprimne, nápadov by som vedela napísať na niekoľko strán. Realita je však taká, že OZ nie je moja hlavná práca. Pracujem vo Francúzsku na univerzite a združeniu sa venujem popri tom, vo voľnom čase. Preto sa snažím byť aj realistická: radšej robiť veci postupne, udržateľne a tak, aby to malo zmysel.
Mojou víziou je, aby Tak trocha inak bolo miestom bezpečia a porozumenia – pre ľudí s onkologickou diagnózou aj ich blízkych. Chcem rozvíjať dlhodobejšiu podporu, prepájať ľudí s odborníkmi a otvárať témy, o ktorých sa stále mlčí – hlavne po liečbe, keď sa od človeka očakáva, že už je to za ním.
Zároveň verím, že aj malá pomoc je pomoc. Nemusí to byť veľký projekt, aby to niekomu zmenilo deň. A najdôležitejšie je, že sa okolo OZ postupne začínajú spájať ľudia, ktorí chcú priložiť ruku k dielu. Už teraz sa to deje – pomaly, prirodzene – a práve to mi dáva nádej, že budúcnosť nebude stáť na jednom človeku, ale na komunite, ktorá chce robiť pekné veci a pomáhať spolu.
Zdroj úvodnej fotky: Instagram / @erika_mokry_
0 komentárov