Keď Lucia Laciaková začala otvorene hovoriť o živote, materstve, rozvode, tele či jej vlastnej tvorbe, rýchlo som pochopila, že na druhej strane nie je iba nejaký hotový životný príbeh, ale žena uprostred procesu. No keď sa nad tým zamyslíme, tou ženou je každá z nás.
Lucka je mama dvoch detí, zakladateľka značky LucLac, žena, ktorá si po rozvode nanovo skladala svoju identitu, aj žena, ktorá sa verejne rozhodla hovoriť o témach, ktoré spoločnosť stále považuje za príliš osobné.
Od ženskej sterilizácie cez rodičovstvo až po únavu z tohto rýchleho sveta, ktorý prestal rozumieť ručnej práci a pokoju. A ja som sa jej presne na tie témy pýtala - akurát trochu viac do hĺbky.
1. Lucka, nedávno som dostala otázku, ako by sa volala moja kniha, ak by som ju mala nazvať podľa životného obdobia. Tak sa to chcem opýtať teba. Ako by sa volala a ako by si opísala obdobie, v ktorom sa aktuálne nachádzaš?
Uuu, toto je dobrá otázka. Ja sa už roky pohrávam s myšlienkou, že napíšem knihu. Brzdí ma v tom jediná vec. Vlastne dve. Čas sadnúť si k tomu a druhá je tá, že vlastne nemám koniec toho príbehu. Zrejme ho ešte žijem a vôbec neviem, kam to celé vedie.
Vždy som si myslela, že vekom budú na moje otázky prichádzať odpovede. Je to ale opačne. Množia sa otázky a odpovede, ktoré som si myslela, že už mám, spochybňujem stále viac. Čoraz väčší zmysel mi dáva veta: „viem, že nič neviem“.
Asi by sa moja kniha v tomto životnom období nevolala nijak. Jej názvom by bol len jeden veľký otáznik. Nik by nevedel, o čo vlastne ide. Či je to dráma, romantická komédia, filozofická rozprava, súbor poviedok, alebo rozsiahly román. Asi všetko dokopy. V takom období sa práve nachádzam. Veľa sa pýtam a veľa pozorujem.
2. Na sociálnych sieťach aj v tvojej práci pôsobíš ako žena, ktorá si postupne vybudovala nový život - ako mama dvoch detí, ktorá si neskôr prešla ženskou sterilizáciou, ako podnikateľka, aj ako žena po rozvode, ktorá si nanovo skladala identitu. Keď sa dnes obzrieš späť, čo ťa najviac formovalo?
Bude to znieť ako klišé, ale mojimi základmi najviac otriaslo materstvo. Dieťa vás zmení, či chcete, alebo nie. Rozloží vás to na kúsky, ako puzzle, ktoré niekto zhodí zo stola. Matne si pamätáte pôvodný obrázok a chcete ho zložiť nanovo, ale stratili ste predlohu. A keby ste si ju aj pamätali, tak je vám to úplne zbytočné, lebo v procese skladania zistíte, že obrázok sa zmenil. Je iný. A ten pôvodný tam už nikdy nebude.
Dokonca pribudli dieliky, zmenila sa aj farebnosť. Z pôvodného 200-kúskového puzzle je zrazu 5 000 dielikov. Teraz je väčší, komplexnejší, akosi krajší, rozmanitejší a už ho nikdy nebudete skladať sama. A mne sa toto pošťastilo dvakrát. No a potom vzťahy, tie vedia človeka tiež celkom pekne preskladať. Partnerské, pracovné aj kamarátske.
3. Bolo obdobie, keď si mala pocit, že si sa od seba vzdialila?
Veľakrát. A myslím, že sa to stále deje. Dokonca pravidelne. Akurát si myslím, že mám na to už citlivejší senzor a viem si to rýchlejšie uvedomiť. A rýchlejšie sa k sebe vrátiť. Zbadať, že idem zlým smerom a skorigovať to.
Instagram / @luclacsk
4. Ženská sterilizácia je pre veľa žien veľmi intímna téma. Ako toto rozhodnutie ovplyvnilo tvoje vnímanie vlastného tela, ženskosti, slobody aj tvoj každodenný pocit?
Aby som veci uviedla do zrozumiteľnej roviny, tak tá sterilizácia u mňa mala veľmi opodstatnený dôvod. Teda z môjho hľadiska. Mám dve deti s dvoma partnermi, už bývalými. No keďže ani s jedným z nich nežijem, prišlo mi to ako veľmi triezve rozhodnutie. Zodpovedné voči mojim deťom. Moju ženskosť to nijako neovplyvnilo, dalo mi to pocit kontroly nad vlastným telom, životom, pocit zodpovednosti a, samozrejme, aj pocit bezpečia a slobody. Ale ten je sekundárny.
5. Stretla si sa po zákroku s prekvapením alebo nepochopením zo strany okolia?
Prekvapili ma reakcie okolia, keď som sa pre sterilizáciu dobrovoľne rozhodla. Prekvapili ma v oboch smeroch. Aj dobrom, aj zlom. Písali mi ženy, ktoré sa k tomuto kroku už dlho odhodlávajú, ale báli sa to podstúpiť, prípadne mali veľa otázok, na ktoré nevedeli nájsť odpoveď. Písali, že im to dodalo odvahu.
No a potom tu boli reakcie odsudzujúce, vraj na čo o tom verejne hovoriť, vraj je to tabu, hanba či hranie sa na boha. Rozumiem každej jednej reakcii. Je založená na jednotlivcovi a jeho príbehu. So mnou nemá nič spoločné. Ja mám svoj vlastný príbeh, z ktorého toto rozhodnutie prirodzene vyplýva. Nedá sa k tomu všeobecne vyjadriť. Je to veľmi konkrétna a osobná vec týkajúca sa len konkrétnej osoby.
V tomto prípade mňa. Sú veci, na ktoré by sme si ako ľudia nemali robiť všeobecné názory. Treba poznať súvislosti a celý príbeh človeka. Potom je to viac než pochopiteľné a absolútne nie je dôvod sa k tomu vyjadrovať alebo to hodnotiť.
6. Keďže je táto téma stále tabuizovaná, čo by podľa teba mali ženy vedieť ešte predtým, než o zákroku vôbec začnú premýšľať?
Všetko. Nech sa pýtajú, nech hľadajú odpovede, ktoré sú dostupné. Nech sa pýtajú aj samy seba, prečo sa chcú pre sterilizáciu rozhodnúť. Čím jasnejšie im budú ich motívy, tým presnejšie si budú vedieť odpovedať, či to podstúpiť, alebo nie.
Instagram / @luclacsk
7. Poďme k tvojej práci. V dnešnej dobe je čoraz väčší dopyt po originalite, ručnej práci a slow fashion. Ako sa podľa teba zmenil záujem o handmade módu za roky existencie LucLac a v čom je dnes tvoje poslanie iné než na začiatku?
Ja to vidím celkom inak. Ten boom handmade tvorby tu už bol tak 10-12 rokov dozadu. Ja som ho zachytila v začiatkoch, možno práve preto sa mi podarilo presadiť sa na trhu. Posledné roky poriadne zamiešal karty príchod veľkoobchodov z Číny typu Temu, kde za fakt smiešny peniaz kúpite čokoľvek.
Slovenský spotrebiteľ v dnešnej dobe reaguje práve na toto. A prispieva k tomu aj naša neútešná politická situácia, ktorá vyvoláva strach a neistotu v spoločnosti. Ak sa ľudia trápia so zaobstarávaním bežných každodenných potrieb, veľa energie na podporu rukodielnej tvorby im neostáva. Majú celkom iné starosti. Zmenil sa aj algoritmus sociálnych sietí a pozornosť ide tam, kde je senzácia. To nie je celkom to, čo vystihuje slow fashion. Práve naopak.
No a potom tu máme aj AI. Už nepotrebujete talent iného človeka na to, aby ste vytvorili niečo pekné. Teraz je to vecou pár klikov a zrozumiteľného zadania. Jediné, čo umelcom ešte ostalo, čo sa nedá nahradiť ani Čínou, ani AI, je ich príbeh a kvalita rukodielnej práce. Ich človečina, s ktorou sa ľudia môžu stotožniť. Všetko ostatné už dnešná doba dokáže ponúknuť veľmi rýchlo a ľahko.
8. Kedy si si uvedomila, že z hobby na materskej sa stal tak trochu životný projekt, ktorý dokáže živiť - a ako tento moment ovplyvnil spôsob, akým pristupuješ k výrobe a obchodu dnes?
Ja som si to neuvedomila. Ja som za tým cielene šla. Materská dovolenka mi len jednoducho dala k tomu príležitosť. Tak som ju využila a dovolila si robiť to, čo ma naozaj bavilo a tešilo.
9. Tvoje oblečenie je ručne tvorené, často personalizované a nesie v sebe veľmi osobný vizuálny rukopis. Ako vyzerá tvoj kreatívny proces?
Je to interakcia. Medzi mnou a tým, čo sa okolo mňa deje. Alebo vo mne. Je to zároveň interakcia s mojimi zákazníkmi. Často niečo vytvorím, lebo si to niekto vypýta a mne sa ten nápad páči. Tak ho urobím po svojom na podnet niekoho iného. Je to komunikácia môjho vnútra s vonkajším svetom.
10. Zaujíma ma aj to, aké je to budovať značku, ktorá nie je iba o móde, ale aj o emócii, osobnom príbehu a prepojení so zákazníčkami?
Je to pomalé, práve preto, že je to osobné. Neviem robiť biznis ako nejakú stratégiu podčiarknutú silným marketingom. Budovať značku a zároveň si zachovať autenticitu a človečinu je beh na dlhú trať. Je to skôr taká prechádzka, kde kráčate po neistom teréne a kocháte sa výhľadmi. Nemôžete utekať. Stratilo by to tú pointu.
11. Stravuješ sa rastlinne a otvorene o tom hovoríš. Čo bola pre teba motivácia pri prechode na plant-based životný štýl a má nejaký presah aj do tvojej značky?
Rastlinne som sa stravovala celé 4 roky. Na 100% celé to obdobie. Bol to taký experiment v istom období môjho života. Veci sa však pomenili. Syn má 16 a dcérka 6, začala navštevovať materskú školu, kde sa stravuje klasicky. U svojho otca tiež. Nemôžem od detí chcieť, aby u mňa jedli to, na čo bežne nie sú zvyknuté a zakazovať im normálnosť sveta, v ktorom žijú, keď nie sú so mnou.
Deťom doma varím aj mäso, kupujem aj syry, aj jogurty. Netlačím na pílu a nikoho nepresviedčam, že stravovať sa rastlinne musí každý, keď to dáva zmysel mne. Niektoré vegánske jedlá zjedia, lebo im chutia, iné zas nie. Kupujem jedno rastlinné mlieko, lebo na to si deti úplne zvykli a majú ho radi, ale keď si vypýtajú kuracie rezne, tak vyprážam. A sem tam aj kusnem.
Keď sme na cestách či dovolenke, nebudem ich ťahať celým mestom hľadaním vegánskej reštaurácie. Myslím, že to by nikomu neprospelo, ak by som ich do niečoho tlačila. Môžem ich len inšpirovať, no svoju cestu si vyberú sami, keď tomu budú rozumieť. Veď ja si tú svoju tiež ešte stále hľadám.
Instagram / @luclacsk
12. Život rodiča často znamená veľa povinností a málo priestoru pre seba. Kde dnes hľadáš rovnováhu medzi tým, že si mamou, podnikateľkou, ale stále aj ženou s vlastnými potrebami?
Kde sa len dá. Sú dni, kedy je ťažké dať to všetko do rovnováhy, a potom sú dni, kedy to ide. Náš rodinný systém nie je tradičný. Je to taká patchworková rodina, trochu poplátaná, ktorej fungovanie sme nejakú dobu vylaďovali ku relatívnej spokojnosti všetkých zúčastnených. Partnera nemám. Obe deti mám v striedavej starostlivosti s ich otcami, takže týždeň sú u mňa a týždeň každý u toho svojho ocka. Máme to rozdelené tak, že pár dní som len so synom, pár dní len s dcérkou, cez víkendy sa nám to pretne, takže sme všetci traja pokope a každý druhý víkend mám len pre seba.
Ťažko sa to niekomu vysvetľuje, aby to bolo zrozumiteľné. Je to logisticky na prvý pohľad komplikované, no nastavené čo najideálnejšie pre potreby nás všetkých a funguje to. V rámci možností, aké máme. Mnohí sa pýtajú, či je to normálne. Neviem. Je to také, aké to je.
A snažíme sa žiť čo najlepšie s možnosťami, aké sú. A tieto sú tie naše. Najdôležitejší parameter v celom tomto zdanlivom chaose je ten, že máme všetci dobré vzťahy a vychádzame si navzájom v ústrety. Žiadna dráma ani konflikty, a to je pre mňa merítkom úspechu.
13. Aké sú tvoje najväčšie sny pre LucLac v najbližších rokoch? Premýšľaš skôr o raste alebo o prehlbovaní komunity a osobnej autenticity značky?
Aj aj. Nemáme ambície na veľkú značku. To nie je nič pre mňa. Nechcem byť šéfkou firmy, ktorá má XY zamestnancov. Nechcem byť manažérkou. Chcem tvoriť, chcem ostať svoja a chcem mať radosť z toho, čo robím. No ale samozrejme, chcem mojou aktivitou zarobiť dosť na to, aby sme si mohli spokojne žiť. Bez stresu. To je pre mňa asi to najpodstatnejšie. Tá pohoda, sebarealizácia, no zároveň pokojná domácnosť s priestorom pre osobný rast všetkých zúčastnených.
Zdroj úvodnej fotky: Instagram / @luclacsk
0 komentárov