Strach je jednou z bežných emócií, ktoré pociťuje každý z nás. Ide obvykle o reakciu na nebezpečenstvo alebo nepríjemnú situáciu. Strach mnohí vnímajú ako niečo negatívne, no pravdou je, že strach je aj akýmsi obranným mechanizmom. Má nás motivovať k vyhnutiu sa hroziacemu nebezpečenstvu, dokonca nás práve strach neraz núti k lepším výkonom. Podobne ako stres môže byť pohnútkou ku konaniu. Za jednu z foriem strachu možno považovať aj fóbie.
Fóbiou možno označiť chorobný strach, ktorý obvykle pramení z niečo iracionálneho a neodôvodneného. Ak má človek určitú fóbiu, spravidla pociťuje strach v dôsledku niečoho, čo strach bežne nevyvoláva. Môže to byť chorobný strach z hĺbky, vody, šoférovania, pavúkov, dokonca jedla či bozkávania sa. Medzi pomerne známe fóbie patrí aj takzvaná agorafóbia. Z čoho pociťuje strach agorafobik a u koho sa táto fóbia vyskytuje najčastejšie?
Čo je agorafóbia?
Pojem agorafóbia pozostáva z gréckeho slova agora, čo znamená priestranstvo alebo trhovisko a slova fóbia (fobos), čo značí chorobný strach. Agorafóbia teda predstavuje strach z pobytu v otvorených priestoroch a celkovo z verejných priestranstiev. Ide o úzkostnú poruchu, ktorá patrí medzi takzvané fóbicko-anxiózne poruchy, medzi ktoré radíme aj sociálnu fóbiu.
Osoba s agorafóbiou má spravidla problém zotrvávať na niektorých miestach mimo svojho domova. Ťažkosti vyvolané fóbiou môžu nastupovať pri návšteve obchodov a nákupných centier, cestovaní v prostriedkoch hromadnej dopravy, pobyte v otvorených priestranstvách, ako sú námestia či ihriská, pri návšteve preplnených miest, ale aj osamelých miest, ako sú napríklad lesy. Typickou reakciou pri vzniku úzkostného záchvatu z dôvodu pobytu na podobných miestach je únik z daného miesta do bezpečia, obvykle domov.
Odhaduje sa, že agorafóbiou v určitej menšej alebo väčšej miere (so záchvatmi alebo bez) trpí v priemere 5 až 10 % populácie v určitej fáze života. Táto fóbia sa asi dvakrát častejšie vyskytuje u ženského pohlavia.
Odporúčame: Zdravý mozog vďaka cvičeniu? Áno, tieto 3 cvičenia ho dokážu posilniť!
Aké má agorafóbia príznaky?
Pre agorafóbiu je charakteristický dlhý rad rôznorodých príznakov, ktoré sa však nemusia vyskytovať u každého jedinca. U jednotlivých pacientov môže byť priebeh fóbie a jej symptómy trochu odlišné. Záchvaty úzkosti napríklad môžu spúšťať iné situácie. Jedným z typických príznakov agorafóbie je silná úzkosť pri pobyte v otvorených priestoroch.
Osoby s touto fóbiou pociťujú dva odlišné druhy úzkosti. V prvom rade ide o silnú až panickú úzkosť v prípade, že sa ocitnú v konkrétnej situácii. Druhá je anticipačná (očakávajúca, predpokladajúca) úzkosť z toho, že by sa jedinec mohol v podobnej situácii vyskytnúť. Záchvaty úzkosti sa môžu objaviť napríklad v nasledujúcich prípadoch a situáciách:
- pobyt v zaľudnenom priestore (obchodný dom, trhovisko, stanica),
- pobyt v priestranných miestnostiach (sály, štadióny),
- cestovanie autobusom, vlakom, lietadlom,
- jazda vo výťahu,
- pobyt v kine alebo reštaurácii,
- čakanie v rade ľudí,
- čakanie v dopravnej zápche,
- niekedy aj pri pobyte sám doma.
Vo všeobecnosti možno povedať, že človek s agorafóbiou môže ťažkosti pociťovať v akejkoľvek situácii, v ktorej mu niečo bráni v úniku alebo je ťažké z nej utiecť do bezpečia, prípadne v ktorej sa obáva, že by mu nebola poskytnutá pomoc alebo by sa strápnil. To vyvoláva u jedinca úzkosť, strach a nutkanie utiecť. Ak sa jedinec s agorafóbiou dostane do rizikovej situácie, ktorá vyvoláva záchvat úzkosti a paniky, objavujú sa viaceré psychické, ale aj fyzické symptómy.
Psychické príznaky agorafóbie:
-
pocit, že sa stane niečo zlé,
- derealizácia (forma depersonalizácie, pri ktorej postihnutému pripadá okolitý svet cudzí, zmenený, neskutočný),
- nervozita,
- pocity bezmocnosti,
- pocit odlúčenia,
- rozčúlenie,
- strach zo smrti.
Telesné príznaky agorafóbie:
-
silné potenie,
- tras, mravčenie alebo slabosť končatín,
- zrýchlený tep,
- búšenie srdca,
- zrýchlené dýchanie,
- nevoľnosť,
- tlak na hrudníku,
- návaly tepla,
- hnačka,
- mdloby,
- bledosť v tvári,
- rozšírenie zreničiek,
- suchosť v ústach,
- bolesť hlavy.
Je známe, prečo agorafóbia vzniká?
Agorafóbia najčastejšie postihuje mladých dospelých. Príznaky nastupujú najčastejšie okolo 30. roku života, respektíve u osôb medzi 25. až 35. rokom života, niekedy však aj u čerstvých dvadsiatnikov, prípadne aj starších osôb. Bežné je, že vo vyššom strednom veku sa zvyknú príznaky fóbie zhoršovať.
Prečo dochádza u niektorých mladých dospelých k vzniku agorafóbie, nie je úplne známe. Odborníci však hovoria o viacerých rizikových faktoroch a spúšťačoch, ktoré môžu podnietiť vznik fóbie. V prvom rade sa hovorí o akýchsi dedičných predpokladoch. Rolu môže zohrávať genetická predispozícia. U jedinca je zvýšené riziko prejavenia sa agorafóbie, ak sa v jeho rodine už táto fóbia, prípadne iná panická porucha vyskytla.
Viac ohrozené sú osoby s úzkostlivým či bojazlivým temperamentom a silnou strachovou reakciou na nové alebo neznáme situácie. Aj temperament človeka súvisí s dedičnými faktormi. Avšak, i keď človek má určitý predpoklad pre rozvoj obdobného problému, ešte to neznamená, že sa daná diagnóza u neho niekedy v živote rozvinie.
Medzi spúšťače agorafóbie môžeme zaradiť:
-
chronicky stresujúce situácie v živote človeka,
-
traumy z detstva (napr. zneužívanie v detstve, strata rodiča),
-
fyzické alebo psychické týranie,
-
perfekcionistická a nadmerne kritizujúca výchova dieťaťa,
-
rozmaznávajúca či príliš liberálna výchova.
-
drogová a alkoholová závislosť,
-
veľké životné udalosti (príchod dieťaťa do rodiny, zmena bydliska, strata zamestnania),
-
prudké hormonálne zmeny po pôrode,
-
telesné ochorenie jedinca (napr. po prekonaní porážky, diagnostika cukrovky, Parkinsonovej choroby alebo iných závažných chronických chorôb).
Odporúčame: Systémový lupus erythematosus postihuje viaceré orgány. Čo ho spôsobuje?
Diagnostika agorafóbie
Neexistuje žiaden objektívny laboratórny test, ktorý by jednoznačne potvrdil u pacienta agorafóbiu. Diagnostikou tejto fóbie sa zaoberá spravidla psychiater. Diagnózu stanovuje na základne osobnej a rodinnej anamnézy, prítomných príznakov a častosti ich výskytu.
Je potrebné myslieť na to, že ojedinelý záchvat paniky na verejnom priestranstve ešte neznamená agorafóbiu. Viac ako 80 % ľudí počas života minimálne raz zažije panický záchvat vyvolaný rôznymi činiteľmi. Pri diagnostike agorafóbie sa prihliada na to, či sa záchvaty objavujú opakovane, a to minimálne v priebehu posledných šiestich mesiacov.
Okrem toho je nevyhnutné vylúčiť iné možné diagnózy, ktoré by mohli byť príčinou pacientových ťažkostí. Potrebné je vylúčiť iné úzkostné a panické poruchy, odlišné fóbie, prípadne depresiu či iné psychické poruchy.
Liečba agorafóbie
Najmä bez správneho liečenia predstavuje agorafóbia pre človeka obvykle celoživotný problém. Správne nastavená a dodržiavaná liečba však môže pacientovi pomôcť držať fóbiu pod kontrolou. Cieľom liečby je hlavne predchádzať panickým záchvatom. Pri liečbe sa využívajú medikamenty a taktiež psychoterapia. V rámci medikamentóznej liečby sa využívajú liečivá zo skupiny antidepresív, a to hlavne tie, ktoré ovplyvňujú hladinu serotonínu. U niektorých pacientov sa tiež krátkodobo (pretože sú silno návykové) používajú anxiolytiká, čiže lieky proti úzkosti.
Základom liečby agorafóbie je však hlavne kognitívno-behaviorálna psychoterapia, ktorej cieľom je zmeniť spôsob myslenia pacienta a pomôcť mu zvládnuť svoje pocity a ovplyvniť správanie. Učí ho technikám znižovania príznakov úzkosti. Zameriava sa na spúšťače panických príznakov a snaží sa o zníženie citlivosti pacienta voči situáciám, ktoré v ňom vyvolávajú úzkosť. Práca s terapeutom je nevyhnutná pre navrátenie pacienta do bežného života. V rámci liečby je dôležitá aj podpora rodiny a blízkeho okolia.
Prognózy sú v prípade tejto úzkostnej poruchy rôznorodé. Určité percento pacientov sa vďaka správnej a včas zahájenej liečbe tejto fóbie úplne zbaví. Približne u polovice pacientov sledujeme dlhodobé držanie fóbie pod kontrolou s minimalizovaním sprievodných príznakov. Žiaľ, u menšieho percenta pacientov neprinášajú rôzne metódy terapie väčšie účinky.
Odporúčame: Tuberózna skleróza – vážne genetické ochorenie. Kedy hrozí, že ju dieťa zdedí?
