Poznáme to všetky. Náročný deň sa skončí, my prichádzame domov s túžbou konečne si vydýchnuť, odložiť záťaž a nechať telo aj myseľ vypnúť. Sadneme si na gauč, pohodlne sa oprieme, možno si vezmeme knihu alebo si len tak prechádzame telefón.
Čakáme, že oddych príde automaticky, že stačí prestať konať a úľava sa dostaví sama. No namiesto nej prichádza ešte väčší nepokoj. Hlava pracuje ďalej. Myšlienky sú hlučné a chaotické, telo zostáva v napätí, srdce akoby nechcelo spomaliť. Ako keby pokoj v sede niekedy len prehĺbil nepokoj vnútri. Čo sa vlastne deje?
Mentálna únava sa od tej telesnej líši. Kým fyzické vyčerpanie sa lieči odpočinkom, psychická únava sa v tichu a nečinnosti často ešte prehlbuje. Paradoxne, práve zastavenie môže byť pre ňu prekážkou. Hoci sa nám zdá, že potrebujeme vypnúť a sadnúť si, skutočná úľava prichádza z opačného konca – prostredníctvom pohybu.
Unavená hlava, nie telo: Skrytý problém dnešnej doby
Mentálne vyčerpanie vzniká ako dôsledok dlhodobého premýšľania, riešenia problémov, multitaskingu či emočného tlaku. Zaujímavé je, že nezávisí od toho, či bolo telo aktívne. Tento typ únavy sa usídli hlboko v mysli, v priestore, kde ticho nezaručuje pokoj. Mnohokrát stačí len náročný deň, veľa povinností, neplánované udalosti či dlhšie napätie a hlava je plná. Telo síce sedí, ale vnútorný motor beží na plné obrátky.
Výskumy opisujú, že mentálna únava ovplyvňuje naše emocionálne prežívanie, schopnosť sústrediť sa a dokonca aj fyzický výkon. Je to stav, v ktorom sa cítime preťažení aj vtedy, keď sme sa fyzicky takmer nepohli. A práve v tomto stave sa často dopúšťame chyby – myslíme si, že najlepším riešením je oddych v pokoji. Paradoxne, práve ten nás môže udržiavať v začarovanom kruhu.
Mozog totiž pri psychickej únave nedokáže automaticky prejsť do stavu relaxácie. Nie je to vypínač, ktorý stlačíme, sadneme si a všetko je zrazu ľahšie. Skôr je to preplnený priestor, ktorý potrebuje priechod, dynamiku a pohyb, aby sa mohol vyprázdniť, usporiadať a nadýchnuť. Keď zostávame v pokoji, niekedy iba dávame našim myšlienkam viac priestoru, a tie sa rozbehnú ešte rýchlejšie.
Prečo stres unavuje viac než fyzická námaha?
Zvonku to môže pôsobiť nelogicky. Prečo by človek, ktorý je unavený, mal ísť von? Prečo by mal zapojiť telo, keď jeho myseľ kričí po oddychu? Odpoveď je ukrytá v našej biológii. Stresové hormóny, najmä kortizol a adrenalín, sa z tela nevytratia len tým, že si sadneme. Potrebujú cestu, potrebujú aktívny pohyb svalov, cirkuláciu krvi, metabolickú činnosť. Práve vďaka tomu sa dokážu postupne odbúrať.
Pravidelný fyzický pohyb má teda významný vplyv na znižovanie hladiny stresových hormónov a zároveň stimuluje produkciu látok, ktoré nám robia dobre – serotonínu, dopamínu a endorfínov. Tie ovplyvňujú náladu, emócie, chuť do života, schopnosť zvládať tlak. V praxi to znamená, že pohyb nielen odbúrava stres, ale aj posilňuje to, čo nám dodáva pocit spokojnosti a radosti.
Myslím, že väčšina z nás už zažila ten zvláštny moment - prídete domov, sadnete si, ale hlava ide ďalej. Tak sa napokon zdvihnete a idete von, prejsť sa. Po návrate zisťujete, že ste akoby plní energie, hoci ste pred chvíľou boli vyčerpaní. A toto je biológia – stresové hormóny dostali priestor odísť.
Depositphotos
Keď sa telo hýbe, myseľ sa upokojuje
Je fascinujúce sledovať, ako rýchlo dokáže telo reagovať aj na tie najjemnejšie formy pohybu. Chôdza, pomalé pretiahnutie, hlboké dýchanie, pár minút ľahkého cvičenia - to všetko je impulz pre nervovú sústavu, aby prešla z režimu ohrozenia do režimu upokojenia. Aktivuje sa parasympatický nervový systém, ktorý zodpovedá za regeneráciu, uvoľnenie a obnovu.
Jedna z najzaujímavejších teórií, ktoré ponúka súčasná psychológia a neuroveda, je myšlienka, že pohyb je pre mozog formou reštartu. Počas aktivity sa zlepšuje prekrvenie, mozog sa doslova okysličuje, čo podporuje kognitívne funkcie. Zlepšuje sa koncentrácia, pamäť aj schopnosť rozhodovania. A čo je ešte dôležitejšie, pohyb vytvára priestor medzi náporom myšlienok a našou reakciou na ne. Pomáha nám byť viac prítomnými, menej zahltenými a citlivejšími na to, čo sa v nás deje.
Výskumy tiež ukazujú, že ľudia, ktorí sa pravidelne hýbu, prežívajú výrazne menej dní s pocitom psychického nepohodlia. Zároveň sa ukazuje, že na zlepšenie psychického stavu najlepšie funguje práve jemná až stredná aktivita - napríklad chôdza. Nemusíme behať maratóny, nemusíme dosahovať rekordy. Účinok spočíva v dostupnosti pohybu, nie v jeho intenzite.
Prepojenie hlavy a tela
Hoci sme si v našej kultúre často zvykli deliť telo a myseľ na dve odlišné oblasti, v skutočnosti sú prepojené omnoho hlbšie, než si uvedomujeme. To, čo myseľ cíti, telo nesie. To, čo telo cíti, vstupuje do hlavy.
Stres, napätie či emócie sa často usádzajú v tele - v ramenách, v čeľusti, v krku, v hrudi. Mnohé terapeutické smery, napríklad somatická terapia, zdôrazňujú, že telo si pamätá aj to, čo sa myseľ snaží zabudnúť. Ak tieto emócie neprejdú von, zostávajú v nás ako fyzické napätie, ktoré môže prerásť do bolesti, nespavosti či vnútorného nepokoja.
Pohyb umožňuje telu pustiť to, čo nesie. Niekedy je to tiché, nenápadné uvoľnenie počas prechádzky. Inokedy príde väčší nádych, jemné chvenie, slza alebo smiech. Každá forma uvoľnenia je prejavom, že telo a hlava spolupracujú a že pohyb otvoril dvierka, ktoré boli dlho zatvorené.
Keď sa vyberieme na prechádzku do prírody, myšlienky sa začnú postupne usporadúvať a upokojovať. Veci, ktoré sa predtým zdali neúnosné, strácajú svoju váhu a bolestivé pocity sa zjemňujú. Pohyb sa stáva mostom, ktorý nás vedie z vnútorného chaosu k pokoju.
Depositphotos
Ako začať, aj keď sa nechce?
Nie je potrebné začínať s náročnými tréningami. Naopak - najlepšie účinky pre psychickú pohodu prináša jemnosť. Úplne postačí desaťminútová prechádzka okolo domu, krátke natiahnutie sa po práci, ľahká joga. Pohyb nemusí vyzerať ako cvičenie. Môže to byť tanec v kuchyni, hranie sa s deťmi, upratovanie v rytme hudby. Podstatou je začať, hoci len jedným krokom.
Mnohí odborníci sa zhodujú, že najťažšie je prekonať prvý odpor. Ten pocit, že sa mi nechce. Práve tento moment je však hranicou medzi stagnáciou a uvoľnením. Ak ho prekročíme, telo sa pridá a myseľ automaticky uvoľní napätie, ktoré ju držalo v napätí. Je užitočné vytvoriť si malý rituál, ktorý nám pomôže začať - obuť si topánky, pustiť si obľúbenú pesničku, otvoriť okno, spraviť tri hlboké nádychy. Takéto drobnosti fungujú ako most medzi tým, čo potrebujeme, a tým, čo reálne urobíme.
Pohyb ako starostlivosť o dušu
Starostlivosť o duševné zdravie je zložitá a krásna cesta. Nie je len o rozhovoroch či hľadaní odpovedí. Je aj o tele, o dychu, o pokoji. O tom, čo je prirodzené a blízke. Keď sa hýbeme, vytvárame priestor pre emócie, ktoré sa v nás usadili. Doprajeme telu, aby uvoľnilo to, čo nás ťaží, a hlave, aby našla ticho.
Pohyb nás opäť jemne privádza k sebe - k tomu, čo cítime, potrebujeme, hľadáme. Niekedy sa odpovede neobjavia v tichu pri sedení, ale v rytme krokov. Niekedy riešenia neprídu analyzovaním, ale pohybom. A niekedy stačí len rozhýbať to, čo vo vnútri stojí.
Telo pozná cestu. Keď príde únava a hlava je preplnená, nemusíme sa nútiť zastaviť. Niekedy je oveľa liečivejšie pustiť k slovu telo. Nechať ho, aby nás odviedlo von, do pohybu, do priestoru, kde sa môže obrátiť energia, ktorú nosíme v sebe. Mentálna únava sa nelieči nečinnosťou. Lieči sa v pohybe.
Telo vie, kedy je čas vyraziť. Odpovede často prichádzajú až vtedy, keď prestaneme tlačiť a dovolíme telu, aby nás viedlo. A možno zistíme, že to najzaujímavejšie na celom procese nie je to, kam sa dostaneme, ale to, ako sa pri tom meníme. Nepotrebujeme vždy všetko pochopiť, niekedy sa stačí len pohnúť. A zrazu je svet ľahší, myseľ jasnejšia a duša pokojnejšia.
Zdroj úvodnej fotky: Depositphotos
