Je to zvláštna, takmer poetická nespravodlivosť, ktorú zažila väčšina z nás aspoň raz v živote. Ten, po kom túžime, akoby nás vôbec nevidel. A ten, kto by nám zniesol modré z neba, zostáva v našich očiach len nejakým pozadím príbehu, ktorý sa nikdy poriadne nezačne. Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo to tak je? Ide o hlboký ľudský paradox, ktorý sa opakuje naprieč generáciami aj typmi osobností.
Možno si hovoríme, že nabudúce už budeme múdrejšie. Že si vyberieme niekoho, kto je láskavý, dostupný, stabilný. A predsa nás to znova a znova ťahá k tým, ktorí sú vzdialení či emočne rezervovaní. Ako keby práve ich nedostupnosť v nás rozsvietila niečo, čo pri istote a pokoji jednoducho nefunguje. Tak prečo?!
Príťažlivosť nie je logika, ale chémia
Keby bola príťažlivosť založená na rozume, všetko by bolo jednoduchšie. Vyberali by sme si partnerov podľa toho, ako sa k nám správajú, ako nás rešpektujú, či sú konzistentní a či s nimi cítime bezpečie. Lenže realita je iná. Mnohé štúdie, napríklad z oblasti neuropsychológie vzťahov, ukazujú, že prvotná príťažlivosť sa odohráva v limbickom systéme mozgu – v centre emócií, pamäte a prežitia. Nie v racionálnej časti, kde vznikajú premyslené rozhodnutia.
To znamená, že nás často priťahujú ľudia, ktorí v nás aktivujú známe emočné vzorce, nie tí, ktorí by boli objektívne najlepšou voľbou. Ak je pre nás niečo známe, telo to vníma ako bezpečné, aj keď to v skutočnosti bezpečné vôbec nie je. A tak sa môže stať, že nás priťahuje neistota, napätie a nepredvídateľnosť. Nie je to niečo, čo by sme si vybrali vedome, ale náš nervový systém to skrátka už pozná.
DepositphotosPrečo nás priťahujú emočne nedostupní ľudia
Jedným z najčastejších vysvetlení tohto paradoxu je teória vzťahovej väzby (attachment theory), ktorú rozpracovali psychológovia v USA a Veľkej Británii. Podľa nej si už v detstve vytvárame vzorce toho, ako vyzerá láska, blízkosť a bezpečie. A tieto vzorce si nesieme do dospelých vzťahov často úplne nevedome.
Ak sme vyrastali v prostredí, kde bola láska podmienená, nevyspytateľná alebo emočne vzdialená, náš mozog si to zapamätal ako normu. V dospelosti nás potom priťahujú ľudia, ktorí túto dynamiku znovu vytvárajú. Je to preto, že sa snažíme niečo dokončiť, opraviť alebo konečne získať. Emočne nedostupný človek v nás často prebúdza nádej. Myslíme si, že ak sa nám ho podarí získať, znamená to, že sme hodné lásky. A táto hra je nesmierne silná – oveľa silnejšia než istota, ktorú ponúka niekto stabilný.
Keď istota nevyvoláva vášeň
Možno ste si to už niekedy priznali. Je pozorný, láskavý, správa sa k vám dobre, a predsa máte pocit, že niečo chýba. Namiesto radosti prichádza rozpačitý pocit viny, pretože „takto by to predsa malo stačiť“. A tak sa v sebe bije rozum s emóciou, túžba s očakávaním, že by ste mali byť spokojné.
Vyrástli sme v kultúre, ktorá nás učila, že skutočná láska má byť intenzívna, plná zvratov a neistoty. Romantické príbehy, filmy aj sociálne siete často vykresľujú vášeň ako niečo, čo vzniká v napätí, v čakaní, v chaose. Pokoj a istota sa pritom podsúvajú ako niečo menej vzrušujúce, až podozrivo obyčajné. Niet divu, že si tieto dva pojmy v hlave staviame proti sebe.
Keď potom niekto stojí pevne pri nás, je čitateľný a stabilný, telo si konečne môže vydýchnuť. Nervový systém sa upokojí, mizne neustála ostražitosť, a práve tento pokoj si niekedy pomýlime s nudou. V skutočnosti však ide o nový priestor. O vzťah, v ktorom netreba bojovať o pozornosť, dokazovať vlastnú hodnotu ani žiť v obave, že ten druhý zajtra zmizne. A práve to je pre mnohé z nás nezvyčajné.
DepositphotosKeď si pokoj zamieňame za nudu (a chaos za lásku)
Takže! Skutočná blízkosť sa nerodí v úteku, v neustálom napätí ani v dynamike, kde jeden stále dobieha a druhý sa vzďaľuje. Nevzniká ani v tichu, ktoré bolí viac než hádka, ani v otázkach, ktoré zostávajú visieť vo vzduchu bez odpovedí. Nevyrastá z neistoty, z čakania na správu či z neustáleho analyzovania každého gesta. Skutočná blízkosť začína až vtedy, keď sa obaja prestanú skrývať a skrátka iba zostanú a čelia problému.
Rodí sa v priestore, kde záujem nemusí byť dokazovaný, pretože je zjavný. Kde emócie nemusia byť hádankou, ale môžu byť pomenované bez strachu, že niekoho odradia. Kde láska nemusí kričať, provokovať ani bolieť, aby bola skutočná. Práve naopak, často prichádza s pocitom hlbokého pokoja, ktorý je pre mnohých z nás nezvyčajný.
Moderné štúdie z oblasti vzťahovej psychológie čoraz jasnejšie ukazujú, že dlhodobá spokojnosť v partnerstve nemá veľa spoločného s intenzitou začiatku. Silná chémia a búrlivý štart síce dokážu vytvoriť pocit výnimočnosti, no samy o sebe nestačia. To, čo v skutočnosti rozhoduje o kvalite a trvaní vzťahu, je emocionálna bezpečnosť – pocit, že môžeme byť sami sebou, že nás niekto počúva a zostáva aj v momentoch, keď nie sme dokonalí.
A práve tento pocit často prehliadame, pretože nám príde ako málo hodnotný. Nikdy sme sa ho nenaučili vnímať ako niečo príťažlivé. Stabilita sa zamieňa za rutinu a bezpečie za absenciu iskry. Až časom, často po viacerých sklamaniach, si uvedomíme, že to, čo sme hľadali v chaose, sme mohli nájsť v tichu.
Čo keby sme dali šancu tým, ktorí tu naozaj sú?
Možno je čas prestať romantizovať tých, ktorí o nás nestoja. Prestať ich povyšovať len preto, že sú vzdialení, záhadní alebo ťažko dostupní. A možno je čas začať si všímať tých, ktorí stoja vedľa nás – konzistentne a bez všetkých tých hier. To neznamená uspokojiť sa.
Znamená to predefinovať, čo považujeme za príťažlivé. Možno vášeň nemusí prichádzať v búrke. Možno môže rásť pomaly, bezpečne a s rešpektom. A možno práve tam, kde sa cítime pokojne, sa skrýva niečo oveľa hlbšie než len krátkodobé vzrušenie. Láska nemusí bolieť, aby bola skutočná. A vy nemusíte naháňať niekoho, kto sa za vami ani neobzrie, aby ste mali hodnotu. Pretože my si zaslúžime viac.
Zdroj úvodnej fotky: Depositphotos
1 komentár
Anna Vargová
28.12.2025 08:20Výborne spracovaný článok. V dnešnej dobe to platí nielen vo sfére vzťahov . Šancu nedostávajú tí, ktorí tu naozaj sú