Soňa Maléterová: Náš vzťah k jedlu veľmi súvisí s tým, aký máme vzťah k sebe a k svojmu telu

Soňa Maléterová je ženou, ktorá stojí za projektom Láskavé varenie. Je to priestor, kde jedlo nie je nepriateľ, ale cesta k väčšiemu pokoju, rovnováhe a láske k sebe samej. V jej blogu aj na Instagrame nájdete nielen recepty, ale hlavne úprimné pohľady na to, ako naše vzťahy k jedlu odrážajú náš vnútorný svet. „Prestaň sa kritizovať, začni si rozumieť. To je cesta k zdravej štíhlej postave.“  

To je motto, ktoré Soňa už roky hrdo hlása, a mení tak životy žien. Rozhodla som sa Soňu osloviť na rozhovor, pretože verím, že jej prístup môže priniesť inšpiráciu každej žene, ktorá hľadá viac než len návod, čo jesť. No a myslím, že si z toho každý vezme to, čo potrebuje. 

1. Soňa, tvoj projekt sa volá Láskavé varenie. Kedy si sama prvýkrát pocítila, že v tvojom vzťahu k jedlu chýbala láskavosť? 

To je veľmi zaujímavá otázka. Vždy som milovala jedlo, ale tú neláskavosť spätne vnímam možno od 13-14 rokov. Postupne od tohto veku som si takmer nikdy nevedela vychutnať jedlo bez výčitiek a zároveň som si často jedlom ubližovala. Prejedala som sa až mi bolo zle, potom som sa za to trestala a chcela to opraviť odriekaním jedla. To viedlo k ďalšiemu prejedaniu a tak dookola. Začarovaný kruh, ktorý trval dlho. 

2. Táto niekoľkoročná cesta ťa priviedla k tomu, ako dnes vnímaš súvislosť medzi vzťahom k jedlu a vzťahom k sebe samej. Dá sa podľa teba na základe toho, ako jeme, vyčítať, ako veľmi si samy sebe dôverujeme alebo sa prijímame?

Som hlboko presvedčená, že náš vzťah k jedlu veľmi súvisí s tým, aký máme vzťah k sebe a k svojmu telu. Vždy mi na sebe niečo vadilo, nič nebolo dokonalé. Nohy, zadok, výška... Takže som sa chcela jedlom opraviť. Buď som sa príliš kontrolovala, alebo som sa prejedala. 

Buď som bola pyšná na to, ako jem, alebo som sa za to nenávidela. Svoju sebahodnotu som projektovala do jedla, lebo som si ako človek nepripadala dosť dobrá. Ale vtedy som si to vôbec neuvedomovala. Rovnako ako mnoho mojich klientok. Nerobíme to vedome, je to podvedomý vzorec. 

Ale toto je naozaj široká téma. Napríklad sú mojimi klientkami často ženy, ktoré sú v roli "poslušného dievčaťa". Mali prísnu výchovu, všetko si museli zaslúžiť a vyrastali s programom "na mne nezáleží, hlavne že sú ostatní spokojní." Nemajú vlastné hranice, nevedia povedať NIE, často sa nestíhajú ani naobedovať, a tak väčšinou večer alebo cez víkend si toto napätie kompenzujú jedlom. 

Raňajky ako základ dňa: Sú dve vajíčka pre ženu naozaj dosť? Doplnia dostatok bielkovín?

Raňajky určujú, či budete mať energiu alebo chuť na sladké už doobeda. Prečítajte si, prečo samotné vajíčka nestačia a ako poskladať plnohodnotný tanier.

3. Často sa hovorí o tom, že jedlo je palivo, čo aj je. No ty zároveň hlásaš, že je to jazyk, cez ktorý komunikujeme so sebou. Ako a kedy si si uvedomila, že jedlom vyjadruješ aj svoje emócie? Bola to možno nejaká konkrétna situácia či životné obdobie? 

V prvom rade by som povedala, že jedlom často svoje emócie potláčame. Cítime strach, hnev, stres alebo prázdno a namiesto toho, aby sme sa zastavili, dovolili si to precítiť a spracovať, zajeme to. Lenže nespracované emócie nikam nezmiznú. Jedlo je krátky únik, ale nevyrieši žiadnu emóciu ani našu únavu. Často sa emócií bojíme, lebo prejavovať ich v minulosti nebolo bezpečné. Karhali nás za ne, vysmievali sa alebo trestali.

Takže áno, emočné jedenie nám dokáže krásne ukázať boľavé miesta, ktoré je dobré začať liečiť inak, ako jedlom. Dá sa to, základ je práve láskavosť voči sebe a ochota lepšie sa spoznávať a prestať si klamať. 

4. Jednou z tých emócií je aj útecha. Často totiž používame jedlo ako útechu. Myslíš, že je to niečo, za čo by sme sa mali hanbiť, alebo skôr signál, ktorý nám ukazuje, čo v sebe potrebujeme počuť?

Za nič v súvislosti s jedlom by sme sa nemali hanbiť. Tak ako neuznávam zahanbovanie iných ľudí, vrátane detí, tak neuznávam ani keď zahanbujeme samy seba a hovoríme si slová, ktoré by sme nepovedali možno ani najväčšiemu nepriateľovi. Vytváranie pocitu viny a hanby je veľmi negatívna energia, ktorá v nás ubíja motiváciu sa snažiť niečo zmeniť. 

Jedlo ako útechu používame preto, lebo sme sa to takto naučili. Nie preto, že sme neschopné či nemožné. To musím často prízvukovať. Môže to byť naučený vzorec z detstva v štýle: "Plačeš? Bolí ťa niečo? Tu máš cukrík, bude ti lepšie..." Čo je práve veľmi nezdravé odvádzanie od emócií, namiesto toho, aby sme sa naučili, ako s nimi pracovať.

Ak nepoznáme iné spôsoby ako so sebou pracovať, tak automaticky siahame po jedle. Veľa nezdravých programov si nesieme z detstva a ak si ich uvedomíme, máme vyhraté. Potom to chce už len vnímavosť voči sebe a láskavú vytrvalosť. Nečakať, že zmena príde za 3 dni. 

Ester Porubcová: Pre mňa bolo nepredstaviteľné, že by som na jedlo nemyslela

Úspešná podnikateľka a influencerka, ktorá inšpiruje ženy k sebaláske a zdraviu. Ako sa jej podarilo spojiť šport, zdravie a podnikanie do značky ESTYWELL?

5. Mnohé ženy majú skúsenosť s diétami, zákazmi, výčitkami či PPP. Prečo podľa teba v nás táto kultúra obmedzovania pretrváva a prečo je tak ťažké ju prelomiť?

O tom by sme mohli napísať samostatný článok. :) Kde začať? Asi výchovou dievčat, ktorá je často rovnaká ako výchova chlapcov. A to nie je dobré. Dievčatá potrebujú byť odmalička prijímané také, aké sú, potrebujú cítiť bezpodmienečnú lásku bez tlaku na výkon, bez porovnávania. Porovnávanie a súťaženie svedčí chlapcom (v rozumnej miere), ale dievčatám nie. A tak v nás ostáva trvalý pocit, že nie som dosť dobrá. Musím dosahovať excelentné výkony či spĺňať telesné kritériá, aby som si zaslúžila lásku a uznanie. 

Tiež by som chcela upozorniť na to, čo viem od niektorých klientok. V samotných rodinách sa priveľa rieši výzor, štíhlosť, malým dievčatám sa kontroluje jedlo. Dokonca sú porovnávané vlastnou mamou alebo preberajú vzorce od mamy, ktorá najviac rieši ako vyzerá. 

Veľmi častou príčinou prehnanej kontroly jedla (diéty, zákazy, počítanie kalórií) je prísna výchova alebo nefunkčná rodina, v ktorej sme ako malé nemali nič zo svojho života pod kontrolou. Mám klientky, ktoré si nikdy nemohli vybrať, čo by chceli zjesť a ani koľko. 

Všetko im bolo diktované, nemali žiadnu slobodu v rozhodovaní o sebe. V dospelosti tak na podvedomej úrovni hľadajú niečo, čo by mohli kontrolovať a jedlo je oblasť, ktorá sa priam ponúka. Lenže je to cesta z extrému do extrému. Z neslobody v detstve sa prehupneme do neslobody v dospelosti. Alebo táto prísna výchova a zákazy vedú k opačnému extrému, že si to chce žena v dospelosti vynahradiť. Už jej nikto nemôže jedlo zakázať, a tak sa prejedá. 

6. Vo svojom odbore sa stretávaš s mnohými klientkami. Ak by si mala pomenovať najväčší omyl, ktorý si ženy nesú, keď ide o jedlo a vlastné telo, čo by to bolo?

Hmm… asi ten najväčší omyl je presvedčenie, že musím jesť málo, aby som bola štíhla a musím sa vyhýbať všetkému nezdravému. Je to neudržateľné a hlavne je to úplne v rozpore s tým, čo naše telo aj myseľ potrebujú. Vedie to, bohužiaľ, k deleniu svojho života na: 1) jem málo a vydržím nedať si čokoládu a následne 2) už to nevydržím, kašlem na to a jem piate cez deviate. 

A ešte ma fascinuje, ako mnohé ženy robia zo svojho tela pokusného králika, idú z extrému do extrému a naskakujú na nové diétne trendy. Úplne tým stratia vnímanie svojho tela, potláčajú signály hladu a sýtosti a žijú v permanentnej nerovnováhe fyzickej aj psychickej. 

5 mýtov o výžive, ktorým už môžeme konečne prestať veriť

Chcete mať jasno v tom, čo je skutočne nezdravé a čo len mýtus? Toto je 5 najrozšírenejších klamstiev o strave. Pečivo, tuk ani cukor nie sú nepriatelia.

7. Na tvojom blogu spomínaš, že cesta k láskavejšiemu prístupu nie je o rýchlych výsledkoch, ktoré my však často zúfalo hľadáme. Ako by si vysvetlila žene, ktorá je nešťastná z jojo efektu, že práve spomalenie a trpezlivosť sú kľúčom?

Toto pochopenie považujem za absolútny základ. Pri prenastavovaní tohto vnímania s klientkami väčšinou vysvetľujem zrozumiteľne, ako funguje naše telo a kombinujem to so psychológiou. Veľmi záleží na konkrétnej klientke, čo už má za sebou a čo potrebuje počuť, aby to pre ňu bolo uveriteľné a bola ochotná začať robiť veci inak. 

Väčšina klientok ku mne prichádza v stave, kedy chápu, že už nemá zmysel opakovať niečo, čo im doteraz nefungovalo a sú z toho unavené. Takže sú novej a pomalšej ceste otvorené. Ak ku mne prichádza žena, ktorej motivácia je v prvom rade to, že sa chce konečne cítiť dobre, je to vždy krásna práca! 

8. Poďme nachvíľu k vareniu, pretože to ti ide skvele a sama mám nejaké recepty už odskúšané. Ako sa zmenilo tvoje varenie od rýchlej povinnosti k vareniu s prítomnosťou a láskavosťou? Vieš opísať, ako to ovplyvnilo tvoje dni či tvoje vzťahy?

Mňa začalo varenie skutočne baviť v momente, keď som zistila, že mám intoleranciu na mlieko a chcela som kvôli zdraviu obmedziť aj mäso. Hľadala som nové potraviny, začala variť viac strukovín, celozrnných obilnín a oveľa viac zeleniny. Vznikli nové kombinácie, nové chute a z toho som mala radosť. 

Došlo mi, že ak si to urobím ťažké v hlave, bude to ťažké aj v realite, no ak si v tom nájdem radosť, bude to zábavné. Takto sa snažím pristupovať ku všetkému, čo robím. Ale som ako každá žena, aj mne sa občas nechce variť. 

9. Dá sa povedať, že ako moderné ženy dnes často žijeme v obrovskom tempe – práca, rodina, domácnosť, priatelia, záľuby. A úprimne, varenie často vnímame iba ako ďalšiu povinnosť. Ako nám môže jedlo a varenie namiesto priniesť, naopak, pokoj a energiu?

Nuž, každý to môže mať trochu inak a úplne rozumiem ženám, ktoré varenie od prírody nebaví. Na druhej strane je dobré si uvedomovať, že naša myseľ nám často hádže polená pod nohy. Niekde som počula peknú vetu: "Nehľadaj len to, čo ti robí radosť, ale hľadaj radosť v tom čo robíš." Je to podľa mňa veľká pravda.

Ak sa plne sústredím na varenie, nenechám sa pri tom rušiť a viem že robím niečo dobré pre seba, že sa dobre vyživím, tak ma to baví oveľa viac, než keď to beriem len ako povinnosť. A tiež často motivujem moje klientky, aby si život vrátane varenia zjednodušovali. Nemusí byť všetko dokonalé. 

10. Na záver, ak by si mala jednou vetou odkázať všetkým ženám, ktoré dnes bojujú s pocitom, že nie sú dosť – dosť dobré v stravovaní, v tele, v čokoľvek, čo cítia – čo by si im povedala?

Čomu o sebe veríš, to žiješ. Ak si teraz hovoríš "keď schudnem tých 10 kíl, tak potom sa konečne budem mať rada, budem dosť dobrá", tak to nie je pravda. Lebo zmeníš zovňajšok, ale vnútro ostane. A tak ti na sebe začne vadiť niečo ďalšie alebo priberieš znovu. Zmeň tento vnútorný pocit. Ak ti to nejde, nájdi pomoc. Kombinácia práce s myšlienkami aj s podvedomím prináša krásne výsledky. 

Jedlo ako cesta k prijatiu a láskavosti

Sonine myšlienky ako odborníčky nám pripomínajú, že jedlo nie je len o kalóriách či pravidlách, ale o láskavosti. Láskavosti k sebe aj k svojim blízkym. To, ako pristupujeme k jedlu, odráža naše vnútorné nastavenie, mieru sebaprijatia a vôbec schopnosť počúvať svoje telo. Cesta k zdravému vzťahu s jedlom vie byť kľukatá, ale ona nie je o dokonalosti. Je o malých krokoch, ktoré nás učia rešpektu a dôvere k vlastnému telu.

Nemusíme hneď meniť celý život. Stačí začať tam, kde sme - v kuchyni, pri tanieri, pri chvíľach, keď si dovolíme zastaviť sa a vnímať, čo naše telo naozaj potrebuje. Jedlo môže byť zdrojom radosti, pokoja a energie, keď k nemu pristupujeme s vedomím a láskavosťou.

Soňa nehovorí len o tom, čo máme jesť, ale ako sa cítiť vo vlastnej koži, ako si dovoliť byť nedokonalé a predsa dosť dobré. To je odkaz, ktorý si každá z nás môže odniesť - že starostlivosť o seba je základná potreba, a že každý malý krok k prijatiu seba samej je hodnotný.

Zdroj úvodnej fotky: Instagram / @laskave_varenie