Koľkokrát ste sa už postavili pred plnú skriňu a napriek tomu mali pocit, že nemáte čo na seba? A koľkokrát ste si povedali, že práve tie ďalšie šaty, nové sako alebo kabelka vám konečne prinesú ten dobrý pocit? Väčšina z nás nenakupuje len oblečenie. Často si kupujeme emócie, odmenu po náročnom dni, nádej na nový začiatok alebo pocit, že tentoraz už budeme dosť. Lenže ten pocit zvyčajne vydrží len chvíľu.
Presne o tom sme sa rozprávali s Ľubomírou Dóšovou – ženou, ktorá už roky dokazuje, že udržateľná móda nie je o zákazoch, výčitkách ani dokonalosti. Je o slobode. O vedomých rozhodnutiach. O tom, že sa prestaneme naháňať za trendmi a začneme viac počúvať samé seba. V rozhovore otvorene hovorí o tom, prečo podľa nej fast fashion nie je len problém módneho priemyslu, ale aj našej túžby neustále niečo zapĺňať. Rozprávali sme sa o sebahodnote, minimalizme, textilnom odpade, ale aj o tom, prečo môže byť pokoj v šatníku odrazom pokoja v našom živote.
Naozaj tú ďalšiu vec potrebujeme? Alebo nám dnes chýba niečo úplne iné?
1. Ľubka, často hovoríš, že učíš ženy žiť bez fast fashion. Ja mám ale pocit, že v skutočnosti ich učíš ešte niečo oveľa hlbšie – spomaliť, prestať hľadať svoju hodnotu v nových veciach a začať si viac vážiť samé seba. Nie je to tak?
To je pre mňa veľká poklona, ďakujem. Priznám sa, že mojím cieľom nikdy nebolo hovoriť ženám, čo majú alebo nemajú nosiť. Ani ich presviedčať, aby prestali nakupovať. Skôr sa snažím otvárať otázky, ktoré si v dnešnom rýchlom svete možno ani nestíhame položiť. Naozaj potrebujem ďalšie nové šaty? Alebo túžim po pocite novosti? Po zmene? Po odmene? Po tom, aby som sa cítila lepšie? Verím, že udržateľnosť nezačína v šatníku. Začína v hlave.
Ak sa žene podarí uvedomiť si, že už dnes má dosť, zrazu sa mení oveľa viac než len jej spôsob nakupovania. Začne si viac vážiť veci, ktoré vlastní, viac premýšľať nad tým, čo si púšťa do života, a často zistí, že jej hodnota vôbec nesúvisí s tým, koľko nových vecí si kúpi.
Ja sa nesnažím ženy pripraviť o radosť z módy. Práve naopak. Chcem, aby si ju užívali vedomejšie. Aby oblečenie bolo zdrojom radosti, nie neustáleho pocitu, že ešte stále nie sú dosť.
2. Myslím si, že ženy dnes nakupujú oblečenie nie preto, že ho potrebujú, ale preto, že sa snažia zaplniť niečo, čo im v živote chýba. Vidíš to podobne? Čo si za tie roky odpozorovala?
Myslím si, že dnes žijeme v dobe, keď je veľmi jednoduché prepadnúť rôznym závislostiam. Algoritmy, reklamy a sociálne siete sú navrhnuté tak, aby neustále priťahovali našu pozornosť a vytvárali v nás pocit, že nám niečo chýba. A oblečenie je toho súčasťou. Nechcem však ženy súdiť. Nikdy neviem, aký príbeh sa skrýva za ich rozhodnutiami. Skôr sa snažím pochopiť, prečo konajú tak, ako konajú. Čo ich vedie k tomu, že si opakovane kupujú nové veci, aj keď majú doma plnú skriňu.
Myslím si, že vo všeobecnosti dnes nakupujeme oveľa viac, než skutočne potrebujeme. Nie preto, že by sme boli zlí alebo nezodpovední. Ale preto, že sme súčasťou systému, ktorý nás neustále presviedča, že ďalší nákup nás urobí šťastnejšími, krajšími alebo úspešnejšími. Ja nechcem hovoriť: „Nerob to."
Radšej ukazujem, že existujú aj iné cesty. Že si môžeme oblečenie požičať, opraviť, vymeniť na swape alebo si jednoducho zamilovať to, čo už doma máme. Bez výčitiek a bez tlaku. Verím totiž, že pozitívna motivácia dokáže zmeniť oveľa viac ako strašenie či moralizovanie.
Ľubomíra Dóšová archív
3. Žijeme v dobe, keď nás sociálne siete presviedčajú, že musíme byť stále nové, stále krajšie a stále iné. Ako sa podľa teba dá zostať verná sama sebe vo svete, ktorý nás neustále presviedča, že nie sme dosť?
Myslím si, že práve toto je jedna z najväčších výziev dnešnej doby. Každý deň vidíme stovky reklám, odporúčaní a videí, ktoré nám podsúvajú predstavu, že šťastie sa skrýva v ďalšom nákupe. Že potrebujeme nové šaty, nový trend alebo novú verziu samej seba. Ja sa snažím ženám pripomínať pravý opak. Že už dnes sú dosť. Že už dnes majú dosť. A že ich hodnota nikdy nebude závisieť od toho, čo majú oblečené.
Neznamená to, že sa nemáme rady pekne obliekať. Aj ja milujem módu. Milujem farby, materiály, strihy a kreativitu, ktorú oblečenie prináša. Rozdiel je v tom, že sa snažím nehľadať svoju hodnotu v neustále sa meniacich trendoch. Móda by mala byť spôsob, ako vyjadriť samú seba. Nie spôsob, ako dokazovať svoju hodnotu svetu. A možno práve vtedy, keď prestaneme neustále hľadať niečo nové, začneme oveľa viac vnímať krásu toho, čo už máme – vo svojom šatníku aj v sebe.
4. V jednom z rozhovorov si povedala, že už roky nenakupuješ fast fashion. Čo bolo na tejto zmene najťažšie? Vzdať sa nákupov, alebo úplne zmeniť spôsob myslenia?
Možno to bude znieť zvláštne, ale pre mňa to vlastne nebolo ťažké. Nemám pocit, že by som sa niečoho vzdala. Skôr mám pocit, že som našla spôsob, ktorý mi dáva väčší zmysel. Keď zatúžim po niečom novom, často si to ušijem. Trvá to dlhšie, ale práve preto si ten výsledok oveľa viac vážim. Alebo si oblečenie požičiam, ak viem, že ho využijem len na nejaký čas, či príležitosť.
Nenakupovanie pre mňa nikdy nebolo obetou. Zároveň si však uvedomujem, že pre mnohých ľudí to môže byť veľmi náročné. Žijeme vo svete, kde je nakupovanie dostupné na jedno kliknutie.
Práve preto o tom hovorím. Nie preto, aby som niekomu niečo zakazovala, ale aby som ukázala, že existujú aj iné možnosti. Že si môžeme oblečenie požičať, opraviť, ušiť alebo jednoducho znovu objaviť kúsky, ktoré už doma máme. Nechcem ženy pripravovať o radosť z módy. Chcem im ukázať, že tá radosť môže mať aj inú podobu než ďalší nákup.
5. Zaujíma ma aj to, ktorý moment bol ten zlomový, kedy si si uvedomila, že už nechceš byť súčasťou systému fast fashion.
Myslím si, že u mňa neexistoval jeden veľký zlomový moment. Bola to skôr cesta, ktorá sa skladala z mnohých malých uvedomení. Od detstva som vyrastala pri šijacom stroji. S mamou sme šili, opravovali a upcyklovali oblečenie dávno predtým, ako sa tomu začalo hovoriť upcyklácia. Do second handov som chodila ešte v čase, keď to nebolo trendy. Bavilo ma objavovať originálne kúsky a dávať veciam nový život.
Neskôr, keď sa nám narodili deti, som začala oveľa intenzívnejšie premýšľať nad tým, koľko vecí ako rodina spotrebujeme. Nechcela som, aby vyrastali v presvedčení, že riešením všetkého je kúpiť niečo nové.
Veľmi silno ma ovplyvnilo aj obdobie, keď sme žili na Malte. Je to malý ostrov a zrazu som oveľa intenzívnejšie vnímala, koľko odpadu ako ľudia vytvárame a že ten odpad jednoducho niekam musí ísť. Začala som veľa čítať o minimalizme, udržateľnosti a postupne som si uvedomila jednu jednoduchú vec – vo väčšine prípadov už všetko, čo potrebujeme, dávno máme.
Veľký vplyv mali aj moji rodičia. Odmalička ma učili, že sa neplytvá. Ani jedlom, ani vecami, ani časom a už vôbec nie ľudskou prácou. Dnes si uvedomujem, ako veľmi ma táto výchova formovala.
Keď som neskôr založila Dielňu Kohútik, otvorili sa mi oči ešte viac. Zistila som, koľko textilného odpadu vzniká aj pri samotnom šití. Dokonca aj keď šijete z odpadu, stále vzniká ďalší odpad. A práve vtedy som začala premýšľať nad tým, ako využiť aj tie najmenšie zvyšky materiálu. Čím viac sa o módnom priemysle učím, tým viac cítim, že nestačí len meniť svoje vlastné návyky. Mám potrebu o tom hovoriť a ukazovať, že veci sa dajú robiť aj inak. Čiže u mňa je to skôr taký súbor udsalostí ako jeden zlom. Tak nejak sa to vo mne pospájalo, a to ma vedie.
Ľubomíra Dóšová archív
6. Akú najväčšiu lož podľa teba ženám predáva módny priemysel?
Myslím si, že najväčšou lžou nie je to, že potrebujeme stále nové oblečenie. Najväčšou lžou je, že nové oblečenie zmení nás. Že keď si kúpime tie správne šaty, budeme sebavedomejšie. Keď si oblečieme najnovší trend, budeme krajšie. A že svoju hodnotu môžeme budovať tým, čo máme na sebe. Lenže tak to nefunguje.
Nové šaty nám môžu priniesť radosť. A ja na tom nevidím nič zlé. Módu milujem. Milujem jej kreativitu, farby aj schopnosť vyjadriť našu osobnosť. Problém nastáva vo chvíli, keď od oblečenia začneme očakávať, že zaplní niečo, čo sa kúpiť nedá. Žiadne šaty nám nedajú pocit vlastnej hodnoty. Ten si musíme nájsť samy v sebe.
A možno práve preto sa snažím ženám pripomínať, že móda má byť spôsobom, ako vyjadriť svoju osobnosť. Nie spôsobom, ako si ju vytvoriť.
7. Neviem, ako to máš ty, ale mne nestačí, aby bol môj šatník krásny. Musí mi prinášať aj pokoj. Myslíš si teda, že náš šatník veľa prezrádza o tom, čo práve prežívame?
Myslím si, že áno. Šatník je podľa mňa oveľa viac než len miesto, kde máme uložené oblečenie. Veľakrát odráža to, ako žijeme, aké rozhodnutia robíme a čo je pre nás dôležité. Ja túžim po šatníku, v ktorom má každý kúsok svoj príbeh. Ideálne by som pri každom vedela povedať, kto ho ušil. Poznala tvár alebo rodinu, ktorá stojí za značkou. To dáva oblečeniu úplne inú hodnotu. Zároveň však nechcem vytvárať dojem, že všetko musí byť slow fashion alebo od lokálnych dizajnérov. To by bolo nereálne.
Pokojne môžeme mať v šatníku aj kúsky z fast fashion. Dôležité je, ako sa k nim správame. Či ich naozaj nosíme, staráme sa o ne, opravujeme ich a vážime si ich. Myslím si, že je veľmi dôležité odkiaľ oblečenie pochádza, ale aj to, ako dlho a s akou úctou ho používame.
Pre mňa je krásny šatník taký, ktorý mi slúži. Taký, za ktorým stoja vedomé rozhodnutia. Nie impulzívne nákupy, ale kúsky, ku ktorým mám vzťah a ktoré mi prinášajú radosť aj pokoj.
Ľubomíra Dóšová archív
8. Si neskutočne talentovaná a kreatívna žena. Nestáva sa ti niekedy, že máš chuť tvoriť nové veci, ale zároveň bojuješ s tým, aby si nevytvárala ďalší zbytočný produkt?
Áno. A priznám sa, že to pre mňa bolo istý čas veľmi náročné. Keď už roky organizujete swapy a vidíte množstvo krásneho oblečenia, ktoré si stále hľadá svojho majiteľa, prirodzene sa začnete pýtať, či svet naozaj potrebuje ďalšie nové veci.
Mala som obdobie, keď ma táto myšlienka úplne paralyzovala. Nedokázala som šiť nové oblečenie, pretože som mala pocit, že by som len pridávala ďalší produkt do už aj tak preplneného sveta. Postupne som však pochopila, že riešením nie je prestať tvoriť. Riešením je tvoriť zodpovednejšie.
Preto dnes veľmi rada pracujem s už existujúcim oblečením alebo s deadstock látkami, ktoré by inak zostali nevyužité. Baví ma hľadať krásu v tom, čo už existuje, a ukazovať, že aj zvyškové materiály môžu dostať nový život. A šitie samotné? Toho sa už asi nikdy nevzdám. Je to moja vášeň. Moja tvorivosť. A často aj moja terapia. Keď sadnem za šijací stroj, mám pocit, že som presne tam, kde mám byť.
9. Projekt pREoblečko nevznikol len ako požičovňa oblečenia, ale ako odpoveď na problém nadmernej spotreby. Keď si s touto myšlienkou prichádzala, stretla si sa skôr s nadšením alebo s nepochopením?
Veľmi ma prekvapilo, koľko podpory sme dostali. O problémoch fast fashion hovorím už dlhé roky. Ale nikdy som nechcela komunikovať štýlom: „Toto nesmieš." Alebo: „Takto to robíš zle." Oveľa bližšie mi je ukazovať alternatívy. Ak nechceš kupovať nové oblečenie, môžeš prísť na swap. Môžeš si ho opraviť. Naučiť sa šiť. Objaviť radosť z upcyklácie. A pREoblečko bolo pre mňa ďalším úplne prirodzeným krokom na tejto ceste. Všetky moje projekty spája jedna myšlienka – #textilniejeodpad.
Ohlasy boli od začiatku nádherné. Ľudia zdieľali našu myšlienku, povzbudzovali nás a postupne zisťujem, že čoraz viac žien je otvorených tomu, že oblečenie nemusíme vlastniť, aby sme si ho mohli užiť.
Úprimne verím, že požičiavanie bude jednou z prirodzených súčastí budúcnosti udržateľnej módy. Nie preto, že by vyriešilo všetky problémy módneho priemyslu, ale preto, že mení spôsob, akým o oblečení premýšľame. A práve to mi dáva nádej. Každá ďalšia žena, ktorá si namiesto nákupu prvýkrát oblečenie požičia, je pre mňa malým dôkazom, že zmena je možná.
10. Počas rokov si stretla stovky žien na workshopoch, kde ich učíš šiť, opravovať a upcyklovať oblečenie. Vidíš väčší záujem o kvalitu, lokálnu tvorbu a udržateľnosť, alebo je cena stále tým hlavným faktorom pri rozhodovaní?
Je to veľmi individuálne. Niekedy mám pocit, že všetci okolo mňa už poznajú slovenské značky, rozumejú pojmom ako slow fashion či cirkulárna ekonomika a že o týchto témach už netreba hovoriť. A potom prídem na workshop medzi tínedžerov a zistím, že mnohí z nich nepoznajú ani jednu slovenskú módnu značku a vôbec netušia, kde alebo za akých podmienok vzniká oblečenie, ktoré nosia. Vtedy si uvedomím, že žijem vo svojej bubline. A to je úplne v poriadku.
Práve preto si myslím, že o týchto témach treba hovoriť stále. Nie preto, aby sme ľudí strašili, ale aby sme im ukázali súvislosti. Keď raz človek pochopí, koľko práce, vody, energie a ľudských príbehov sa skrýva za jedným tričkom, začne sa na oblečenie pozerať úplne inými očami.
Vidím však, že záujem rastie. Čoraz viac ľudí sa pýta na kvalitu, pôvod materiálov alebo na to, kto oblečenie ušil. A to mi dáva nádej, že sa naše rozmýšľanie pomaly mení.
11. Tvoj projekt nesie silné posolstvo #textilniejeodpad. Keby si mala vybrať jednu vec, ktorú by mal každý z nás zmeniť vo svojom prístupe k oblečeniu už dnes, čo by to bolo a prečo práve to?
Keby som mala jedno želanie, chcela by som, aby sa každý z nás mohol aspoň na jeden deň pozrieť na módu mojimi očami. Myslím, že potom by sme si všetci svoje oblečenie vážili oveľa viac. Ak by som však mala povedať len jednu jedinú vec, bolo by to toto: Začnime nosiť oblečenie s úctou. Úctou k človeku, ktorý ho ušil. Úctou k materiálom, z ktorých vzniklo. Úctou k zdrojom našej planéty, ktoré boli potrebné na jeho výrobu.
Veľakrát na workshopoch hovorím, že by som dopriala každému skúsiť si ušiť obyčajné tričko. Myslím si, že potom by už nikto nepovedal, že tričko môže stáť menej ako šálka kávy. Zrazu totiž pochopíte, koľko času, zručnosti a práce sa za ním skrýva. A keď si začneme vážiť prácu ľudí, prirodzene si začneme viac vážiť aj samotné oblečenie.
Ľubomíra Dóšová archív
12. Ako sme už načrtli, veľkou súčasťou tvojej práce sú aj swapy, ktoré majú nielen ekologický, ale aj komunitný rozmer. Čo podľa teba ženy na týchto stretnutiach hľadajú úplne najviac?
Na našich swapoch v Starej jedálni sa už dávno nemení len oblečenie. Stretávajú sa tam celé rodiny. Mamy, deti, kamarátky aj staré mamy. Mnohí sa u nás obliekajú doslova od hlavy po päty. Samozrejme, detské oblečenie patrí medzi najvyhľadávanejšie kategórie. Deti rastú neuveriteľne rýchlo a práve pri nich dáva výmena oblečenia obrovský zmysel.
Ale myslím si, že ženy na swapoch nehľadajú len nové kúsky. Hľadajú aj ten krásny pocit objavenia. Ten moment, keď nájdu niečo, čo im dokonale sadne, niečo, čo má príbeh a čo by možno inak zostalo zabudnuté v cudzej skrini.
A potom je tu ešte jedna vec. Komunita. Veľakrát mám pocit, že ženy neprichádzajú len kvôli oblečeniu. Prichádzajú za atmosférou, rozhovormi, inšpiráciou a pocitom, že patria medzi ľudí, ktorí premýšľajú podobne. A práve to je pre mňa možno ešte väčšia hodnota než samotný swap.
13. Tvoja práca je postavená na myšlienke spomalenia, no podnikanie si často vyžaduje pravý opak. Ako sa ti darí hľadať rovnováhu medzi hodnotami slow fashion a realitou podnikania?
Priznám sa, že nie vždy ľahko. Aj ja som len človek. Sú obdobia, keď mám pocit, že všetko krásne stíham vnímať a užívať si. A potom prídu dni, keď mi práca prerastá cez hlavu, som unavená a mám pocit, že nestíham. Vtedy sa snažím vedome spomaliť. Pripomenúť si, prečo to celé robím. Nájsť si čas na rodinu, na šitie alebo len na obyčajné chvíle, ktoré sa nedajú naplánovať do kalendára.
Veľkými učiteľmi sú pre mňa moje deti. Oni žijú prítomným okamihom úplne prirodzene. Keď sa deje niečo pekné, dokážu sa v tom naplno zastaviť. A práve to sa od nich stále učím aj ja. Myslím si, že slow fashion nie je len o oblečení. Je to aj o tom, ako žijeme svoje životy.
14. Ako ťa dnes môžu ženy najčastejšie osloviť alebo zapojiť sa do tvojich aktivít, ak sa chcú stať súčasťou tejto krásnej komunity?
Najviac času trávim na Instagrame, takže práve tam ma ženy nájdu najľahšie. Komunikujem cez profily @preobleckoa @dielna_kohutik, kde zdieľam novinky, workshopy, swapy aj každodenné zamyslenia o udržateľnej móde. pREoblečko má aj webovú stránku, kde nájdu všetky aktuálne informácie.
A ak je niekto z okolia, veľmi rada sa stretnem aj osobne v našom ateliéri na Peknej ceste. Stačí sa mi vopred ozvať správou alebo telefonicky a dohodneme si stretnutie. Prekvapilo ma, že nie online, ale práve osobné stretnutia sú stále najobľúbenejśia forma požičiavania oblečenia. A ja sa z nich úprimné teším. Mám pocit, že práve v nich vznikajú tie najkrajšie rozhovory, nápady aj priateľstvá. A presne o takej komunite som od začiatku snívala.
A chcela by som ešte dodať, že naozaj verím, že dnes viac ako kedykoľvek predtým platí, že šaty robia človeka. Zároveň si však nemyslím, že svet zachránime tým, že všetci začneme žiť dokonale udržateľne. Verím však, že ho môžeme meniť tým, že každý z nás urobí o trochu vedomejšie rozhodnutie, než urobil včera.
Zdroj úvodnej fotky: Ľubomíra Dóšová archív
0 komentárov