Z titulky Miss Slovensko až do zákulisia medzinárodných filmových projektov – príbeh Frederiky Kurtulíkovej nie je len o kráse, ale o neustálej premene, hľadaní vlastnej identity a odvahe meniť smer. Víťazka súťaže Miss Slovensko 2019 dnes balansuje medzi modelingom v Rakúsku a na Slovensku, materstvom a ambíciou presadiť sa vo svete herectva – vrátane účinkovania v dokumentárnom projekte o Alfred Nobel pre ORF.
V našom rozhovore otvorene hovorí o tom, ako ju zmenilo materstvo, prečo prehodnotila svoj pohľad na ženskosť a výkon, ale aj o realite práce v modelingu a herectve, kde úspech nie je samozrejmosťou. Dotýkame sa tém vyhorenia, sebahodnoty aj tlaku spoločnosti na ženy, ktoré chcú zvládnuť všetko. Frederika zároveň odhaľuje, čo sa skrýva za prechodom z modelingovej rutiny k herectvu, aké rozdiely vníma medzi Slovenskom a zahraničím a prečo je dnes pre ňu úspech definovaný úplne inak než kedysi.
1. Frederika, keď sa dnes pozrieš na svoj život s odstupom niekoľkých rokov od momentu, keď si získala titul Miss Slovensko, je niečo, čo by si dnes o sebe povedala úplne inak?
To, čo som vtedy hovorila, platilo. To, kým som dnes, je takmer úplne iná osoba. Za posledných 7 rokov v mojom živote prebehlo doslova niekoľko období, každé úplne iné, ktoré ma veľmi vyformovali. Som človek, ktorý sa vždy vyvíjal, ale posledné roky boli výnimočne intenzívne.
Striedali sa lepšie obdobia s veľmi náročnými (dva roky covidu v novej krajine, výchova dieťaťa bez takmer akejkoľvek pomoci, skĺbenie štúdia, práce a modelingu, a to všetko počas tehotenstva a prípravy na rolu matky), ale ako sa hovorí, čo vás nezabije, to vás posilní. A ja dnes omnoho lepšie viem, kto som, čo v živote chcem a čo všetko dokážem zvládnuť. Verím v samú seba a nebojím sa byť plne autentická.
2. Zmenilo sa aj tvoje vnímanie ženskosti za týchto posledných 7 rokov?
Áno. To sa zmenilo hlavne mojím tehotenstvom a materstvom. Predtým som bola veľmi zameraná na neustálu výkonnosť a zvládanie všetkého sama, počas materstva som si uvedomila aj mnoho iných hodnôt, aké žena prináša do dnešného sveta. Bol to taký boj sama so sebou, veľká vnútorná premena.
Mám pocit, že dnes spoločnosť od žien vyžaduje vyrovnať sa vo všetkom mužom a zároveň byť perfektnou ženou, a to nás ženy vedie k preťaženiu a vystúpeniu zo ženskej energie. Tohto tlaku som sa vzdala a je mi omnoho lepšie.
Frederika Kurtulíková archív
3. Tvoj život sa pohybuje medzi modelingom, herectvom a životom na cestách, ak to tak môžeme nazvať. Čo bol ten najzásadnejší moment, ktorý zmenil smer tvojej kariéry a kde sa momentálne upínajú tvoje priority?
Život na cestách to už nie je, to sa zlomilo covidovým obdobím, už počas neho som ostala vo Viedni a cestovala len do Bratislavy kvôli štúdiu. Na pracovné cesty už nebol čas ani priestor. Dnes mám už takmer dvojročného syna, takže potrebujem žiť stabilnejší život. Na materskej som bola len rok a dnes sa sústredím na to, aby sa mi herecká kariéra mohla rozbehnúť naplno, avšak aspoň nejaký čas sa to asi nezaobíde bez stabilnej práce.
Opäť raz je toho v mojom živote veľa, kedy som rozhodená medzi výchovou dieťaťa, nástupom do práce, rozvíjaním hereckej kariéry a do toho si zdokonaľujem nemčinu. Najzásadnejším momentom v smerovaní mojej kariéry bolo účinkovanie v reklamách a malé herecké role, kedy som si uvedomila, ako veľmi ma baví hrať na kameru a celkovo to prostredie a ľudia na pľaci.
4. Žijeme v dobe, kde sa úspech často meria viditeľnosťou, výkonom a reakciami okolia. Ty si však zažila svet modelingu aj herectva, kde je tlak na výkon aj obraz veľmi prítomný. Kde si sa v tom všetkom naučila hľadať vlastnú hodnotu?
Veľmi skoro som sa naučila, že nikdy sa nezapáčime všetkým. Ľudia nás hodnotia podľa svojich predstáv, nastavenia a hodnôt. Moja vnútorná hodnota preto nie je labilná a závislá od ostatných. Zároveň to vidím tak, že naša ľudská hodnota je niečo iné ako profesijná hodnota – tá závisí od našich skúseností, profesionality, výkonu, vôle na sebe pracovať a dosahovať výsledky.
Vždy som si dala záležať radšej na kvalite mojej práce než na rýchlej, hlučnej viditeľnosti. To, či to druhí ocenia, už neviem ovplyvniť. Ale toto sa zhoduje s mojimi vnútornými hodnotami a inak to robiť neviem, lebo by ma to nenapĺňalo. Samozrejme si prajem, aby moje schopnosti boli videné a ocenené.
5. Ako si zároveň nastavuješ hranice, aby si v tomto prostredí nevyhorela?
Najhlavnejšie je už vyššie spomínané a pri tejto brandži človek musí mať vždy zadné vrátka. Je to proste tak, že biznis niekedy ide, niekedy nejde. Alebo aj keď sa výborne rozbehne, len málokomu trvá naozaj večne. To je na tom náročné, kombinovať aspoň dve cesty naraz.
Vyhorenie príde, keď človek príliš tlačí na pílu. U mňa sa osvedčila taktika robiť to s vášňou, najlepšie ako viem, ale bez nátlaku – vtedy všetko išlo ľahšie. Vždy, keď som si stanovila presné ciele a prestala byť hravá, veci sa nejako zastavili a na mňa prišla frustrácia. Takže časom som zistila, čo u mňa funguje a čo nie.
6. Bolo niekedy obdobie, keď si pochybovala o tom, či je modeling alebo herectvo pre teba stále správna cesta?
Uf, a koľkokrát! Obe oblasti sú veľmi nevyspytateľné. Vždy keď bolo dlhšiu dobu tichšie obdobie, tak som rozmýšľala, či už neprišiel koniec tejto kariéry. Spočiatku ma tieto zmeny frustrovali, ale dnes som rada za takú cestu. Vďaka tomu som sa vrhla aj na štúdium a nazbierala aj iné pracovné skúsenosti, ktoré ma všestrannejšie vyformovali (asistentka v realitnej kancelárii na Ibize, projektová asistentka v Jane Goodall Institute, sprievodkyňa v OSN vo Viedni a pod.).
7. Herectvo mi oproti modelingu príde iné v tom, že si vyžaduje hlbšie ponorenie sa do emócií a psychológie postavy. Ako si si možno vybudovala odvahu vstupovať do nových profesijných rolí?
Presne tak! A to ma na tom nesmierne baví. Modeling po vyše desiatich rokoch sa stal takou automatickou rutinou, ale vďaka nemu som mala možnosť stáť pred kamerou a hrať v reklamách. A tak som si postupne uvedomila, že hranie na kameru by ma bavilo ešte viac než len pózovanie. Myslím si, že v každej role sa musí herec/čka tak trochu nájsť, aby ju vedel autenticky stvárniť.
Mňa od skorého veku fascinovala ľudská psychológia. Vždy som rada sledovala ľudí a snažila sa vžiť do ich kože, ale tak skutočne – čo asi prežívajú, čo formovalo ich charakter, prečo sa správajú tak, ako sa správajú (pozitívne či negatívne). Pri herectve mám možnosť si ich život potom prakticky vyskúšať. Je to taká kreatívno-psychologická hra. A som presvedčená o tom, že čím lepšie človek pozná sám seba (všetky svoje dobré stránky, ale aj svojich vnútorných démonov), tým lepšie a ľahšie sa časom obuje do akejkoľvek postavy.
Herectvo predstavuje pre mňa úžasný osobnostný rast a celkovo milujem to prostredie na pľaci, kde spolu kreatívni nadšenci tvoria príbehy, ktoré sa dotknú ľudí, vyrozprávajú príbehy, inšpirujú alebo jednoducho len zlepšia náladu.
Frederika Kurtulíková archív
8. Tvoja skúsenosť s projektom o Albertovi Nobelovi pre ORF ťa posunula aj smerom k medzinárodnej hereckej skúsenosti. Čo bol pre teba najväčší rozdiel medzi prácou na Slovensku a v zahraničí?
Na Slovensku som mala hereckú skúsenosť zatiaľ len v reklamách. Pracuje sa mi tu dobre. Ja hlavne hodnotím profesionalitu a atmosféru na pľaci a to bolo vždy, ako má byť. A hlavne je také super, že presne poznáte mentalitu a humor ľudí, s ktorými pracujete. Aj keď ich stretnem po prvýkrát, cítim sa, akoby som prišla medzi svojich a som úplne zrelaxovaná.
Čo milujem na zahraničných projektoch, je medzinárodné prostredie. Ľudia, s ktorými pracujem, sú z mnohých krajín. Vždy sa teším, odkiaľ koho stretnem, čo sa dozviem, mávam zaujímavé rozhovory a pocvičím si svoje cudzie jazyky. Ľudia sú väčšinou otvorenejší, lebo každého zaujíma, kto čo prináša.
Na pľaci je vždy veľká slušnosť, človek musí byť viac opatrný, aby dával pozor na správanie, ktoré je akceptovateľné pre všetkých. Veľmi ma to naučilo soft skills – rýchlo sa prispôsobiť novému a nevyspytateľnému prostrediu. Súčasťou štábu pre dokument o Nobelovi bola aj firma zo Slovenska a to je potom také milé, že „jeeej, ahojte“ a už idete ako s kamarátmi.
9. Je prirodzené, že každá kariéra má momenty rastu, ale aj stagnácie. Bola v tvojej profesijnej dráhe fáza, ktorú by si spätne takto označila?
Ako som už spomínala, áno, boli, ale najhoršia bola covidová fáza, keď som si myslela, že teda naozaj odchádzam do večného dôchodku. Po nej sa práca opäť rozbehla, aj keď podľa mňa ide už o niečo iné – výrazne presmerované na sociálne siete. Ešte stále sú seriózni klienti naučení na staré pravidlá, ale už je toho omnoho menej a človek sa v tomto svete musí inak obracať.
10. Ako dnes vnímaš úspech v modelingu a herectve? Zmenilo sa pre teba to, čo znamená byť úspešná v porovnaní s tým, keď si do tejto profesie vstupovala?
Modeling som nikdy nebrala ako svoj životný kariérny sen. Bola to zaujímavá príležitosť zarobiť si, pocestovať a nazbierať drahocenné medzinárodné skúsenosti. Čo sa týka herectva, spája sa to hlavne so slávou a verejným uznaním. Pre mňa by ale úspech bol, keby mám možnosť pracovať na kvalitných filmoch (pred kamerou, ale kľudne zároveň aj behind the scenes) a práce by bolo toľko, že by som sa mohla plne venovať len tomu.
Frederika Kurtulíková archív
11. Na záver ma zaujíma, aké každodenné rituály si si vybudovala, aby si si udržala nielen dobrý vzhľad, ale aj dobrý pocit sama zo seba?
Osvedčilo sa mi ísť spať pred polnocou. Je to úplne zásadné – inak som unavená, aj keby som spala desať hodín. Potrebujem jesť dostatok zeleniny a bez šalátov by som neprežila. Bez cvičenia vydržím, keď sa nedá stíhať, ale cítim obrovský rozdiel v týždňoch, keď cvičím a keď nie. Nielen fyzický, ale aj mentálny. Človek je tak nejako viac sústredený, disciplinovaný a celkovo aktivovaný.
12. Keby si mala ženám odporučiť jeden jediný rituál, ktorý by im podľa teba mohol zmeniť vzťah k vlastnému telu, vzhľadu alebo sebadôvere, ktorý by to bol a prečo práve tento?
Milujem, keď ľudia vstúpia do svojej autentickosti so sebavedomím, vyzdvihnú svoju výnimočnosť – a to pôsobí omnoho silnejšie než napríklad žena, ktorá zvonku vyzerá úplne dokonale, no pociťuje kopec vnútornej neistoty, stále sa kontroluje a porovnáva. Autentické vyžarovanie a sebaprijatie sa jednoducho nedajú prehliadnuť a taký človek vždy ostatných zaujme a je príťažlivý. Preto by som odporučila – neporovnávajme sa, vyzdvihnime svoje prednosti a nebojme sa byť iné.
Pokiaľ žena nemá pozitívny vzťah k svojmu telu, odporučila by som jej napríklad tanečné hodiny – či už belly dance, latinskoamerické tance, alebo tanec na opätkoch. Ten dokáže prebudiť ženský sexepíl a uvoľniť energiu do takej miery, že si k sebe žena prirodzene vybuduje lepší vzťah.
Zdroj úvodnej fotky: Gabriela Mendel, Frederika Kurtulíková archív
0 komentárov