Štúdium medicíny patrí medzi najnáročnejšie životné rozhodnutia. Navonok pôsobí ako prestížna cesta plná rešpektu a istoty, no realita býva náročnejšia. Dlhé hodiny učenia, prvé strety s pacientmi aj momenty, ktoré si človek nesie celý život. Práve o tom dnes hovoria mladí medici.
MUDr. Simona a MUDr. Tomáš, známi na Instagrame ako Medici a medičky, patria medzi tých, ktorí túto realitu približujú bez filtrov. Sú manželia, rodičia malého syna a zároveň lekári, ktorí popri práci v nemocnici vytvárajú obsah pre tisíce študentov medicíny. Simona pracuje na gynekologickom oddelení, Tomáš sa venuje detskej onkológii. Spoločne prepájajú odborné skúsenosti, humor aj každodenné situácie zo života v nemocnici.
Na sociálnych sieťach sa stali sprievodcami štúdiom aj praxou – ukazujú, čo má (a nemá) zmysel robiť počas školy, ako zvládať náročné obdobia aj to, o čom sa v medicíne bežne nehovorí. V rozhovore otvorene hovoria o svojej ceste, strese, vyhorení aj momentoch, ktoré im zmenili pohľad na prácu aj pacientov.
1. Na Instagrame vás sledujeme ako dvojicu, ktorá dokáže spojiť medicínu, humor aj realitu nemocnice do jedného feedu. Osobne vás vnímam ako takých sprievodcov štúdiom aj zákulisím nemocnice. Čo však o vás ľudia absolútne netušia?
Myslíme si, že veľa ľudí o nás nevie, že sme manželia, máme dvojročného syna a milujeme cestovanie, Áziu a dobré jedlo. O Tomášovi možno ľudia netušia, že pracuje na detskej onkológii, a o mne zas, že som na strednej škole spievala v hardrockovej kapele.
2. Ako sa začala vaša lekárska cesta? Viete nám ju v krátkosti opísať?
Simona: Pôvodne som mala nastúpiť na detskú urológiu, no po zmene okolností som nakoniec začala pracovať na gynekologickom oddelení v okresnej nemocnici, kde som si myslela, že sa dlho nezdržím. V tomto odbore som sa však naozaj našla a vyhovuje mi aj kolektív, aj práca v malej nemocnici.
Tomáš: Moja lekárska cesta sa začala už na základnej škole – vždy som hovoril, že chcem ísť na medicínu. Na strednej prišlo menšie zaváhanie, či sa nevydať politologickým smerom, no napokon zvíťazila medicína v Olomouci. Mesto bolo pomerne blízko môjho rodného domova a kvalita školy bola už vtedy na veľmi dobrej úrovni. Celý čas som sa chcel venovať onkológii – či už dospelej, alebo detskej – a práve v tomto odbore som napokon aj začal pracovať.
MUDr. Simona a MUDr. Tomáš archív
3. Mali ste moment, keď ste si povedali, že ste si možno vybrali príliš ťažkú cestu?
Simona: Jasné, v nočných službách, keď je človek na väčšinu vecí sám a musí riešiť prípady, ktoré nikdy predtým neriešil. Tiež pri mojich začiatkoch na ambulancii, keď ku mne chodili ženy s rôznymi problémami a jednoducho na začiatku nemá lekár toľko skúseností.
Tomáš: Nie, keby idem na školu, kde je skúška z matematiky, ešte doteraz som v medziročníku – to by bolo fakt ťažké. Takže ja som s výberom medicíny spokojný. Neviem si predstaviť robiť niečo iné.
4. Často hovoríte o živote medikov počas štúdia. Keby ste mohli zmeniť jednu vec na systéme vzdelávania mladých lekárov, ktorá by zásadne ovplyvnili ich štúdium, čo by to bolo a prečo?
Určite viac praxe, ale takej prítomnej s odborným vedením a mentoringom. Vždy je totiž raz vidieť niečo v praxi lepšie, ako sa to desaťkrát učiť. Prípadne by bolo fajn, keby sa medik mohol vo vyšších ročníkoch počas štúdia viac zamerať na odbor, ktorému by sa chcel venovať, a v ňom sa už postupne zdokonaľovať.
5. Keby ste mali byť úprimní, myslíte si, že systém štúdia medicíny učí študentov aj pracovať so stresom či traumou, alebo ich na realitu pripraví až samotná nemocnica?
Na toto ich nepripraví ani škola, ani nemocnica. Všeobecne je to asi veľmi subjektívne a individuálne – každý vníma stres inak a záleží aj na tom, aký typ stresu zažíva. Ale bolo by fajn, keby sa počas štúdia aj práce organizovali nejaké workshopy na túto tému.
6. Takisto sa hovorí, že prvý ročník je šok, tretí zlom a posledný test výdrže. Ktorý moment bol pre vás najťažší a čo konkrétne vám ho pomohlo zvládnuť?
Simona: Pre mňa bol asi najťažší posledný ročník, dostala som sa do stavu, keď som už totálne vyhorela. Pomohol mi však Tomáš aj rodičia a s ich podporou som to nakoniec úspešne dobojovala. Každopádne celých tých šesť rokov bol poriadny záhul na psychiku a chcelo to veľmi veľa sebazaprenia.
Tomáš: Najťažší bol pre mňa prvý ročník. To kvantum učiva, ktoré prišlo, bolo neobsiahnuteľné a z môjho pohľadu dnes aj neopodstatnené. Teraz by som sa to už nedokázal naučiť. Pomohlo mi vtedy viac vecí – rodina, priatelia, spolužiaci, motivácia a vidina lepších ďalších ročníkov.
MUDr. Simona a MUDr. Tomáš archív
7. V tejto súvislosti ste vytvorili aj vlastné mnemotechnické pomôcky, ktoré sú medzi študentmi populárne. Pamätáte si úplne prvú, ktorú ste si vytvorili?
Na prvú si nespomíname, ale na jednu z prvých, na ktorú si spomenieme ešte z anatómie, je určite TIDIVANHAL – tú sme však nevymysleli my. Je to ale super spôsob, ako si zapamätať učivo, ktoré sa dá jedine nabifliť.
8. Je medzi vami rozdiel v tom, kto je kreatívnejší pri tvorbe pomôcok? Vznikajú spontánne alebo si na ne sadnete a premýšľate ako nad projektom?
Väčšinu pomôcok vytvára Tomáš. Niekedy si však k tomu sadneme aj spolu a snažíme sa vymyslieť niečo zapamätateľné a vtipné.
9. Je tvorba týchto pomôcok pre vás spôsob, ako si udržať kontrolu nad chaosom učiva? Máte zároveň pocit, že keď sa študent učí cez príbeh, vytvára si k učivu hlbší vzťah?
Určite je to pre nás spôsob, ako si niektoré veci lepšie zapamätať, najmä tie, ktoré sa treba naučiť naspamäť a "nabifľovať".
10. Aký je najväčší mýtus o práci lekára, ktorý by ste chceli vyvrátiť? Niečo, čo by ste si priali, aby pacienti vedeli o vašej práci ešte skôr než vstúpia do ambulancie?
Mýtov vnímame viac, určite je to astronomický plat neatestovaných lekárov. Myslíme si tiež, že niektorí ľudia si myslia, že keď sme lekári, ovládame každý jeden odbor, ale to teda vôbec nie je pravda. A asi by sme chceli, aby pacienti vedeli, že sme tu pre nich a nebáli sa obrátiť so svojimi problémami na lekárov.
MUDr. Simona a MUDr. Tomáš archív
11. Ste stále veľmi mladí a som presvedčaná, že máte pred sebou nekonečné množstvo skúseností. No existuje už nejaký moment z nemocnice, ktorý vám zmenil pohľad na pacientov či vašu prácu?
Určite je takých momentov veľa, zažívame ich obaja, ale vypichnúť jeden konkrétny je veľmi ťažké.
Simona: Ja ako lekárka na gynekológii som bola dosť prekvapená, koľko mladých žien je v dnešnej dobe neplodných a ako veľa je potratov – nie je to nič nezvyčajné. Táto práca mi zmenila pohľad aj na to, že so založením rodiny som nechcela čakať, kým zatestujem, ako som to mala pôvodne v pláne.
12. Čo vás všeobecne na práci v nemocnici najviac vyčerpáva – fyzicky a čo mentálne?
Simona: Fyzicky asi vtedy, keď je dlhá a náročná operácia a na sále je teplo, neviete, ako sa postaviť, nemôžete sa poškrabať ani napiť, ani ísť na WC. Mentálne je to asi to, že musíte mať celý deň mozog zapnutý na 100 %.
Tomáš: Fyzicky asi vtedy, keď idem do bufetu – inak po schodoch veľmi nechodím. A mentálne je to najmä tá „zbytočná“ papierová práca.
13. Ak by ste mali jednou vetou povzbudiť mladé ženy či mužov, ktorí uvažujú o štúdiu medicíny, ale boja sa, že na to nemajú, čo by ste im odkázali?
Necítime sa byť nejakí motivátori, ale stále platí, že keď nevyskúšate, neviete – a možno by to potom raz ľutovali. Veľa ľudí nám na Instagrame píše, že už majú za sebou jednu vysokú školu, ale ich snom bolo ísť na medicínu, tak idú v tridsiatke (alebo aj neskôr) a plnia si svoje sny.
Zdroj úvodnej fotky: MUDr. Simona a MUDr. Tomáš archív
0 komentárov