Niektoré ženy sa v súťažiach krásy snažia zapadnúť. Sonja Kopčanová medzi ne nikdy nepatrila. Keď vstúpila do Miss Slovensko, neurobila to preto, aby potvrdila ideál dokonalosti, ale preto, aby ho spochybnila. Aby ukázala, že krása môže mať tvár, ktorú ešte svet nevidel.
A práve tam, v priestore plnom očakávaní, kde sa meria každý centimeter a každý detail, zistila, že dokonalosť síce zbiera lajky, ale nevyživuje dušu. Nebuduje vnútorný pokoj. A že žena, ktorá sa prestane naháňať za ideálom, získa niečo oveľa cennejšie - slobodu byť sama sebou. Tento rozhovor dáva návod na to, ako ísť odvážne proti prúdu. Je o ženskosti, ktorá sa nedefinuje v zrkadle, ale vo vnútri. Je o tom, čo znamená byť ženou v čase, keď svet stále očakáva dokonalosť.
1. Sonička, ja sa tak postupne dostanem k tomu, čo dnes tvoríš na sociálnych sieťach, no najprv ma zaujíma tvoje pôsobenie v súťaži Miss. Na prvý pohľad je to o vonkajšej kráse, ale mnohé finalistky opisujú, že práve tam sa najviac konfrontovali so svojím vnútorným svetom. Zažila si moment počas Miss, ktorý ťa prinútil úplne prehodnotiť to, ako sa na seba pozeráš dnes?
Určite áno, lebo ja som do Miss Slovensko nešla s tým klasickým nastavením, že idem súťažiť v kráse, ale naozaj s tým, že chcem ukázať niečo úplne iné, než tam dovtedy bolo vidieť. Ja som tam v podstate prišla za všetky tie baby, ktoré celý život mohli byť krásne, inšpiratívne, obdivuhodné, ale len kvôli nejakým fyzickým atribútom by sa do takejto súťaže nikdy nemohli prihlásiť, a ja som cítila, že aj ony si zaslúžia byť videné. Ja som tam šla aj sama za seba, ale aj za ne a chcela som tak akoby prelomovo ukázať, že hodnota ženy nie je len o dokonalých parametroch, ale o tom, čo v sebe nosí.
A popritom som si stále uvedomovala aj to, že áno, stereotypná krása bude mať vždy najlepšie čísla, vždy bude mať najviac lajkov a najväčšie dosahy, pretože väčšina ľudí je ešte stále nastavená takto. Ale otázka je, od akých ľudí? Lebo to je pozornosť, ktorá trvá iba chvíľu. A ja som v Miss práve pochopila, že ja nepotrebujem pracovať s davom, ktorý chce vidieť len dokonalosť. Ja chcem pracovať s tými pár ženami, ktoré sú už z tej dokonalosti unavené, ktoré chcú ísť hlbšie a chcú vidieť aj to, čo je pod povrchom. A to je pre mňa oveľa hodnotnejšie než mať masy.
A keď som práve s týmto pohľadom vyhrala, tak mi to dalo také potvrdenie, že áno, toto je môj smer - aj keď možno pôjdem proti prúdu, a aj keď to bude znamenať menšiu komunitu, tak bude oveľa silnejšia, úprimnejšia a presne tá, s ktorou chcem v živote pracovať. Miss bola pre mňa prelomová nie kvôli titulu, ale kvôli tomu, že som si v sebe urobila veľkú analýzu toho, kto som a čo chcem do sveta priniesť. Pochopila som, že nechcem meniť pohľad celého sveta na ženskosť, ale chcem byť tu pre ženy, ktoré so mnou cítia veci rovnako.
2. Vnímala si Miss možno ako niečo, vďaka čomu si potrebovala dôkaz, že si dosť dobrá? Alebo ti paradoxne pomohla oslobodiť sa od ideálu dokonalosti?
Úprimne, asi oboje. Ja som tam aj išla s tým, že chcem sama sebe potvrdiť, že ten môj pohľad na ženskosť a hodnotu ženy je skutočný, že to tak nevnímam len ja, ale že sú aj ľudia, ktorí to cítia podobne. A keď som videla, koľko žien okolo mňa bolo objektívne nádherných podľa všetkých tých klasických kritérií, a pritom vôbec neboli vyrovnané a spokojné samy so sebou, tak som pochopila, že dokonalosť nie je cieľ.
A hlavne, že dokonalosť nie je sloboda. To je niečo, čo ťa neustále ťahá do toho, že musíš byť vždy najlepšia verzia seba, aj vtedy, keď ju vôbec necítiš, a to je neskutočne vyčerpávajúce. Práve tam som si uvedomila, že ja nechcem žiť život, v ktorom sa budem stále naháňať za dokonalosťou. Ja chcem byť pravdivá, chcem byť cyklická, chcem byť raz bohyňa a raz unavené dievča v legínach, ktoré má pokoj.
A v momente, keď som uvidela, že ten môj pohľad ľudia cítia a že práve preto som vyhrala, tak ma to hrozne oslobodilo. Lebo som zrazu vedela, že nemusím hrať ideál, aby som bola hodnotná. Stačí mi byť sama sebou. A to mi vzalo obrovské bremeno z pliec.
Sonja Kopčanová archív
3. Existuje veľký spoločenský tlak na to, aby bola žena vždy upravená, estetická, kontrolovaná. Ako to cítiš ty?
Ja ten tlak vnímam, ale nemyslím si, že je vyslovene zlý, lebo ženy sú podľa mňa ozdobou sveta - a nech ňou sú naďalej, lebo svet by bol bez toho o dosť škaredším miestom, haha. Ale rozdiel je v tom, či sa upravujem preto, lebo chcem, alebo preto, lebo musím. A ja už dnes cítim, že to vždy musí byť voľba, nie povinnosť.
Niekedy mám deň, keď sa upravím, lebo sa tak cítim, a niekedy mám deň, keď som v mikine a v legínach a bez make-upu, a to zo mňa nerobí menej ženu. Sme cyklické, a to je podľa mňa celé tajomstvo. Ženskosť je všetko to, čo v sebe nosíme - aj tie dni, keď žiarime, aj tie, keď nechceme vidieť nikoho.
A práve to, že to vieme striedať, nás robí skutočne ženami. Ten vonkajšok má podporovať našu vnútornú energiu, nie skrývať ju. A práve v tom, že my oproti mužom sme naozaj každý deň iné (však oni denne vyzerajú rovnako), je tá naša krása.
4. Keď človek na pódiu prezentuje vonkajšou krásu, ľudia často predpokladajú, že pochybnosti o sebe nemá. Čo by si možno nikdy nepovedala nahlas, no ovplyvnilo to tvoju cestu k sebaláske?
Že ja som pochybovala neustále. Mala som tisíc dobrých vlastností, tisíc úspechov, ale aj tak som videla iba to jediné, čo som nemala dokonalé. Či už to bolo päť kíl, päť centimetrov, alebo niečo iné. A to je podľa mňa typicky ženské, lebo my sme vyrastali s tým, že ženy okolo nás o sebe pochybovali, stále o sebe hovorili kriticky, nikdy nepovedali, že sa cítia pekné - vždy riešili len to, čo im chýba. A to sa do nás zapísalo. Preto si myslím, že aj tie ženy, ktoré ľudia považujú za najkrajšie, pochybujú. Každá žena pochybovala.
Ale rozdiel je v tom, že keď začneš stavať sebavedomie na niečom inom než na vzhľade, tak ťa tie pochybnosti už nezoberú so sebou tak ľahko. Budú tam, lebo, opäť raz, sme cyklické, a nesieme si tieto generačné traumy a presvedčenia hlboko v sebe, ale už ťa tak neovládnu ako predtým. Alebo aspoň nie na tak dlho.
5. Nadviažem na predchádzajúcu otázku, pretože ma zaujíma, ktorý okamih v tvojom živote by si nazvala bodom zlomu - momentom, keď sa niečo v tebe preplo a povedala si si, že odteraz chcem žiť inak a viac pre seba?
Pre mňa to bol určite moment po poslednom rozchode, keď som si uvedomila takú úplne jednoduchú, ale pritom extrémne dôležitú vec - že ja som jediný človek, s ktorým budem celý život. Od rána do večera, od narodenia po posledný výdych.
A vtedy mi došlo, že ak nebude v poriadku vzťah so mnou, tak nebude v poriadku nič iné. Ani partnerstvá, ani rodina, ani práca, ani priateľstvá. Všetko stojí na tom, ako sa cítim sama so sebou. A dovtedy som to vnímala skôr ako frázu, ale až vtedy som to naozaj pocítila. A od toho momentu som začala žiť inak, viac sama pre seba. A vďaka tomu určite benefituje aj všetko a všetci naokolo mňa.
6. A ktorý vzťah, nie okolnosť, v tvojom živote ťa najviac ovplyvnil v tom, ako vnímaš samu seba?
Najviac určite tie rodinné. Tam sa tvorí všetko - to, čo počuješ, čo vidíš medzi riadkami, čo si zoberieš z dynamiky doma. Myslím si, že každá žena má v sebe trošku energiu fatherless daughter (dcéra, ktorej chýbal otcovský vzor), aj keď otec bol fyzicky prítomný, lebo muži historicky jednoducho neboli vedení k tomu, aby v dcérach budovali sebahodnotu.
A keď tú sebahodnotu v detstve nedostaneš, tak ju v dospelosti hľadáš v partnerstvách, v ľuďoch, v úspechoch. A ďalej určite aj tie generačné presvedčenia o jednej jedinej forme dokonalej ženy (najmä po vizuálnej stránke) zo strany žien v našej rodine ma dosť poznačili. Ale dá sa to preliečiť. Mňa veľmi ovplyvnilo aj to, že som videla, ako sa mení svet, ako sa ženy prestávajú tváriť dokonalo, ako začínajú byť autentické. To mi dodalo odvahu robiť to tiež.
Sonja Kopčanová archív
7. Osobne mám pocit, že sebaláska sa stala akýmsi trendom, ale v realite je celkom bolestivým procesom. Ktorý krok bol pre teba najťažší - z pohľadu prijatia nedostatkov, učenia sa hraníc či oslobodenia sa od hodnotenia?
Pre mňa bolo asi najťažšie prestať sa milovať iba vtedy, keď som výkonná. Ja som bola naučená, že hodnota prichádza vtedy, keď niečo dokážem, keď som produktívna a v najvyššom tempe. A učiť sa milovať tú verziu seba, ktorá je tichá, ktorá oddychuje, ktorá neprodukuje nič - to bolo pre mňa brutálne náročné. Ale viem, že presne túto lekciu potrebujem, ak chcem, aby ženy, s ktorými pracujem, túto lekciu vedeli prijať tiež.
A popravde, všetko, o čom hovorím v podcaste, som si musela sama zažiť - zlomené srdce, sklamania, pochybnosti, tieňové obdobia. Inak by som tomu nerozumela.
8. Ako svoje telo či vzťah k telu vnímaš dnes? Napríklad v tom, ako mu dôveruješ, ako ho počúvaš alebo ako sa oň staráš?
Dnes svoje telo už neberiem ako projekt, ktorý musím opravovať. Je to môj domov. A moje telo naozaj presne vie, čo odo mňa potrebuje. Vie, kedy chce jesť viac, kedy menej, kedy potrebuje spať, kedy mu škodí alkohol, kedy chce pohyb a kedy absolútny pokoj. Ja sa ho už nesnažím meniť, ja mu chcem rozumieť. A to je pre mňa ten najväčší rozdiel oproti minulosti.
9. Ako si už načrtla, máš aj vlastný podcast s názvom 50 Odtieňov Ženy, ktorým si vytvorila bezpečný priestor pre ženy. Máš pocit, že ťa tvoj vlastný podcast lieči?
Áno, brutálne. Každá jedna téma, ktorú otvorím, je niečo, čím sama prechádzam alebo som prešla. Je to môj osobný denník, moja forma spracovania vecí, moja terapia.
A zároveň nikdy nehovorím, že moja cesta je tá správna - je len moja. Ale keď si z nej niekto niečo vezme, tak ma to veľmi teší. Môžeš sa z mojej cesty inšpirovať, môžeš sa poučiť z mojich chýb, ale určite si buduj tú vlastnú. Skúšaj, niečo ti sadne, niečo nie. Hlavne ju celú nekopíruj, lebo bola dosť bolestivá, haha.
10. Je niečo, čo sa v podcaste zatiaľ neodvážiš otvoriť? Nie preto, že o téme nechceš hovoriť, ale preto, že na ňu ešte možno dozrievaš.
Áno, určite, celkovo naše rodinné témy. Je tam veľa nevypovedaného a zároveň veľa silného, ale je to pre mňa niečo, na čo ešte potrebujem dozrieť zvnútra. Nechcem o tom hovoriť skôr, ako sa budem cítiť úplne pripravená. Ale verím, že raz to príde - možno nie v podcaste, ale určite v uzavretých kruhoch žien, kde sa pracuje naozaj do hĺbky, lebo viem, že to istotne veľa ženám pomôže.
V súkromných rozhovoroch nemám problém otvoriť aj rodinné témy, ale verejne si ešte až tak netrúfam, čo mám dojem, že ma trošku brzdí od môjho plného, úprimného potenciálu. Ale pracujem na tom a tým, ktoré cítim, že to potrebujú, o tom určite porozprávam.
Sonja Kopčanová archív
11. Čo by si chcela, aby sa o ženskej duši alebo všeobecne ženách prestalo tabuizovať?
Ja osobne mám celkovo s tabu témami problém - kde to vôbec vzniklo a prečo sme sa toho ešte stále nezbavili? Prečo by sme nemali hovoriť o sexe alebo menštruácii, keď je to to, vďaka čomu sme všetci na svete? Prečo by sme nemali hovoriť o platoch alebo financiách, či vo firme, alebo vo vzťahoch, keď peniaze sú to, vďaka čomu v tomto dnešnom svete môžeme prežiť a rodiny a firmy vedia fungovať? Nerozumiem, ako je možné, že ešte niečo vôbec v dnešnej dobe tabu byť môže, ale to, samozrejme, nie je odpoveď na vašu otázku ...
Ak by som si mala vybrať jednu odpoveď, bolo by to asi to, že žena môže byť všetko naraz. Že silná žena môže byť unavená. Že sebavedomá žena môže pochybovať. Opäť raz - že sme cyklické, nie stále rovnaké. Že máme v sebe aj svetlo, aj tieň a že nič z toho nie je zlé. My sme 50 odtieňov, nie jeden, a všetky tie farby sú pravdivé, skutočné, krásne.
12. Každý máme časť osobnosti, ktorá je alebo kedysi bola zdrojom pochybností, no časom sa stala našou najväčšou silou. Čo je to u teba?
Určite citlivosť. Ja som ju roky v sebe schovávala, lebo som mala pocit, že je to niečo, čo ma spomalí, čo bude niekomu na príťaž, čo aj mne samej bude na príťaž. A až časom som pochopila, že práve tá moja citlivosť je moja najväčšia sila. Vďaka nej sa viem nacítiť na ľudí, pochopiť ich, vidieť v nich a vytiahnuť z nich to najlepšie. Že to je moja super schopnosť, ktorú som celý život potláčala, lebo som nechcela byť slabá. A dnes viem, že to je to najcennejšie, čo mám.
13. Takže Soni, z tohto všetkého, čo je podľa teba skutočná ženskosť?
Pre mňa je ženskosť sloboda. Sloboda byť všetkým, čím som - jemná, silná, unavená, zraniteľná, krásna, chaotická, pokojná, kreatívna, citlivá, emocionálna, racionálna. Sloboda meniť sa podľa obdobia, podľa dňa, podľa fázy. Sloboda cítiť, čo cítim, a žiť to bez hanby. Ženskosť nie je dokonalosť. Je to pravda. A všetko, čo je pravdivé, je podľa mňa krásne. A nie je na tom nič, za čo sa hanbiť.
Zdroj úvodnej fotky: Sonja Kopčanová archív
0 komentárov