Keď mladé dievča roky bojuje s vlastným telom, svet to často nevidí. Vidí len úsmev, dokonalé fotky a snahu byť v poriadku. Poruchy príjmu potravy sú často neviditeľné zvonka, no vo vnútri človeka dokážu narobiť tiché spúšte. Tereza Šlancarová - na Instagrame známa ako @terezas_diary – sa rozhodla o týchto spúšťach hovoriť nahlas. Bez filtrov a pravdivo, aj keď pravda môže byť občas skutočne nepekná.
Tereza otvorene opisuje roky, keď verila, že má všetko pod kontrolou, hoci jej telo bojovalo o prežitie. Dnes patrí medzi ženy a hlasy, ktoré dokážu mladým dievčatám povedať presne to, čo sama potrebovala počuť - že hodnota človeka nespočíva v jeho váhe, v dokonalosti ani v tom, koľko kalórií zjedol. A to si musíme pripomínať všetky. Tento rozhovor je o uzdravení, ale aj o tom, aké krehké je dospievanie v dobe, keď sa hodnota dievčat často meria vzhľadom a číslami.
1. Terezka, ty si si prešla kľukatou cestou PPP (porúch príjmu potravy), ktorú ale odvážne zdieľaš aj na svojich sociálnych sieťach, kde ťa sledujú tisíce mladých dievčat. Aj z vlastnej skúsenosti viem, že najťažšia časť cesty k zdraviu nie je samotná liečba, ale moment, keď si prvýkrát priznáme, že potrebujeme pomoc. Pamätáš si, čo tebe osobne pomohlo prekonať ten vnútorný odpor a dovoliť si podporu?
Je to presne tak, ako hovoríš - priznať si problém je najťažší, ale zároveň najdôležitejší krok. A ja som ho, žiaľ, strašne dlho odkladala. Samej sebe som nahovárala, že žijem zdravým životným štýlom, zatiaľ čo som v skutočnosti padala hlbšie a hlbšie do poruchy príjmu potravy. Dlhé roky som mala pocit, že to mám pod kontrolou. Že to nie je až také zlé.
Ale keď som sa dostala na život ohrozujúcu váhu, začalo mi dochádzať, o čo v skutočnosti ide. V tej chvíli vo mne našťastie zafungoval akýsi pud sebazáchovy. Pozbierala som posledné zvyšky síl a zverila som sa mamine. Bol to nesmierne ťažký krok, ale som nekonečne vďačná, že som ho urobila.
2. Tlak na dokonalosť často vzniká v porovnávaní, v nenápadných signáloch, ktoré na nás spoločnosť posiela už od detstva. Kedy si si prvýkrát uvedomila, že tento tlak vlastne nepatrí tebe, ale svetu okolo?
Úprimne? Uvedomila som si to až v dospelosti, vlastne len nedávno. Dlho som si myslela, že musím byť chudšia, krajšia, výkonnejšia, lepšia. Až neskôr mi došlo, že je to tlak okolia. Dnes si často hovorím, ako veľmi by som si priala mať v dvanástich rokoch po boku svoju súčasnú verziu - takú, ktorá by mi pripomenula, že nemusím byť dokonalá, aby som bola dosť.
3. Často sa hovorí o tom, že PPP sa lieči v hlave, ale málokto otvorene hovorí o tom, čo zažíva ich srdce a vnútro. Ktoré emócie boli pre teba v procese uzdravovania najnáročnejšie a čo ti pomohlo ich prijať, nie potláčať?
Myslím, že o tejto časti uzdravovania sa naozaj veľa nehovorí. Pre mňa boli najťažšie emócie vina a strach. Vina za to, ako veľmi tým trpela moja rodina. A obrovský strach z toho, čo sa stane, keď začnem priberať a vzdám sa všetkých svojich pravidiel, ktoré ma tak dlho držali v bezpečí. Najťažšie bolo tieto emócie naozaj cítiť, neutekať od nich. Pomohlo mi hovoriť o nich s mojou koučkou a s ľuďmi, ktorým dôverujem. V momente, keď som ich začala zdieľať a prestala ich držať v sebe, začali strácať svoju silu.
Tereza Šlancarová archív
4. Body shaming je téma, ktorá je s PPP úzko prepojená. Môže to byť o slovách okolia, ale aj o malých, nenápadných momentoch v bežnom živote, ktoré vedia najviac zraniť. Čím to podľa teba je, že sa viac zameriavame na hodnotenie, než na rešpekt voči jeden druhému a rešpekt voči nášmu telu?
Myslím, že žijeme vo svete, kde sa vzhľad stal mierkou hodnoty. Od detstva počúvame komentáre o tom, kto je chudý, kto pribral a podobne. A ani si neuvedomujeme, ako veľmi to ovplyvňuje naše vnímanie seba samých. Lenže čím viac hodnotíme, tým menej rešpektujeme - seba aj ostatných. Podľa mňa je to práve preto, že sme sa nenaučili pozerať pod povrch. Posudzujeme telá, hoci vôbec nevieme, čím si ten človek prechádza. Nevidíme jeho bolesti, traumy, zdravotný stav ani psychiku.
Verím, že zmena začína u každého z nás. Keď sa naučíme rešpektovať vlastné telo, prestaneme mať potrebu hodnotiť ostatných. A keď začneme vnímať ľudí podľa toho, akí sú, a nie podľa toho, ako vyzerajú, svet bude zrazu oveľa láskavejší.
5. Internet je plný extrémov - “miluj svoje telo” alebo "musíš ho zmeniť”. Ako by si vysvetlila dievčaťu alebo žene, ktorá sa v tele necíti dobre, čo pre teba osobne znamená mať neutrálny, pokojný vzťah k vlastnému telu?
Myslím, že každá z nás má občas chvíle, keď sa vo svojom tele necíti príjemne. Aj ja. Ale zakladám si na tom, že správam sa k svojmu telu s rešpektom, nevnímam ho ako ozdobu, ale ako svojho celoživotného parťáka a pripomínam si, že moje telo pre mňa každý deň robí neuveriteľné veci - aj napriek tomu, čím všetkým si prešlo.
6. Ak sa vrátim k fráze “miluj svoje telo”, pre mnohé ženy je to v niektorých štádiách jednoducho príliš vzdialené. Myslíš, že skutočne potrebujeme milovať svoje telo každý jeden deň alebo mu prejavovať skôr viac rešpektu?
Pre mňa sú láska a rešpekt to isté. Rešpekt = láska v praxi. A to pre mňa znamená najesť sa aj vtedy, keď mám zlý deň, dopriať si oddych, hovoriť o sebe láskavejšie a opäť si pripomenúť, že telo je môj celoživotný parťák. Nemusíme milovať vzhľad svojho tela na to, aby sme k nemu boli láskavé.
7. Je niečo, čo by si si priala, aby o PPP vedelo tvoje okolie už dávno predtým, než si o tom začala hovoriť otvorene?
Priala by som si, aby ľudia vedeli, že porucha príjmu potravy nie je voľba. Je to vážna psychická choroba, ktorá v niektorých prípadoch končí až smrťou. Ovlplyvňuje úplne všetko - psychiku, vzťahy, zdravie, energiu, emócie aj to, ako človek premýšľa. A tiež by som chcela, aby ľudia vedeli, že človeka s PPP nemožno vyliečiť kritikou, komentármi k vzhľadu ani vetami typu „proste sa najedz“. Naopak, pochopenie a podpora dokážu neuveriteľne pomôcť.
8. Veľa žien sa cíti vinných, keď urobia krok späť. Ako si sa naučila nebrať horšie dni ako zlyhanie, ale ako prirodzenú súčasť cesty uzdravenia?
Dnes už viem, že práve z týchto dní som si paradoxne odniesla najviac. Ťažké dni ma posilnili, naučili ma láskavosti k sebe a ukázali mi, že sa dokážem postaviť na nohy. Nevnímam to ako zlyhanie - boli to súčasti cesty, ktoré ma doviedli tam, kde som dnes.
9. V mojom prípade najväčší zlom nastal v momente, keď som prestala bojovať s telom a začala s ním spolupracovať. Pamätáš si, aký okamih ukázal tebe, že telo nie je nepriateľ, ale partner?
Myslím, že u mňa ten zlom neprišiel naraz. Skôr mi postupne začalo dochádzať, že moje telo nie je nepriateľ. Uvedomila som si, že sa celú dobu snaží udržať ma pri živote - aj v momentoch, keď som mu ubližovala. Postupne som ho začala vnímať ako svojho parťáka, ktorý kontroluje, či počas spánku dýcham, bojuje s každou chorobou a hojí všetky moje rany. A odvtedy sa mu snažím jeho lásku vracať.
10. Napadá ti nejaký stereotyp o ženách, tele alebo stravovaní, ktorý teba osobne najviac formoval či zraňoval a stále prevláda v spoločnosti?
Ako prvé mi napadne stereotyp, že hodnota ženy spočíva v tom, ako vyzerá. Ako veľmi je chudá, aké má dlhé nohy alebo ako málo toho zje. Tento tlak je tak hlboko zakorenený, že ho vnímame už ako deti. Preto sa snažím stereotypy na svojom profile vyvracať a dávať ženám podporu, ktorú som sama kedysi potrebovala.
Tereza Šlancarová archív
11. Keď sa povie uzdravenie z PPP, každý má inú predstavu a hlavne inú cestu. Ako dnes vyzerá zdravie pre teba?
Podľa mňa je zdravie individuálne - je to outfit, ktorý vyzerá na každom človeku inak. Pre mňa predstavuje najmä slobodu. Slobodu najesť sa, keď mám hlad. Slobodu oddychovať, keď som unavená. Slobodu povedať nie, keď to moje telo alebo duša potrebuje. Zdravie pre mňa znamená žiť naplno. A žiť naplno sa s prázdnym žalúdkom nedá.
12. Existuje návyk, rituál alebo myšlienka, ktorá ti dnes pomáha cítiť sa zakorenená? A nemyslím tým výkonmi, vzhľadom, ale iba obyčajným bytím.
Áno! Mám pár svojich malých rituálov, ktoré ma vždy vrátia k sebe. Napríklad ranný teplý čaj a výživné raňajky, obľúbené podcasty a hudba, prechádzka v prírode bez telefónu, večerné vety vďačnosti…
13. Ako sa dá podľa teba nájsť rovnováha medzi tým, čo naše telo potrebuje, a tým, čo od nás vyžaduje spoločenský obraz ideálu? Je vôbec možné nebyť v konflikte medzi realitou a predstavou?
Žijeme vo svete, ktorý nám neustále hovorí, ako by sme mali vyzerať - a naše telo nám pritom hovorí niečo úplne iné. Tento konflikt je, žiaľ, bežný. A dlho som v ňom žila aj ja. Ale dnes už viem jedno: keď dáš prednosť tomu, čo potrebuje tvoje telo, pred tým, čo od teba očakáva spoločnosť, začneš cítiť úľavu a vnútorný pokoj. Je to proces. A čím viac počúvaš seba, tým menej ťa zaujíma ideál, ktorý sa aj tak každý rok mení.
14. Ako môžeme my ako spoločnosť rozpoznať, kedy naše slová prekračujú hranicu a ubližujú - aj keď to nemáme v úmysle?
Myslím, že by nám všetkým prospelo pravidlo, ktoré mi od detstva hovorievala mama - správaj sa k ostatným tak, ako chceš, aby sa oni správali k tebe. Veľa ľudí neubližuje úmyselne, len si neuvedomujú, ako veľmi dokážu slová zraniť. To, čo niekto povie za 10 sekúnd, môže zanechať rany, ktoré bolia ešte aj o 10 rokov.
15. Keby si mohla poslať list svojmu mladšiemu ja, nie o tom, čo má robiť inak, ale o tom, čo si zaslúži cítiť, čo by v tom liste bolo napísané?
To je krásna otázka! Svojmu mladšiemu ja by som povedala, že zaslúžiš si cítiť pokoj, zaslúžiš si cítiť lásku, zaslúžiš si cítiť bezpečie a zaslúžiš si cítiť, že si dosť - presne taká, aká si. A hlavne sa neboj. Nie si v tom sama. Ja sa o teba postarám.
Zdroj úvodnej fotky: Tereza Šlancarová archív
