Každej jednej mame sa raz za život určite stalo alebo stane, že stratí so svojimi ratolesťami trpezlivosť. Prejavuje sa to rôzne. Niekedy deti jednoducho dáme manželom či babkám, aby sme si oddýchli, inokedy taká možnosť nie je a vybuchneme. Krik však nie je odpoveď, čo vám povie každý jeden odborník na výchovu detí. Psychologička má pre vás niekoľko tipov, ako prestať kričať na deti. Osvojte si tieto 3 základné návyky!
Je normálne, že občas kričím na svoje dieťa?
Je to normálne – a častejšie, ako si myslíme. Výchova detí je vyčerpávajúca a ak sa k tomu pridá únava, frustrácia či stres, výbuch emócií sa občas stane aj tým najtrpezlivejším rodičom. Dôležité je priznať si to bez výčitiek, ale zároveň s úmyslom hľadať lepšie spôsoby zvládania náročných situácií. Neznamená to, že ste zlý rodič – znamená to, že ste človek.
Krik nie je zlyhanie, pokiaľ nezostáva jediným spôsobom komunikácie. Ak ho dokážeme rozpoznať, zastaviť, alebo si ho aspoň spätne uvedomiť, je to prvý krok k zmene. Deti nepotrebujú rodičov, ktorí nikdy nezvýšia hlas – potrebujú takých, ktorí vedia prebrať zodpovednosť a ukázať, ako sa učíme zo svojich chýb.
3 návyky, ktoré vás odnaučia kričať na deti:
1. Príprava
Ak vás v živote stretne niečo nepríjemné, zvykne sa to aj zle skončiť. Preto by ste sa vy aj vaše deti mali spoločne pripravovať na situácie, ktoré vám nie sú „po srsti“ a môžu za to práve vaše ratolesti. Ak vás teda deti vedia vytočiť pri nakupovaní potravín, povedzte im to.
Snažte sa použiť čo najmenej slov, ktoré vystihnú podstatu. Naučte ich, že vyberanie potravín z políc nie je v poriadku a že z obchodu môžu odísť len s jednou sladkosťou a nie s desiatimi. Tiež im vysvetlite, že nemôžu mať všetko. Pripravujte ich dostatočne dlho a zodpovedne, všetko si to zopakujte aj na ceste do obchodu, a to vždy, až kým to nepochopia.
Shutterstock®
2. Krízový manažment
Určite dobre viete, čo predchádza tomu, keď pri deťoch stratíte hlavu aj nervy. Výbuchu totiž predchádza niekoľko biologických procesov, ktoré môžete časom celkom dobre rozoznať. Vieme, že krik na deti často prichádza náhle, no väčšinou ho predbiehajú stúpajúce stresové hormóny v krvi, tuhnutie svalov a stresujúce myšlienky.
Identifikujte ich včas a snažte sa zlé myšlienky zahnať. Využite čokoľvek, čo vám pomáha. Napríklad sa na chvíľku poprechádzajte a predýchajte to. Je dobré dať dieťaťu najavo, že nie je na vine len ono, ale napríklad aj vaša aktuálna nálada či rozpoloženie.
3. Uznanie samej seba
Nasledujúcim krokom je azda krok najdôležitejší – uznať samú seba a prestať sa obviňovať za to, že nie ste dobrá mama. Priznajte sa, koľkokrát ste použili túto otrepanú frázu, keď ste urobili v rodičovstve chybu? Kľúčom je však naučiť sa negatívne situácie prežiť a posunúť sa ďalej.
Odborníčka radí, aby ste sa za svoje chyby deťom ospravedlnili, čím im dávate aj dobrý príklad do života. Vašim ratolestiam tak ukážete, ako vyzerá zdravý vzťah rodiča a dieťaťa. No a možno tak ovplyvníte aj to, akými rodičmi budú vaše deti v budúcnosti.
Čo mám robiť, keď už som zakričala?
V prvom rade – zastavte sa. Predýchnite si, ak to situácia dovolí, na pár sekúnd sa stíšte. Potom môžete dieťaťu pokojne vysvetliť, čo sa stalo, a priznať, že ste to s hlasom prehnali. Ospravedlnenie neoslabuje vašu autoritu, práve naopak – učí dieťa, že aj dospelí sa učia, menia a nesú zodpovednosť za svoje správanie.
Po emočne vypätej chvíli je dôležité, aby ste sa k dieťaťu opäť priblížili – napríklad objatím, spoločnou aktivitou alebo len rozhovorom. Tým obnovíte vzájomný pocit bezpečia a dáte dieťaťu najavo, že ho milujete bezpodmienečne, aj keď občas stratíte trpezlivosť.
Shutterstock®
Prečo deti provokujú najviac vlastných rodičov
Možno sa vám už neraz zdalo, že vaše dieťa je ako vymenené, keď je s niekým iným – u babky, v škôlke či na krúžku poslúcha, no doma skúša hranice na maximum. Nie je to znak zlej výchovy, ale dôvera. Deti totiž najviac testujú práve tých, pri ktorých sa cítia bezpečne a milovane. Práve v domácom prostredí si „dovolia“ uvoľniť emócie, ktoré celý deň potláčali. Ich správanie nie je zamerané proti vám – je to forma hľadania istoty.
Provokovanie je spôsob, ako deti zisťujú, kde sú hranice a kto ich pevne, ale láskavo udrží. Ak na ich výbuchy reagujeme výbuchom, potvrdzujeme, že svet je chaotický. Ak však zvládneme zachovať pokoj a pravidlá, deti získajú istotu, že ich svet má oporu. Ich „skúšanie“ je teda v konečnom dôsledku príležitosť – ukázať im, že aj emócie sa dajú zvládnuť s rešpektom.
Ubližuje krik vývoju dieťaťa?
Občasné zvýšenie hlasu dieťaťu neublíži, ak mu rozumie a cíti za ním lásku. Problém však nastáva, ak sa z kriku stane bežný komunikačný nástroj. Dlhodobý a opakovaný krik môže viesť k strate dôvery, narušeniu sebavedomia dieťaťa, ale aj k zvýšenej úzkosti či agresivite – najmä u citlivejších detí.
Deti vnímajú tón hlasu veľmi silno – často viac ako samotné slová. Ak je krik sprevádzaný výčitkami, urážkami alebo ignorovaním detských emócií, môže v nich zanechať pocit zraniteľnosti a nedostatočnosti. Preto je dôležité rozvíjať zdravé spôsoby komunikácie aj v napätých chvíľach.
Každý výdych sa počíta
Nikto z nás nie je dokonalý rodič. A ani nemusí byť. To, čo nás posúva, nie je bezchybnosť, ale ochota učiť sa, zastaviť sa a zmeniť smer, keď cítime, že by sme mohli konať inak. Krik nie je východisko, ale nie je ani koniec sveta. Vždy máme možnosť skúsiť to inak – s viac porozumením, menej výčitkami a s vedomím, že aj jeden pokojný výdych môže zmeniť celý deň.
Aktualizovaný článok: 10.11.2025
