Spisovateľka a naša „kolegynka” na kamzakrasou Barbora Daxner v rozhovore porozprávala o svojej druhej knižke, ktorú vám odporúčame ako príjemné a zároveň mrazivé letné čítanie.
Prečo nesie tvoj druhý román názov Stratené nálezy?
Hrdinovia neustále niečo nachádzajú, strácajú a potom znovu nachádzajú, aby to opäť stratili. A znovu našli. Lásku, sebaúctu, vlastný osud, priateľstvo, čas, poznanie. Tak to v živote chodí.
Kedy sa román zrodil?
V skutočnosti sú Stratené nálezy mojou prvou knihou. Jej prvé riadky uzreli svetlo sveta už pred dvoma rokmi, ale prvých sto strán veľmi dlho trčalo ako zanedbané dieťa v „šuplíčku", pretože som príbeh nevedela dokončiť. Medzičasom som „z dlhej chvíle" a frustrácie, že príbehom neviem pohnúť, napísala svoju prvotinu, Výsostne ženská záležitosť. Pri písaní Stratených nálezov som stále nedokázala uchopiť to, čo viselo vo vzduchu. Dá sa to prirovnať k skladaniu puzzle, keď v takmer dokončenom obraze chýba zopár kúskov. Teraz už viem, že potreboval dozrieť. Keď som totiž tie chýbajúce kúsky skladačky konečne našla, celú druhú časť románu som dokázala dopísať v priebehu jediného týždňa.
Tvoj druhý román je iný než Výsostne ženská záležitosť. Hoci v Stratených nálezoch stále rezonuje láska ako hlavná téma a motor deja, z oblasti medziľudských vzťahov a hľadania Pána Pravého si sa posunula do oblasti medzi nebom a zemou. Prečo?
Posledné roky som sa až pričasto pozastavila nad množstvom synchronicít, teda zmysluplných náhod, ktoré sa mi diali. Život mi prinášal také situácie a ľudí, že sa to už ani nedalo považovať za „obyčajnú náhodu" či „šťastie". Začala som chápať a následne veľmi intenzívne vnímať, že naše životy a svet okolo nás sa neriadia vždy len kauzálnym princípom, teda príčinou a následkom. Okrem toho som každým dňom čoraz viac badala, že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Síce som neobjavila žiadnu Ameriku, pretože o tejto téme sa už veľa písalo a píše, ale cítila som, že práve o toto sa chcem s ľuďmi podeliť.
Veríš teda v karmu, minulé životy a nadprirodzeno, ktoré opisuješ v Stratených nálezoch?
Áno. Skúsenosti rôzneho typu mi ukázali, že sme viac než len kôpka mäsa a kostí. A náš život je niečím viac než len šablónou: vyštudovať-nájsť si prácu-nájsť si partnera-zosobášiť sa-mať deti-vziať si hypotéku-postaviť dom-vychovať deti-ísť do dôchodku-piecť vnúčatám buchty a okopávať záhradku-šťastne zomrieť a rozpadnúť sa na prach. Náš život je niečo ako hra a jej pravidlá len teraz začíname objavovať v širšom meradle. Choďte do najbližšieho kníhkupectva a uvidíte, že najviac ľudí nájdete postávať s knihou v oddelení ezoterickej literatúry. Zhubný konzumný život a spotrebné správanie nielen k veciam ale aj v medziľudských vzťahoch spôsobuje to, že čoraz viac ľudí sa začína zamýšľať nad tým, či existuje „aj niečo viac".
V tvojom prvom románe Výsostne ženská záležitosť pracuje hlavná hrdinka Ester ako novinárka. Po mediálnom prostredí ste siahli aj vo svojom druhom románe. Prečo?
V čase, kedy sa príbeh začal rodiť, som ešte pracovala v ženskom mesačníku a obklopovalo ma prostredie známych tvárí a novinárov - či už v podobe pracovných rozhovorov a reportáži, na premiérach filmov či krstoch hudobných albumov či iných podujatiach. Preto som akosi prirodzene opäť zvolila toto prostredie - šoubiznisu a médií - ako kulisy knihy. Sú to však len kulisy, samotná kniha je o niečom úplne inom. Pozlátko, o ktorom píšem, je len okraj. V tom čase mi skrátka bolo toto prostredie dôvernejšie známe ako napríklad oblasť vedy. Chcela som písať autenticky, plávať vo vodách, ktoré obstojne poznám. Okrem toho viem, že pre bežných televíznych divákov a čitateľov časopisov je toto prostredie atraktívne.
A prečo je jeden z hlavných mužských hrdinov, Sebastian, hudobník?
Hudba je môjmu srdcu vo všeobecnosti blízka. Konkrétne pri písaní Stratených nálezov som ju počúvala nonstop. A niekedy celé hodiny len jednu jedinú skladbu, najčastejšie klasiku. Pomáhala mi navodiť atmosféru deja, vyšperkovať niektoré hraničné scény, napríklad keď hlavná hrdinka Nina putuje do svojich minulých životov. Hudba rozprestierala krídla mojej fantázie. Navyše, v čase vzniku prvých kapitol som mala spolubývajúcu, ktorá v oblasti hudobného priemyslu pracovala, takže som mala jedinečnú možnosť „nazerať cez plece" jej práci. Voľba tohto povolania pre Sebastiana však má aj hlbší zmysel. Ako sa píše v knihe, hudobníci sú „napojení na energetický prúd vesmíru". Jednoducho povedané, vnímajú tie jemné energie, ktoré hýbu svetom. Chytajú jeho rytmus. A paradoxne, hoci Sebastian má všetky predpoklady na to, aby vedel, čo vlastne riadi jeho život, pochopil to až príliš neskoro. Ale nechcem zabiehať do detailov.
A čo druhý hrdina Václav, ktorý je režisér?
To je postava, ktorá riadi nielen filmy ale aj životy. Okrem toho svojho. S tým si jednoducho nevie rady. Ďalšia irónia osudu. V knihe ich objavíte viac. Nie nadarmo sa totiž hovorí, že obuvníkove deti chodia bosé. Je to jeden z paradoxov života a zároveň potvrdenie jeho nevyspytateľnosti.
Zdá sa, že hlavná hrdinka prvej knihy, Ester má toho s hrdinkou Stratených nálezov pomerne mnoho spoločného, nielen to, že obe pracujú v mediálnej oblasti…
Obe sú zosobnením naivnej, hľadajúcej ženy. Obe sa zamotajú do pavučiny vlastných ilúzií. Keď sa však pozriete okolo seba, zbadáte, že takýchto stratených ľudí behá po svete neúrekom. Je to skrátka akýsi fenomén dnešnej doby. Ja sa vo svojich knihách snažím načrtnúť východisko. Vo Výsostne ženskej záležitosti hovorím, že najprv musíme nájsť sami seba, aby sme mohli nájsť tých druhých. V Stratených nálezoch poukazujem na to, že máme slobodnú voľbu v tom, ako budeme žiť. Áno, niekedy zasiahne „vyššia moc" a prihodí sa niečo, čo neovplyvníme - autonehoda, živelná pohroma - aj keď o miere nášho vplyvu a spoluúčasti by sa tiež dalo siahodlho polemizovať. Ide však o to, že je len na nás, aký postoj voči skutočnostiam zaujmeme. Nie sme skrátka pasívne obete nepriazne osudu. Ani náhodou. Ak to mám povedať škaredo, týrané ženy sú týrané preto, že to dovolia. Jediné definitívum života je smrť. Čiže pohár môže byť poloprázdny aj poloplný. Záleží na uhle pohľadu.
A jedna otázka súvisiaca s krásou a s našou webkou...Čo pre teba znamená krása? A prečo si sa rozhodla pridať k nám na KAMzaKRASOU.sk?
Synonymom krásy je pre mňa jedinečnosť. Pozrite sa na prírodu - nenájdete dva rovnaké stromy, dve rovnaké ruže, dva rovnaké kamene. A pritom všetky sú krásne, krásne vo svojej ojedinelosti. Krásne je pre mňa všetko, čo ma nadchne, vyvolá úsmev na tvári, chytí za srdce, inšpiruje. Nemusí to mať dokonalé tváre a všeobecne platné normy, ale musí to byť jedinečné. Web KAMzaKRASOU ma zaujal, pretože z neho krása vyžaruje. Rieši témy, ktoré sú ženám blízke, ale nesnaží sa umelo zapáčiť a zaujať bulvárnym spôsobom. Keďže mám za sebou novinársku prax vo viacerých ženských médiách, či už časopisoch alebo weboch, ocenila som, že táto stránka je iná a páčila sa mi myšlienka, že aj ja prispejem svojou troškou do mlyna prostredníctvom tém, ktoré zaujímajú mňa.
