Talentovaná slovenská autorka Kristína Brestenská nám po mimoriadne úspešnej knihe Grófov syn ponúka ďalší strhujúci ľúbostný príbeh zo stredovekého Anglicka Ochranca. Na pozadí skutočných historických udalostí sa zavŕšia osudy Elisabeth a Jamesa.
Po piatich rokoch sa James zbavený všetkých ideálov natrvalo vracia do Anglicka. Splnilo sa mu, o čom sníval od detstva, no jeho duša a svedomie zostávajú poznačené. Keď neskôr na slávnosti v kráľovskom paláci spoznáva tajomnú ženu, prebúdza sa v ňom dávno zabudnutý inštinkt ochrancu a túžba po žene, ktorá preňho predstavuje nebezpečenstvo. Podarí sa Jamesovi zachrániť neznámu z rúk tyranského princa Jána, ktorý v bratovej neprítomnosti prevzal vládu nad krajinou? Dovolí osud, aby sa znovu stretol s Elisabeth, ktorej pred rokmi tak veľmi ublížil?
Odporúčame: Miluj ma navždy: Román Kataríny Gillerová v novom vydaní
Neodvážila sa mu pozrieť do očí.
„Ako som vám povedala, ste moja posledná nádej na záchranu z tohto pekla, v ktorom som sa ocitla.“
Už nič nepotláčala, nepredstierala. Bola zúfalá a vedela, že beznádej počuť v jej hlase.
James zmeravel...znovu ho opantal veľmi zvláštny pocit...
"To, ako sa tento príbeh bude vyvíjať, som vedela už počas písania Grófovho syna,“ hovorí o novinke Ochranca jej autorka Kristína Brestenská. „Knihu som dokonca dokončila dávno predtým, ako vôbec vyšla prvá časť, a v kútiku duše som dúfala, že čitateľov bude zaujímať aj príbeh Williamovej sestry Elisabeth."
A treba dodať, že nás zaujalo aj druhé, voľné pokračovanie, ktoré sa opäť odohráva na pozadí skutočných historických udalostí. Kristína nešetrila vzrušujúcimi momentmi, intrigami, zradou, tajomstvami, prirodzene nechýba ani láska a horúca vášeň.
Odporúčame: Dôveruj mi: Kto je vrah... a kto je obeť? Nikomu never!
Začítajte sa do romance Ochranca:
Anglicko 1193
Prológ
Nad osadou Thorne zavládol smútok. Pán hradu Peel Hill už odpočíval v tmavej zemi. Lady Alice de l´Aigle vošla do svojej komnaty a s neprítomným pohľadom sa posadila do kresla. V tvári mala meravý výraz a oči ako dva kusy ľadu. Pred pár dňami pochovala manžela. Mala by cítiť smútok, žiaľ, no cítila len prázdnotu. Z očí jej nevypadla jediná slza. Všetky vyplakala pred piatimi rokmi, keď jej srdce podstúpilo dve kruté skúšky. Prvú, keď sa dozvedela o smrti muža, ktorého celé roky potajomky milovala, a druhú o pár mesiacov neskôr, keď sa musela rozlúčiť s druhým, ktorému patrilo celé jej srdce. S milovaným synom Jamesom. Odišiel z Conisbroughu, odišiel z Peel Hillu, odišiel z Anglicka. Nevedela kam a prečo. Zrazu bol iný, zádumčivý, smutný. Niečo ho trápilo. Skúšala sa s ním porozprávať, skúšala mu dohovárať, prosila ho, aby sa jej zdôveril, no on iba krútil hlavou. Tvrdil, že musí odísť, musí nájsť vlastnú cestu, svoj osud.
Vedela, že jednou z vecí, ktorá ho trápila, je budúcnosť. Túžil po vlastnom majetku, vlastnom panstve, azda i vlastnom titule. Nemohol by zostať žiť na ich hrade a celý život len pokorne skláňať hlavu a plniť vôľu niekoho iného. Otca a neskôr staršieho brata. Jamie bol ako oheň a oni ako voda, nezniesli sa dlho vedľa seba. Časom by uhasili plameň, ktorý Jamesovi odjakživa horel v srdci a ktorý na ňom tak milovala. A tak odišiel a jej nezostávalo iné, iba trpezlivo čakať na jeho návrat.
Dodnes sa nevrátil, dodnes od neho neprišla žiadna správa, dodnes sa k nej nedostala žiadna zmienka o tom, či vôbec ešte žije. Bolo od neho kruté a bezohľadné takto sa zahrávať s materinským srdcom. A pritom, ak by bol vyčkal päť rokov, dnes, práve v tento deň, by mal splnenie sna na dosah.
S povzdychom sa postavila a vykročila k starej zaprášenej truhlici. Zodvihla veko a prehrabala sa v nej. Povyhadzovala staré šaty a plášte a na dne našla svoj najvzácnejší poklad. Opatrne vybrala rubínový náhrdelník a pod ním kôpku listov. Pobrala sa naspäť k stolu a usadila sa do kresla. Všetko, čo mala v rukách, opatrne položila. Rozcítene sa zahľadela na krásny šperk s oslepujúcim leskom. Pripomenul jej vášeň, ktorú kedysi dávno na veľmi krátky okamih zažila, a premohla ju ľútosť. Potom vzala z kôpky listov dva, ktoré ležali navrchu. Na jednom bolo napísané jej meno a na tom druhom stálo William a James. Druhý list bol stále zatvorený, pečať bola neporušená. Hoci tušila, aký obsah ukrýva, nevedela sa dočkať, keď bude pečať konečne rozlomená a tajomstvo listu raz a navždy prezradené.
Znenazdajky ju vyrušilo tiché zaklopanie. Obrátila hlavu k dverám a zvolala: „Vstúpte!“ Dvere sa pomaly otvorili a do izby nakukol jej starší syn Charles.
„Mama,“ oslovil ju úctivo a rozvláčne. Vždy ju rozčuľovala Charlesova komótnosť. Nezdedil po nej ani štipku energie, ktorou v mladosti prekypovala. Dokonca i teraz, keď bola v zrelom veku, bola energickejšia než jej syn.
„Práve sa vrátil posol z Conisbroughu,“ pokračoval Charles hlasom, akoby ho vonkoncom nezaujímalo, čo vraví. „William de Warenne, gróf zo Surrey, sa v tomto čase nenachádza v Yorkshire. Už pár mesiacov sa zdržiava na hrade Bray v Lewes. Hneď zajtra sa vydám na cestu, aby som mu zložil lénnu prísahu.“
Keď jej syn dohovoril, premerala si ho zadumaným pohľadom a zaváhala. Pozrela na zapečatený list, na ktorom stálo William a James, a bojovala s pokušením poslať ten list Williamovi. No veľmi dobre si uvedomovala, že kým sa Jamie nevráti, bude celkom zbytočné, ak si William ten list prečíta skôr. Musí čakať a byť trpezlivá.
„Dobre, Charles,“ prikývla napokon synovi a ten odišiel.
Znovu osamela. Ach, kiežby sa už Jamie vrátil! Konečne nastal čas, keď mu môže splniť sen, a ona ani netuší, kde sa jej syn práve nachádza. So smútkom v očiach odložila zapečatený list a vzala si ďalší. Stálo na ňom jej meno a bol taký ošúchaný, že na prvý pohľad bolo zjavné, ako často ho držala v rukách. Aj dnes ho znovu otvorila a očami preletela po vyblednutých slovách, ktoré znamenali veľmi veľa pre ňu i pre jej syna.
Ctená lady Alice,
píšem Vám, aby som Vám oznámil, že James sa má u mňa dobre. S obrovskou vervou sa pustil do rytierskeho výcviku a snaží sa nezaostávať za mojím prvorodeným synom Williamom. Som hrdý, aké pokroky obaja chlapci za tie roky, čo sú spolu, dosiahli. Musím sa priznať, že som si obľúbil Jamesovu smelú a trochu ľahkovážnu povahu. Som presvedčený, že všetky dobré povahové črty zdedil jedine po vás. Trápi ma ešte niečo, s čím sa Vám chcem zdôveriť. Viem, že tajomstvo o Jamesovom pôvode už roky úspešne ukrývate v srdci pred svojím manželom. Tak je to správne, no zároveň mi to zväzuje ruky. Viem aj to, ako James sníva, že raz bude pánom na vlastnom hrade. Ako isto viete, moje majetky sú veľmi rozsiahle. Také rozsiahle, že ak jeden z hradov, ktoré vlastním, nezdedí môj prvorodený syn, nebude mi to mať za zlé. Práve naopak. Som presvedčený, že by Williama potešilo, ak by sa z môjho veľkého majetku ušlo niečo aj Jamesovi. Dospel som k rozhodnutiu, že napriek zákonom a tradíciám zanechám niečo aj jemu. Uvedomujem si však, že takýto nezvyčajný prejav vôle by mohol spôsobiť značné podozrenie u Vášho manžela. Preto tak urobím až vtedy, keď Váš manžel už nebude medzi živými. Som si vedomý možnosti, že ma môže prežiť, a preto k tomuto listu prikladám ešte jeden pre oboch chlapcov, ktorý bude potvrdením mojej vôle. Verím, že som Vás svojím rozhodnutím potešil, tak ako ste kedysi Vy potešili mňa. Hoci len na malú chvíľu.
S hlbokou úctou Hamelin de Warenne, gróf zo Surrey
Lady Alice dočítala list a nehlučne vstala od stola. Pomaly sa presunula k posteli, ktorá bola svedkom jej hriechu z minulosti. Hriechu, ktorý nikdy neoľutovala. Hriechu, na ktorý s láskou spomínala toľko dlhých rokov. Spomienky však pomaly bledli a ona zavše premýšľala, čo je lepšie: nikdy nepoznať skutočné šťastie a žiť si spokojný život v nevedomosti, alebo šťastie na celkom krátky okamih zakúsiť a potom žiť navždy uväznená v beznádeji. Uložila sa na vankúš, list si pevne pritlačila k hrudi a po dlhých mesiacoch znova konečne vyronila slzu.
1. kapitola
Lady Elisabeth de Beaumont sedela za stolom v svojej komnate a znovu písala list milovanému bratovi Williamovi, mocnému grófovi zo Surrey. V duši cítila nesmiernu úzkosť, obávala sa, že sa stalo niečo veľmi zlé, pretože brat sa už celé mesiace neozval.
Dlhých päť rokov žila život, ktorý nemal s jej šťastnou a bezstarostnou mladosťou nič spoločné. Takmer celý ten čas tomu čelila so cťou a hrdosťou, akej len bola schopná. No za posledné mesiace sa jej život zmenil na peklo, v ktorom nebolo slnka ani hviezd, radosti, slobody ani lásky. Jediným svetlom, jediným zábleskom nádeje bol pre ňu brat. Odkedy mu poslala prvý list, ubehlo niekoľko mesiacov. Keď dlho neprichádzala žiadna odpoveď, napísala ďalší. Postupne začala rozposielať listy na všetky bratove hrady, aby si bola istá, že nech je William kdekoľvek, jej list sa mu dostane do rúk. Lenže počas tých dlhých mesiacov neprišiel ani riadok. Žiadna odpoveď, žiadna pomoc. No zaprisahala sa, že sa nevzdá. V žilách jej prúdila krv rodu, ktorý mal bojovného a vytrvalého ducha. Rodu kráľov. A hoci ju zdedené povahové črty zväčša dostávali do veľkých ťažkostí, predsa len sa z času na čas vyskytli situácie, keď jej pomohli. A toto bola jedna z nich. Zaumienila si, že dovtedy bude bratovi posielať listy a žiadať o pomoc, kým sa nedočká zdarného konca. Bol jej jedinou nádejou, jedinou možnosťou na záchranu.
Aj dnes sedela za stolom a bez premýšľania začala písať vety, ktoré predtým už toľkokrát zvečnila na papieri. Vtom jej pohľad padol na dátum a ruka jej uviazla vo vzduchu. S divoko bijúcim srdcom odložila brko a ako vo sne hľadela na dátum, ktorý zmenil jej život na nepoznanie. Šiesty jún. V tento deň, presne pred piatimi rokmi, sa vydala za Edmunda de Beaumont a stala sa z nej lady Brooková a budúca grófka z Warwicku. A odvtedy už nič nebolo ako predtým…
„Z celého srdca ti želám, aby si bola šťastná, Elisabeth,“ vrúcne sa jej prihovorila švagriná a tuho ju objala.
Vo dvorane Warwicku stále znela hudba a svadobní hostia sa rozjarene zabávali a tancovali. Sudy s vínom sa pomaly vyprázdňovali, strieborné misy plné vyberaných pochúťok priťahovali čoraz menej pozornosti, voskovice vo vysokých niekoľkoramenných svietnikoch pomaly dohorievali, sluhovia od únavy ledva prepletali nohami, no oslavy jej svadby nemali konca-kraja.
„Vy už odchádzate? Veď oslavy sa ešte neskončili,“ namietla Elisabeth sklamaným hlasom a len čo od nej Amelia odstúpila, vrhla na brata vyčítavý pohľad.
William k nej vystrel veľké dlane a teraz to bol on, kto si ju s láskou privinul k hrudi. „Mysli na moje duševné zdravie, Elisabeth. Chcem byť preč, kým nastane noc a teba odvedú k svadobnému lôžku. Obávam sa, že hoci by som vypil všetky sudy vína, aj tak by ma pri predstave, že sa moja malá sestrička odteraz stane manželkou a bude patriť inému mužovi, zalieval pot a obchádzali mdloby.“
Elisabeth prevrátila oči a Amelia sa úprimne rozosmiala.
„Nikdy vám nezabudnem, že ste ma v najdôležitejší a zároveň najťažší deň môjho života takto bezcitne opustili,“ zahundrala Elisabeth s nevôľou.
„Neboj sa. Všetko dobre dopadne. Edmund sa o teba postará, bude ťa na rukách nosiť. Ešte sa nám raz budeš ponosovať, že ťa až príliš ľúbi,“ doberala si ju Amelia.
„Tebe sa to povie. Ty máš svadobnú noc dávno za sebou,“ nervózne zamrmlala Elisabeth. Áno, presne toho sa tak desila. Preto bola niekoľkých posledných týždňov taká nervózna. Vždy snívala o tom, že svoje panenstvo uchráni pre…
Pozri aj: Aké je Vikomtovo tajomstvo? Odhaľ ho v historickej romanci z Anglicka
