Mary Baloghová patrí medzi top autorky historických romancí. Príjemné na jej knihách je, že ich dokáže napísať bez zlých darebákov, množstva nedorozumení a neuveriteľných situácií. Jej príbehy plynú príjemne, pohodovo a je radosť sa do nich začítať. Teraz vychádza prvý diel najnovšej série s názvom Krásna dedička.
Humphrey Westcott, gróf Riverdale, zanechal po sebe veľký majetok a jedno škandalózne tajomstvo, ktoré navždy zmenilo život jeho rodiny – vrátane dcéry, o ktorej nik netušil. Anna Snowová vyrastala v bathskom sirotinci a o svojej rodine nevedela celkom nič.
„Ako sirota človek toho nemá veľa. V skutočnosti nemá takmer nič, iba život, často nemá ani totožnosť. Niektoré siroty poznali svoje meno, akým ho pokrstili – ak ich pokrstili -, iné ho nepoznali.
Anna si v živote vypestovala, okrem iných, významnú charakterovú črtu, a to dôstojnosť. A usilovala sa k tomu viesť aj siroty, ktoré jej zverili do starostlivosti...“
Keď vyjde najavo, že nebohý gróf Riverdale bol jej legitímnym otcom, Annu väčšmi, než náhle zbohatnutie, poteší, že má súrodencov. Tí však nechcú mať s ňou nič spoločné, nestoja o to, aby sa s nimi podelila o dedičstvo.
Odporúčame: Diablova zajatkyňa: Naučia sa veriť láske, čo v nich vyklíčila?
Jediný, kto sa o Annu zaujíma, je poručník nového grófa. Avery Archer, vojvoda Netherby. „Bol krásny, pôvabný, uhladený a ležérny. Vyzeral trochu ako exotická divá šelma, akoby len čakal, kedy sa vrhne na svoju korisť... Takmer anjelsky krásna tvár, nebyť tých modrých očí...“
Avery Archer si však celý život drží ľudí od tela, no teraz ho čosi núti, aby pomohol Anne pri prerode zo siroty na dámu. Keď hrozí, že londýnska smotánka a noví príbuzní Annu zničia, Avery zasiahne, aby ju ochránil a zrazu zistí, že podľahol citom, ktoré tak dlho tajil…
„Veľkolepý začiatok novej série,“ napísal Library Journal o novinke Krásna dedička. Baloghová dokazuje, prečo je taká obľúbená – úžasne vymodelované postavy, autentické prostredie a veľa suchého humoru, ktorý okorenil celý príbeh. Irónia v podtexte neraz pripomína najlepšie kúsky Jane Austenovej, zakladateľky moderného rodinného románu.
Zaujme ťa: Jojo Moyesová a Zakázané ovocie
Začítajte sa do novinky Krásna dedička:
HOCI NEBOHÝ GRÓF RIVERDALE zomrel bez závetu, jeho právnik Josiah Brumford sa musel rozprávať s jeho synom a následníkom, a tak sa s ním stretol v grófovej londýnskej rezidencii na South Audley Street. Prišiel presne, a keď sa nadšene, podlízavo uklonil, nemal veľmi o čom zdĺhavo a pompézne hovoriť.
A to by mi vôbec neprekážalo, pomyslel si trochu nevrlo Avery Archer, vojvoda Netherby, keď stál pri okne v knižnici a šnupol si, aby maskoval chuť poriadne si zívnuť, ale musí tu stáť a pretrpieť tú nudu. Keby bol Harry len o rok starší — dovŕšil dvadsať krátko pred otcovou smrťou —, potom by tu Avery vôbec nemusel byť a Brumford by mohol odriekať svoje litánie hoci aj večne. Ale nejakým bizarným, otravným riadením osudu sa jeho milosť stala poručníkom nového grófa, pravda, spolu s grófkou, chlapcovou matkou.
Bolo to absurdné, keďže Avery bol notoricky záhaľčivý a vyhýbal sa všetkému, čo sa dalo považovať za prácu alebo povinnosť. Držal si tajomníka a množstvo sluhov, ktorí zaňho riešili otravné životné záležitosti. Okrem toho bol len o jedenásť rokov starší ako jeho chránenec. Keď počul slovo poručník, v duchu sa mu vybavil dôstojný muž so sivou bradou. Ale zrejme zdedil to poručníctvo, s ktorým jeho otec očividne písomne súhlasil, keď sa nebohý Riverdale mylne domnieval, že stojí na prahu smrti. Keď pred dvoma týždňami naozaj zomrel, starý vojvoda Netherby už viac ako dva roky pokojne odpočíval v hrobe a nemohol byť nikomu poručníkom. Avery predpokladal, že by mohol túto povinnosť odmietnuť, lebo on nie je Netherby spomínaný v liste, a teda list nemožno považovať za právny dokument. Ale neodmietol to. Harryho mal celkom rád a zdalo sa mu namáhavé ohradiť sa voči takej malej, dočasnej záťaži.
Hoci v tejto chvíli sa mu nezdala malá. Keby bol vedel, že Brumford je taký nudný, veru by si bol dal tú námahu.
„V skutočnosti otec ani nemusel spísať závet,“ hovoril Harry tónom, akým ľudia hovoria, keď sa opakujú a chcú uzavrieť nekonečne dlhú diskusiu.
„Nemám nijakých bratov. Môj otec veril, že sa dobre postarám o matku aj sestry, ako si želal, a ja, samozrejme, splním jeho vôľu. Určite dohliadnem na to, aby väčšina sluhov a nájomcov na mojich pozemkoch zostala a aby tí, ktorí z akýchkoľvek dôvodov odídu — ako otcov komorník —, dostali primerané finančné vyrovnanie. A môžete si byť istí, že moja mama a Netherby sa postarajú, aby som si plnil svoje povinnosti aj predtým, než dosiahnem plnoletosť.“
Uvoľnene stál pri kozube vedľa matkinho kresla, plecom sa opieral o kozubovú rímsu, ruky prekrížené na hrudi, noha v čižme na kozube. Bol to vysoký chlapec, samá ruka, samá noha, no o pár rokov už iste nebude taký vycivený.
Mal svetlé vlasy, modré oči a vždy sa správal dobrosrdečne, čo sa mladým dámam bezpochyby zdalo príťažlivé. Okrem toho bol až nechutne bohatý, priateľský, šarmantný a posledných pár mesiacov si vyhadzoval z kopýtka — najprv jeho otec vážne ochorel a nevšímal si to, a po pohrebe sa syn k tým manierom vrátil. Pravdepodobne nikdy nemal núdzu o priateľov, ale teraz ich počet tak narástol, že by zaľudnili aj malé grófstvo. Hoci bolo priveľmi láskavé označiť ich slovom priatelia, skôr by sa hodilo povedať, že sú to pätolizači a príživníci.
