Máte chuť na skvelú historickú romancu? Lady v modrom vás zavedie na začiatok 19.storočia do spoločnosti dievčiny, ktorá sa skrýva za okuliarmi a knihami, len aby sa nemusela vydať...
Slečna Jane Lowndesová o manželstvo nestojí, a aby ani náhodou neskončila v manželskom chomúte, skrýva sa za knihou a okuliarmi v striebornom ráme ako za bojovým štítom.
Janina matka by však rada dcéru čo najskôr dostala pod čepiec. Preto sa Jane s priateľkami musí uchýliť k zinscenovanému škandálu. Len tak sa vyhne nielen oltáru, ale aj tomu protivnému zhýralcovi Garrettovi Uptonovi, s ktorým sa v jednom kuse háda.
Po prežitých hrôzach vojny Garrett plnými dúškami užíva radosti života. S potešením prijíma pozvanie na vidiek, kde sa v rámci príprav na svadbu jeho najlepších priateľov stretne veselá spoločnosť. Treba sa zmieriť s tým, že tam bude aj namyslená a uštipačná Jane Lowndesová, bojovníčka za práva žien.
Maškarný ples a tajný bozk však všetko zmenia a Garrett spozná, že za otvorenou knihou Jane ukrýva srdce plné vášne. Nikto však netuší, či mocné čaro lásky zapôsobí aj na dvoch tvrdohlavcov, ktorí sa kedysi skalopevne rozhodli, že svoj život nemienia s nikým zviazať.
Autorka Valerie Bowmanová píše historické ľúbostné romány z obdobia devätnásteho storočia. Čitatelia si ich obľúbili najmä vďaka brilantným dialógom, pútavému príbehu a hrdinkám, ktoré neváhajú vziať osud do vlastných rúk.
Jej knihy získali mnohé ocenenia. Historická romanca Lady v modrom je po Nečakane vojvodkyňou a Náhodne grófkou tretia časť série ľúbostných príbehov Hravé nevesty.
Odporúčame: Nepriznaná: Príbeh o láske, ktorá porazila čas
Začítajte sa do novinky Lady v modrom:
PRVÁ KAPITOLA
Londýn, apríl 1816
„No tak, pani Mačka, vylezte konečne. Prosím.“ Jane Lowndesová si odhrnula z očí mokrý prameň vlasov. Pršalo. Veľmi. Lejak sa spustil asi pred piatimi minútami, no ona, chúďa, stála za rohom maštale otcovho londýnskeho domu takmer dva razy dlhšie.
Pokiaľ išlo o Jane, tej dážď neprekážal ani najmenej. Čo tam po zničených šatách a účese. Celkom dobre dokonca zvládala aj to, že sa jej zahmlievajú okuliare. Dážď však ani trochu neprospieval knihe, ktorú držala v rukách, a to bolo pre ňu neprijateľné. Schovala síce v koži viazaný zväzok pod pazuchu, ako sa dalo, keďže v druhej ruke držala drevenú misku, no vedela, že to nestačí. Musí knihu čím skôr dostať dovnútra a usušiť ju pri kozube.
Jane žmúrila do sivého oparu, keď začula slabé zamňaukanie. To ufúľané hnedé stvorenie je začulo. Spoza kamennej steny maštale vybehla mačka a zamierila k Jane. Ani lejak neodradil tú malú šelmu, aby si prišla vziať svoj pravidelný prídel.
„Tak tu ste.“ Jane sa pousmiala, hoci sa chcela tváriť prísne. Rozhodla sa tak hneď na začiatku. Nijaké úsmevy, nijaké kamarátstvo. Nemieni za toho tvora prevziať zodpovednosť, za žiadneho počasia. Všimla si ho pred dvomi týždňami, keď priviedla po prechádzke v parku koňa do maštale. Nanešťastie šla za mačkou a zistila, že má malé. Jedno z nich, maličké, chlpatučké mačiatko, vykúkalo spoza kríkov a vyčkávalo matkin návrat. Stará mačka sa o seba vie postarať, ale mačiatka? To je predsa čosi celkom iné. Ani na chvíľu nezaváhala, letela do kuchyne a vydrankala pre ne zvyšky od obeda.
Odvtedy ubehli dva týždne a Janine ranné schôdzky s pani Mačkou sa stali samozrejmosťou. Až na to, že dnes sa rozpršalo. Nabudúce nechá knihu vnútri.
Jane si čupla, položila misku do trávy k stene a čakala. Mačka si ružovým jazykom oblízala papuľku a hltavo sa pustila do jedla.
„Aha ju! Vy ste ale hladoška,“ pokrútila Jane hlavou. „Akoby som videla sama seba. Ale keď som bola malá,“ rozosmiala sa. „Ako vidíte, rada by som vám pomohla, už pre vaše mačiatka, no musím povedať, že mi to nijako neuľahčujete, keď ma nechávate tak dlho čakať. A k tomu v daždi.“
Pohladila mačku a varovný hlas, ktorý mlel čosi o blchách a iných desivých záležitostiach, s ľahkosťou odignorovala. Keď sa vráti späť do domu, umyje si ruky.
„Ako sa vlastne majú?“ Jane si utrela z nosa dažďové kvapky.
Jediná odpoveď, ktorú od mačky dostala, bolo spokojné zamľaskanie.
„Chápem, nemáte si ani kedy vydýchnuť,“ pokračovala Jane a posunula si knihu hlbšie pod pazuchu. „Uživiť toľko hladných krkov, najmä keď milostivý pán Kocúr ani labou nehne, aby vám pomohol, musí byť riadna fuška.“
Mačka sa ďalej sústredene venovala jedlu a svoju dobrodinku si ani trochu nevšímala.
Jane pokrútila hlavou. „Úprimne s vami súcitím. Aj preto mám v úmysle zostať slobodná a zasvätiť svoj život boju za práva žien, pani Mačka. Ako Mary Wollstonecraftová.“
Mačka sa zarazila a prekvapene sa pozrela na Jane, akoby rozumela, čo hovorí.
Jane zvraštila obočie. „Viem, čo naznačujete. Mary Wollstonecraftová bola vydatá. Pravdaže to viem. To však neznamená, že ju aj v tomto ohľade musím nasledovať. Práve naopak. Som presvedčená, že sa mi podarí dosiahnuť v boji za práva nás žien oveľa viac, ak ma nebude rozptyľovať nijaký manžel ani jeho ratolesti.“
Mačka znovu zodvihla hlavu od misky a zažmurkala. To stvorenie má napodiv veľmi vyhranené názory. Azda sa nejakým záhadným spôsobom dostalo pod vplyv Janinej matky? Jane si utrela zarosené okuliare.
„Keď už hovoríme o manželstve,“ dodala, keď mačka znovu obrátila pozornosť na misku. „Moja priateľka Cass sa vydáva. Práve dnes odchádzam na vidiek. V rámci predsvadbových príprav tam strávim celý týždeň a vrátim sa až po svadbe. To len aby ste vedeli, že tu istý čas nebudem.“
Mačka švihla chvostom.
„Mňa z toho neobviňujte,“ ohradila sa Jane. „Robila som, čo som mohla, aby som jej to vyhovorila, no je do Juliana po uši zaľúbená. Zdá sa, že niektorí ľudia sú si naozaj súdení. Aj Lucy si to myslí, a tá sa zaľúbila tak bláznivo, až sa stala vojvodkyňou!“ Jane pokrútila hlavou a ironicky sa uškrnula.
„Neobávajte sa,“ prihovorila sa znovu mačke. „Poprosila som Annu, tú z kuchyne, aby na vás dohliadla, kým budem preč. Sľúbila, že vám bude každé ráno nosiť tie najvyberanejšie zvyšky a...“
„Slečna Jane?“ spoza závoja dažďa a hmly sa ozval Annin hlas.
Jane náhlivo vstala a obzrela sa za hlasom. „Anna, si to ty?“
Slúžka sa čoskoro vynorila spoza rohu. Nad hlavou držala rozprestreté noviny namiesto dáždnika a prižmúrenými očami prečesávala hmlu. „Slečna Jane?“ Zastala, až keď ju zbadala. „Tu ste. Napadlo mi, že vás tu nájdem. Vaša matka vás všade hľadá. S Eloise obrátili celý dom hore nohami.“
Eloise bola Janina komorná. Chudera, vždy ako prvá doplatila na to, keď Janina mama nemohla nájsť svoje jediné dieťa. „Tak ja radšej pôjdem. Úbohá Eloise. Dovidenia, pani Mačka. Uvidíme sa, keď sa vrátim. Dúfam, že dovtedy budú vaše mačiatka pekne vykŕmené. Tuto Anna sa o vás dobre postará. Však, Anna?“
Annina bucľatá tvár sa nadšene rozžiarila. „Pravdaže, slečna.“
Mačka znovu zodvihla hlavu a zažmúrila.
Anna si napravila noviny. „Slečna, počula som vašu pani matku, ako hovorí Eloise, že si s vami spolu s pánom otcom musia pred vaším odchodom na vidiek pohovoriť.“
Jane pokrčila nosom. Dočerta. Audiencia u mamy nikdy neveští nič dobré, a ak má byť do toho zatiahnutý aj papa, potom je to vážne. „Zaujímalo by ma, o čom asi.“
Anna sa zohla a potľapkala mačku po hlave. „Spomínali akúsi pani Bunburyovú.“
Jane nasucho prehltla. „Pani Bunburyovú?“
„Áno, vašu novú gardedámu, ak sa nemýlim, slečna.“
Jane rozpačito zažmurkala. „Áno. Áno, správne,“ prehodila a s knihou pod pazuchou sa, celkom neslečnovsky, ozlomkrky rozbehla k domu, hoci jej z mlák špliechala voda povyše kolien.
Pani Bunburyová je jej nová gardedáma, s ktorou dnes cestuje do Surrey na Cassinu svadbu. No ak sa chce o nej mama s Jane rozprávať, môžu vzniknúť problémy.
Pani Bunburyová totiž... neexistuje.
DRUHÁ KAPITOLA
Garrett Upton preložil list papiera napoly a zadíval sa naň. Uprene. Hlboko si vzdychol. V tom liste bolo všetko ako zvyčajne, bankový šek, nič nehovoriaci odkaz a ohromná dávka viny.
„Pane, váš koč je pripravený.“
Garrett zodvihol oči ku komorníkovi, ktorý úslužne stál pri dverách do pracovne. Dva fľakaté kokeršpaniele, ktoré až doteraz ležali po oboch stranách pánovho kresla, zodvihli hlavy a zavrteli chvostmi.
„O chvíľu som tam, Cartwright.“
Komorník prikývol.
Garrett sa vrátil k listu, ktorý ho zamestnával celé dnešné ráno. Zasypal ho práškom a zapečatil horúcim voskom.
Vedel, že mu nezostáva veľa času. Koč už čaká. Minulú noc síce veľa nenaspal, to sa však nestalo prvý raz. Nikdy sa tých snov nezbaví, desivých predstáv, ktoré ho budú prenasledovať do smrti.
Znovu sa zadíval na adresu.
Vdova po Haroldovi Langtonovi
12 Charles Street
Londýn
Taký list posielal Garrett s neochvejnou pravidelnosťou každé dva týždne už celé desaťročie, odkedy dovŕšil dvadsaťjeden rokov. A hoci zakaždým obsahoval to isté, nikdy ani náznakom nespomenul Harolda, Garrettovho priateľa, ktorý zahynul vo vojne.
Garrett potriasol hlavou a odsunul sa od stola. Psy zahrabali labami po dlážke a vyskočili spolu s ním. Rozhodným krokom zamieril k dverám s listom v ruke. Posledné dva týždne pracoval dlho do noci, aby vybavil všetky neodkladné záležitosti a mohol čas strávený na vidieku poriadne vychutnať. Dnes cestuje na priateľovu svadbu do Surrey. Julian Swift, gróf zo Swindonu, si berie za manželku lady Cassandru Monroeovú. Šesť mesiacov smútku za grófovým starším bratom Donaldom práve uplynulo.
Svadba má byť veľkolepá. Týždenný pobyt v kaštieli Cassandriných rodičov pred ňou zasa komornejší, v úzkom kruhu najbližších priateľov mladého páru. Bude tam Garrettova sesternica Lucy s manželom, vojvodom z Claringdonu, Cassandra so Swifdonom a, pravdaže, slečna Jane Lowndesová. Garrett prevrátil oči. Slečna Lowndesová, tá, ktorá ho zakaždým rozčúli do nepríčetnosti a háda sa s ním. Alebo stihne všetko naraz. Jeden týždeň v jej prítomnosti hádam nejako prežije. Nikdy nepochopí, prečo sa Lucy s tou nafúkanou horenoskou a neznesiteľnou intelektuálkou vôbec priatelí.
Cartwright sa odo dverí ani nepohol.
„Postarajte sa, aby odišiel dnešnou poštou,“ stroho prikázal Garrett a podal mu list.
„Ako si želáte, pane,“ uklonil sa komorník.
Garrett sa vrátil k obrovskému písaciemu stolu z mahagónového dreva, vzal z operadla stoličky kabátec a obliekol si ho. Psy z neho nespustili oči. Potom sa obrátil a so psami v pätách znovu zamieril k dverám,. Prešiel okolo komorníka, ktorý sa vybral dole schodmi za ním. V takejto zostave prišli až do foyeru. Cartwright pribehol k dverám, aby ich pánovi otvoril. Garrett sa rozlúčil so psami blahosklonným potľapkaním, načo oba znovu nadšene zavrteli chvostmi.
„Dobre sa mi o nich postaraj, Cartwright.“
Garrett si nasadil na hlavu klobúk, vyšiel von na ulicu a nastúpil do pripraveného koča. Pohodlne sa usadil na zamatom potiahnutom sedadle a naposledy sa pohľadom rozlúčil so svojou londýnskou rezidenciou.
Je to nádherný dom. Garrett, hoci grófom z Upbridgeu sa ešte len stane, je už teraz zámožný muž s vlastným domom v Mayfairi, ktorý vlastní vďaka matkinmu bohatstvu a dedičstvu po starom otcovi z matkinej strany.
Koč sa s myknutím dal do pohybu. Pán Garrett Upton sa vybral na cestu do Surrey na týždenný pobyt v príjemnej spoločnosti priateľov.
Odporúčame prečítať: Láska bez citu: Miláčik vyššej spoločnosti
