Ľudia sa cítia veľmi zranení a podvedení, keď sú klamaní. Prečo to teda robíme, keď vieme, že to ubližuje – nám aj druhým? Klamaniu sa naučíme už v detstve. Je to istý obranný mechanizmus pred autoritami, ktoré na nás pôsobia veľmi zastrašujúco. Začína to domácou úlohou, ktorú sme akože urobili, len sme si ju zabudli doma a pokračuje tým, keď sa vykrúcame pred policajtmi, že sme nevedeli, že ideme tak rýchlo. Neraz klameme, lebo sa bojíme dôsledkov, keď si priznáme pravdu. A niekedy nie sme celkom čestní, lebo si myslíme, že pravda zraní iných. V praxi si vypočujem rôzne príbehy toho, že hovoriť pravdu bez obalu môže byť kontraproduktívne.
„Svet dieťaťa je plný nevinnosti a čistoty, ale postupne vykročíme na cestu dláždenú klamstvom a keď dozrejeme, sme starí - nielen telesne ale i duševne.“
Osho
Akosi tápeme, keď ide o takt a čestnosť. Zmyslom nášho snaženia by malo byť hovoriť pravdu a nikdy neklamať. Sú však chvíle, kedy by bolo neprofesionálne alebo netaktné prezradiť všetko. Na to je spôsob, lebo vieme reagovať: “Nemôžem o tom teraz hovoriť. Keď budem môcť, poviem vám všetko.” Alebo: “Prepáčte, ale o tomto sa mi ťažko hovorí.” Nech je to akokoľvek náročné, oplatí sa to, lebo pravdovravný postoj posilňuje našu integritu. Keď ste na pochybách a neviete sa rozhodnúť, zvoľte radšej pravdu. Je to v konečnom dôsledku jednoduchšie a má to priaznivý vplyv na náš život. Lož aj tak vždy vyjde najavo.
„Najtvrdší pád, ktorý môže človek urobiť je, že sa zloží na svojom vlastnom klamstve.“
Nenechajte si ujsť žiadnu novinku! Sledujte nás na Google News a buďte vždy v obraze. Stačí jeden klik pre prístup k exkluzívnemu obsahu a najčerstvejším informáciám. Pripojte sa k našej rastúcej komunite informovaných čitateľov!
