Ľudia sa cítia veľmi zranení a podvedení, keď sú klamaní. Prečo to teda robíme, keď vieme, že to ubližuje – nám aj druhým? Klamaniu sa naučíme už v detstve. Je to istý obranný mechanizmus pred autoritami, ktoré na nás pôsobia veľmi zastrašujúco. Začína to domácou úlohou, ktorú sme akože urobili, len sme si ju zabudli doma a pokračuje tým, keď sa vykrúcame pred policajtmi, že sme nevedeli, že ideme tak rýchlo. Neraz klameme, lebo sa bojíme dôsledkov, keď si priznáme pravdu. A niekedy nie sme celkom čestní, lebo si myslíme, že pravda zraní iných. V praxi si vypočujem rôzne príbehy toho, že hovoriť pravdu bez obalu môže byť kontraproduktívne.
„Svet dieťaťa je plný nevinnosti a čistoty, ale postupne vykročíme na cestu dláždenú klamstvom a keď dozrejeme, sme starí - nielen telesne ale i duševne.“
Osho
Akosi tápeme, keď ide o takt a čestnosť. Zmyslom nášho snaženia by malo byť hovoriť pravdu a nikdy neklamať. Sú však chvíle, kedy by bolo neprofesionálne alebo netaktné prezradiť všetko. Na to je spôsob, lebo vieme reagovať: “Nemôžem o tom teraz hovoriť. Keď budem môcť, poviem vám všetko.” Alebo: “Prepáčte, ale o tomto sa mi ťažko hovorí.” Nech je to akokoľvek náročné, oplatí sa to, lebo pravdovravný postoj posilňuje našu integritu. Keď ste na pochybách a neviete sa rozhodnúť, zvoľte radšej pravdu. Je to v konečnom dôsledku jednoduchšie a má to priaznivý vplyv na náš život. Lož aj tak vždy vyjde najavo.
