Eva má 36 rokov a niekoľko týždňov pred svadbou. Aký by to bol vstup do manželstva, ak by pre ním chýbala poriadna babská jazda. A tak zorganizuje rozlúčku so slobodou. Pozve na ňu tri kamarátky z gymnázia, ktoré už celé roky nevidela.
Evine obavy, že si nebudú mať čo povedať, sa rýchlo rozplynú, no to, čo malo byť pôvodne odviazanou žúrkou, sa v jednom okamihu zmení na akúsi spoločnú spoveď.
Babská jazda sa mení na hĺbkovú inventúru života, po ktorej nezostane kameň na kameni. Šokujúce odhalenia rúcajú oporné múry Evinho konzervatívneho myslenia a vyplavia na povrch jej utajované zážitky.
Stretnutie s priateľkami odhalí ich farbisté osudy, ktoré však prinášajú nádej, že každý raz nájde svoje šťastie. Aj keď cesty k nemu sú často kľukaté...
V úspešnej edícii Príbehy z kabelky vychádza novinka Rozlúčka s (ne)slobodou, ktorá dokazuje, že v literatúre pre ženy je ešte stále množstvo nevyčerpaných tém.
„Prudérnejší čitatelia možno označia skúsenosti mojich ženských postáv s mužmi za nechutné, škandalózne alebo neospravedlniteľné,“ tvrdí autorka Dada S. Brezovská, „tí tolerantnejší za prekvapivé, neštandardné či nepochopiteľné. Hoci sú opísané s maximálnou úprimnosťou, sú len akousi kulisou pre príbeh hlavnej hrdinky Evy.“
Priateľky svojimi otvorenými spoveďami rozbúria jej zdanlivo pokojný život, obrátia naruby názory a vyznávané hodnoty, nechajú ju prejsť peklom vlastných spomienok, aby po zavŕšení katarzie spolu s ňou oslávili zrod nového človeka. Kniha Rozlúčka s (ne)slobodou sa autorke „zjavila“ náhle. Jedného dňa sa jej do hlavy „nasťahovali“ štyri kamarátky a prinútili ju napísať príbeh, v ktorej nezvyčajne sviežo stvárnila ich osudy.
Prečítajte si úryvok z novinky:
Eva za sebou zabuchla vchodové dvere a nedočkavo vytiahla z tašky veľkú škatuľu. Vybalila vázu s antickým vzorom a postavila ju na polkruhový stolík v predsieni. Odtieň trafila presne. Spodná časť vázy čerešňovej farby dokonale ladila s farbou stolíka a vrchná smotanová časť zasa s farbou ruží, ktoré sa chystala do nej vložiť. Hoci uprednostňovala živé kvety, táto kytica upútala jej pozornosť na prvý pohľad. Ruže vyzerali naozaj ako skutočné, napokon, neboli to lacné napodobeniny, do tmavého kúta, kde by aj nenáročné rastliny trpeli, vniesli potrebné oživenie. Ustúpila o dva kroky a spokojne si prezerala výsledok. S Adamom tu bývali už rok, väčšinu nábytku vybrala ona, ale až od Vianoc má skutočný záujem vytvoriť z priestranného štvorizbového bytu útulný domov. Na Vianoce ju totiž Adam požiadal o ruku. V septembri oslávi jej snúbenec štyridsiatku, a tak si na ten mesiac určili aj termín svadby. Eva mala už tridsaťšesť rokov a považovala za veľké šťastie, že stretla slobodného, bezdetného, úspešného a príjemného muža, a to priamo v banke, kde pracovala. Práve tam si pred dvoma rokmi prišiel Adam vybaviť úver, aby mohol rozšíriť svoj biznis.
Ten osudový deň plynul, ako mnohé predtým. Klienti prichádzali, odchádzali a odnášali si so sebou vždy niekoľko minút, ktoré im venovala. Odkrajovali z koláča jej pracovného času, až zostal posledný kúsok. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo prihodiť niečo výnimočné. Až kým sa vo dverách nezjavil ON. Prišiel štvrť hodiny pred zatvorením, chvíľu sa rozhliadal a potom s lístkom, na ktorom bolo rovnaké číslo ako na displeji nad Evinou hlavou, zamieril k nej, sadol si a spýtal sa, čo potrebuje na to, aby dostal pôžičku. Eva mu za krátky čas, čo zostával do skončenia prevádzkovej doby, nestihla vysvetliť všetky možnosti a podmienky, preto mu navrhla, aby sa zastavil na druhý deň.
„Prepáčte, počas dňa som dosť rozlietaný, čo by ste povedali na pracovnú večeru? Netlačil by nás čas, všetko by ste mi zrozumiteľne vysvetlili.“
Povedal to zdvorilo, ale vecne, bez náznaku bližšieho záujmu, nadštandardných očakávaní alebo prehnanej sebaistoty, s akou sa u pánov „podnikateľov“ často stretávala. Nechcela prísť o klienta a okrem toho, večery v malej garsónke boli všetky rovnaké. Súhlasila. Dohodli sa na nasledujúci deň. Eva nemohla dostať z hlavy myšlienky na nadchádzajúce stretnutie. Trošku prehnaný záujem o obyčajnú pracovnú večeru, nemyslíš? vyčítala si v duchu. Pravdou však bolo, že už celé mesiace si s nikým večer nevyšla do reštaurácie alebo kaviarne. A už vôbec nie s mužom. Do divadla zašla aj sama alebo s mamou, ak ju náhodou prišla navštíviť, ale s mužom na večeru?
Rozhodla sa ísť vlastným autom. Odpadnú trápne okamihy, keď ma zavezie domov a pokúsi sa vymámiť pozvanie na „kávu“, presviedčala samu seba, no predstava, že by sa o to ani nepokúsil, tiež nebola príjemná. Evina sebadôvera nebola taká neotrasiteľná, ako predstierala, keď sedela za svojím pracovným stolom vo firemnom kostýme, s nahladko učesanými vlasmi, a s predpísanou zdvorilosťou vysvetľovala klientom výhody úveru, výšku úrokových sadzieb a ponúkala bonusy za vernosť. Tu v Bratislave sa nikto nepozastavoval nad tridsaťštyriročnou single, no v obci na strednom Slovensku, kde vyrástla, ju už niekoľko rokov pokladali za starú dievku. Dobrosrdečné tetušky sa jej nikdy nezabudli spýtať, či je ešte stále slobodná, aby vzápätí ľútostivo prehodili: „Také šikovné dievča a nemá v živote šťastie...“ Aj to bol jeden z dôvodov, prečo chodievala domov len na jeden víkend v mesiaci.
V príjemnej reštaurácii, ktorú vybral klient, si pozorne vypočul všetko, čo mu hovorila, kládol otázky a zisťoval podrobnosti. Všetko nasvedčovalo tomu, že pôjde skutočne o pracovné stretnutie. Snažila sa potlačiť sklamanie.
„Myslím, že už vám k úveru nemám čo povedať. Ak budete mať ešte nejaké otázky, pokojne mi zavolajte,“ podala mu vizitku.
„Môžete mi zajtra pripraviť zmluvu. Keby ste ešte potrebovali nejaké ďalšie údaje alebo doklady, ozvite sa,“ povedal takmer súčasne s ňou a podal jej svoju. Zrazu im tá vizitková výmena prišla komická a obaja sa rozosmiali. Pracovný ráz stretnutia sa vyparil.
„Formality máme za sebou, na rade je večera,“ povedal, keď sa pri stole zjavil čašník s objednaným, lákavo vyzerajúcim jedlom.
Z klienta sa vykľul zábavný spoločník. Eva sa vrátila domov až po desiatej a do bytu s ňou vkĺzol neodbytný pocit, že sa... zaľúbila! Snažila sa ho odplašiť, ale bol rozhodnutý zostať, rovnako ako ten neviditeľný tieň, ktorý ju prenasledoval celé roky a nedovolil jej v rozhodujúcich chvíľach urobiť to, čo si priala. Rozdiel bol iba v tom, že tento nový nájomník ju neubíjal, ale povznášal.
Keď na druhý deň prišiel podpísať zmluvu a pozval ju na drink, prikývla. Asi po roku chodenia jej Adam navrhol, aby sa spolu s ním nasťahovala do bytu, ktorý práve kúpil. Súhlasila. A na jeseň sa vezmú!
Vošla do kuchyne, postavila vodu na kávu, zo skrinky vybrala bielu porcelánovú šálku s tanierikom, lyžičkou opatrne nabrala kávu, vsypala do šálky a zaliala vodou presne jeden centimeter pod okraj. Z chlebníka vybrala pečivo, prekrojila ho a natrela maslom tak, aby nezasiahla okraje. Položila si obe polovice na tanierik, zmietla omrvinky do ruky a vysypala do koša. Opláchla nôž, utrela ho a utierku prevesila cez držiak na dvierkach kuchynskej linky. Odložila maslo aj zvyšné pečivo. Keď dokončila tento precízny rituál, pre ktorý si ju Adam často doberal, sadla si k stolu a pustila sa do jedla. Pomaly prežúvala a pozorovala oblaky za oknom. „Hltavé jedenie je najkratšia cesta k žalúdočným vredom!“ vravieval jej otec. Eva už raz mala podozrenie, že s jej žalúdkom nie je niečo v poriadku, ale vyšetrenia nič závažné neukázali. Lekár jej vtedy odporučil, aby sa vyhýbala stresu a viac si užívala život. Odkiaľ sa v ňom vzala istota, že si ho neužíva? To nevedela. Ale mal pravdu – neužívala si, len prežívala. Až kým nestretla Adama. On dokázal svojou prítomnosťou a humorom odohnať clivotu, čo sa jej občas bez varovania zmocňovala. Hoci... vždy len na krátky čas...
Keď aj umytý tanierik skončil na svojom mieste, mohla sa konečne venovať činnosti, ktorú si nadnes naplánovala. Vytiahla škatuľku, ukrývajúcu svadobné oznámenia a pozvánky k svadobnému stolu. Podržala v rukách bledomodrý obdĺžnik, neboli na ňom srdiečka, holúbky, bozkávajúce sa páriky, iba strieborný obrys dvoch spojených rúk a krátky text s menami a údajmi o mieste a čase. Znovu si ho prečítala, akoby sa chcela uistiť, že jej meno odtiaľ nezmizlo. Meno, pre ktoré si v detstve užila veľa posmechu, o sedem týždňov vymení za nové. Doslova. Bude sa volať Eva Nová. Vybrala obálky a úhľadným rukopisom začala písať adresy zo zoznamu hostí. Najprv svoju rodinu – to mala rýchlo za sebou. Rodičia a starí rodičia z maminej strany. Štyria hostia, dve pozvánky. Hoci Adam trval na tom, aby pozvala aj vzdialenejších príbuzných alebo kamarátky, zoznam nerozšírila ani o jedinú osobu. Starých rodičov z otcovej strany nepoznala, vedela len, že žijú niekde na severe Slovenska. Otec ani matka nemali súrodencov a aj Eva bola jedináčik. S kolegyňami v robote udržiavala korektné, no nie príliš dôverné vzťahy a iné kamarátky nemala. V posledných dvoch rokoch sa stretávala len s Adamovými početnými príbuznými a priateľmi, veselými nekonfliktnými ľuďmi, ktorých spoločnosť jej vyhovovala. Ak budú na svadbe jej štyria najbližší ľudia a dynastia Nováků, ako Adam svoju rodinu nazýval, budú tam všetci, čo tam majú byť. Vzala ďalšiu obálku a napísala na ňu adresu budúcich svokrovcov. V zámke zaštrkotal kľúč.
„Ahoj, si doma?“ nakukol Adam do kuchyne. „Dnes trošku meškám. Čo robíš?“
„Pridávam robotu poštovým doručovateľom,“ ukázala na kôpku svadobných oznámení. Spomenula si, ako jej mama neznášala predvianočné a predveľkonočné pohľadnicové návaly.
Podišiel k nej, pobozkal ju na vlasy, zobral si jedno oznámenie a so záujmom si ho prezeral. „Dvadsiaty druhý september dvetisícdvanásť. Keby to nebol deň mojich štyridsiatych narodenín, nikdy by som si ho nezapamätal, a každý rok by som prešvihol výročie,“ utrúsil s úsmevom a vtlačil jej bozk na líce. „Idem pod sprchu.“
Toto bol zasa jeho rituál. Jedna sprcha ráno, druhá po príchode z práce, po návrate z tenisu ďalšia a niekedy ešte aj večer a uprostred noci...
„No choď, ty medvedík čistotný,“ postrčila ho k dverám a vrátila sa k oznámeniam.
O chvíľu vyšiel v sprievode vône, od akej padajú aj anjeli, a oprel sa o rám kuchynských dverí.
„Dvadsiateho piateho augusta mám rozlúčku so slobodou, potom odchádzame s Martinom do Brna a vrátime sa asi až koncom nasledujúceho týždňa...“
Vedela, že v Brne otvárajú novú pobočku firmy, takže táto informácia ju neprekvapila, ale tá rozlúčka? Doteraz ani nenaznačil, že niečo také chystá!
„Rozlúčka so slobodou?“ skočila mu do reči.
„V našej rodine je to tradícia. Moji bratia, švagor, kamaráti a tak.“
„A striptérka!“ dodala s nevôľou, dúfajúc, že aspoň zo slušnosti to poprie.
„No, ak chalani nejakú privedú, tak bude aj striptérka.“ Adam sa záhadne usmial, vrhol na ňu dlhý pohľad a zavlnil bokmi.
Odvrátila zrak.
„Ty nič také nechystáš? Je to tvoja posledná šanca užiť si, lebo najbližších päťdesiat rokov budeš sedieť doma pri svojom seladónovi a štrikovať mu ponožky na nedokrvené nohy,“ zavtipkoval si na vlastný účet. „Budeš mať voľný byt, pozvi si kamošky a roztočte to.“
„Aj striptéra?“ Zvedavo čakala na odpoveď.
„Trebárs aj striptéra.“
„Tebe by neprekážalo, keby po našom byte pobehoval cudzí nahý chlap?“
„Ja ti dôverujem,“ povedal vážne a nežne na ňu pozrel. „Okrem toho som najkrajší chlapec v Bratislave, aspoň to vždy hovorili tetušky, keď ma mama vozievala v kočíku po nábreží, preto sa konkurencie báť nemusím.“
„Ale čo ak toho striptéra vozievala mama v kočíku po nábreží v čase, keď ty si už maturoval?“ podpichla ho Eva.
„Risknem to. Mám prednosti, ktorými ten holobriadok pravdepodobne disponovať nebude, takže ma zo sedla určite nevyhodí,“ povedal Adam sebavedome.
„A to sú aké, ak smiem vedieť?“
„Môj žalúdok, napríklad, bez problémov strávi pripálenú ryžu,“ vrátil jej s úsmevom smeč.
Tá ryža v nedeľu sa jej fakt nevydarila, to musela uznať. Varenie nebolo jej koníčkom. Našťastie Adam netrval na tom, aby stála každý deň pri sporáku, to bola ďalšia z jeho predností. Úplný opak Evinho otca, ten si potrpel na domácu stravu a kompletný servis.
„Keď už pre nič iné, tak pre tie spoľahlivé žalúdočné kyseliny si ťa určite ponechám.“
Milovala ho pre jeho humor a nadhľad. Z ničoho nerobil vedu. To skôr ona všetko donekonečna analyzovala a všade hľadala skryté nástrahy.
„Tak ja padám,“ poslal jej vzdušný bozk, vybral zo skrine v predsieni vak a zdúchol.
Eva napísala ďalšie dve adresy, ale jej myseľ už zamestnávala predstava rozlúčky so slobodou. Zažila len jednu jedinú, aj to už veľmi dávno. Kedy to bolo? Pred sedemnástimi rokmi, keď sa mala vydávať Denisa, jej kamarátka z gymnázia. Vtedy sa spolu s ďalšími dvomi kamoškami naozaj odviazali, hoci boli len na chalupe po Luciiných starých rodičoch. Lucia, Denisa, Magda a Eva. Štyri baby, úplne rozdielne povahy, vzhľad i temperament, a predsa spolu prešli celým stredoškolským vzdelávaním bez väčších konfliktov. No od Denisinej svadby sa vlastne už ani nevideli. Ako sa môžu ľudia, ktorí si boli takí blízki, stratiť vo víre života? Sedemnásť rokov! Aké sú? Ako žijú? Mali by si vôbec ešte čo povedať? Bolo by fajn znova ich stretnúť, okrem nich nemala iné skutočné priateľky. Ani na výške, ani v práci. Poznala veľa ľudí, ale nikomu sa nikdy nezdôverovala. Vlastne aj tieto tri o nej vedeli málo, ani ich si nepúšťala k telu, zato ony si z nejakého dôvodu pustili k telu ju. Nechápala prečo, ale bola im vďačná, cítila sa pri nich v bezpečí, najmä pri Magde. Poskytovali jej kontakt so svetom, bez nich by bola žila iba vo svete literárnych postáv, v imaginárnom svete, ktorý si vytvárala za dverami detskej izby. Odložila svadobné oznámenia a prešla do obývačky. Vytiahla z komody starý album s fotografiami zo školy a pomaly ho otvorila. Hneď z prvej strany na ňu zamávali štyri tínedžerky a ona sa rada dala vtiahnuť do minulosti...
