S Radošinským naivným divadlom síce prešla celý svet – ako hovorí, od Sniny až po Austráliu, ale na pieskovisku, kam chodila so svojimi deťmi, bola aj tak len mamou, ktorej sa stále pýtali, čo robí. Až začala pochybovať, či je vôbec herečka, keď ju nikto nepozná... Dnes je síce stále mamou, ale otázky zmizli. Pieskovisko totiž vymenila za kamery a vlastné deti za seriálové. Odvtedy hviezdu seriálu Naši Lujzu Garajovú Schramekovú netreba predstavovať.
Ak sa nejaká rodina môže nazvať divadelným klanom, tak tá Vaša určite. Už maminka sa totiž narodila hercovi a tajomníkovi nitrianskeho divadla a tamojšej vlásenkárke a aj svojim deťom našla otca v divadle. Cíti potom človek v sebe akýsi záväzok, že asi by mal pokračovať a automaticky ho to ťahá na konzervatórium?
Mňa tam dotiahol skôr chalan, do ktorého som bola zamilovaná. Strašne chcel ísť na herectvo, tak som si povedala, že tam pôjdem s ním, aby sme mohli zostať spolu. Akurát to trochu nevyšlo. Mňa totiž zobrali, ale jeho nie. Raz dva tak bolo po láske. Ale je pravda, že keď som tam prestúpila, uvedomila som si, že som prišla do prostredia, kde som vždy patrila.
Pozri aj: Diana Hágerová: Narodila som sa, aby som bola mamou
Vy ste totiž vtedy už drali lavice osemročného gymnázia a k umeniu ste veľmi nesmerovali. Dokonca rodičia pre Vás snívali o inej ceste a videli Vás prekvapivo na práve. A samej Vám bolo jasné, že vedia, prečo...
Áno, väčšina rodičov umelcov jednoducho chce, aby ich dieťa malo trošku normálnejšie povolanie, pretože herectvo má síce krásnu pozlátku a vyzerá strašne lákavo, ako jeden veľký žúr, ale pod tou pozlátkou sú aj dlhé týždne pred výplatou, aj chvíle, keď ste na roztrhanie a doma vás takmer nevidno a potom aj dni, keď netušíte, ako prežijete.
Rieši však toto aj mladý človek? Alebo ste mali skôr pocit, že svet je gombička a strach z toho, čo bude, ste si do svojho hereckého života neodniesli?
Strach asi nie, ale tie „dlhé týždne“ pred výplatou vo mne podvedome asi zostali, takže som sa vždy snažila si peniaze podeliť nejako lepšie. Ale to bolo dané aj tým, že ja som na intrák do Bratislavy odišla už v pätnástich, takže som sa musela naučiť s nimi vyjsť, lebo som vedela, že ja skrátka maminu chladničku nablízku nemám.
Celkom dobrá príprava na nestálosť hereckej profesie. Pomohlo? Alebo Vás napriek tomu realita dostala a zažívali ste aj vlastné čakanie na výplatu?
V tomto som mala šťastie, keďže som hneď po škole nastúpila do Radošinského naivného divadla, kde sme vtedy hrávali aj dvadsaťpäť predstavení mesačne, skrátka strašne veľa, takže som si aj celkom slušne zarobila. Teda prinajmenšom v porovnaní s rovesníkmi, ktorí ešte v dvadsaťpäťke študovali a dostávali peniaze od rodičov.
Vy ste celkovo akoby v predstihu – keď iní ešte žili v detskej izbe u rodičov, Vy ste už boli na internáte, keď oni ešte študovali, Vy ste už zarábali a keď sa oni ešte len začali stavať na vlastné nohy, Vy ste si už zakladali vlastnú rodinu...
Tak to prichádzalo, tak som to tak žila. Stretla som svojho muža, vydala som sa, máme dve deti a všetko tak nejako ide a ja v tom len plávam. Môj život nikdy nebol sledom plánovaných udalostí. Ja som totiž veľmi ani nemala kedy plánovať.
Zaujme ťa: Kristína Tormová: Zo všetkého, čo ma kedy bavilo, ma najviac bavia deti
Ale v jednom rozhovore ste pripustili, že podvedome ste asi nejaký plán predsa len mali – vydať sa raz za niekoho mimo umeleckej brandže, lebo ste cítili, že chcete istotu. A tak máte racionálneho ítečkára, na ktorého sa dá spoľahnúť, dokonca ešte aj dosku na záchode skladá...
No jednoducho je dokonalý! Aj keď priznávam, že to niekedy až vytáča a kričím – ale ja potrebujem trochu viac života. A on mi vtedy opäť s tým pokojom Angličana povie – tak choď von! Mám skrátka šťastie, že presne vie, čo potrebujem. A ja zase viem, čo teší jeho. Takže ho v pohode pošlem behať alebo s kamošmi na bicykle. Možno sa páry rozpadávajú práve preto, že ani jednému nenapadne, že aj on má zodpovednosť za to, aby bol ten druhý spokojný.
Myslím, že ste sa neodkotúľali ďaleko od stromu nielen v herectve... Ale aj v tom, ako nezabaliť manželstvo hneď pri prvom probléme, lebo aj v tom vám boli Vaši vzorom. Teda okrem toho, že boli dobrí vo svojom kumšte. Hoci aj tu akoby ste urobili o krok viac – ste známa, slávna a populárna na celom Slovensku. Znamená to pre rodičov práve preto, že idete v ich šľapajach viac, ako keby boli mimo brandže?
To neviem... V každom prípade sa tešia, fandia mi a mám ich podporu. Je to taký pocit zadosťučinenia, keď mama povie – to je moja dcéra a ľudia vedia, o kom hovorí. Určite lepší, ako keby povedala – moja dcéra je herečka a pritom ma nikto nepozná. Na druhej strane viem, že keby som raz prišla a povedala – mami, ja už asi nechcem byť ani známa, ani herečka, tak ona je tá, ktorá by ma podporila aj v tom, aby som všetko nechala a začala zrazu študovať, hoci aj to právo.
Zdroj foto - úvodná: TV JOJ
Neprehliadni: Barbora Švidraňová - tehotenstvo bez partnera: Bolo to ťažšie, ako som čakala
