Tess nedokáže pustiť z hlavy motto namaľované na ozdobnom tanieri, ktorý leží na poličke doma v kuchyni, ani keď je s najlepšou kamarátkou vo Florencii na posledných, priam idylických letných prázdninách. Čoskoro nastúpi na univerzitu v Londýne a nového života sa už nevie dočkať.
Aj Gus je s rodičmi vo Florencii na prázdninách, sedem mesiacov po tom, ako sa ich rodinný život nečakane a tragicky zmenil. Má namierené do Londýna na štúdium medicíny a usiluje sa byť poslušným synom, hoci túži utiecť a prísť na to, kým skutočne je.
A v jeden horúci letný deň sa chodníčky osemnásťročného dievčaťa a chlapca na chvíľu pretnú. Obaja sa vrátia do Anglicka a čelila budúcnosti výrazne odlišnej od toho, čo si každý z nich vysníval. Počas nasledujúcich šestnástich rokov im život a láska pripravia nejedno prekvapenie. Delí ich vzdialenosť a osud, a tak nemajú možnosť sa stretnúť. Až sa opäť jedného dňa ocitnú v nádhernej Florencii.
Kde si? je nádherná romanca o dvoch mladých ľuďoch. Možno si pri ich príbehu dáte aj vy otázku: Čo ak človek, ktorého hľadáte, stojí hneď vedľa vás a vy o tom neviete?
Odporúčame prečítať: Kristína Farkašová je stále mama
Príbeh Kde si? je divoko romantický a zároveň smutno bolestný príbeh. „Jedna z tých kníh, ktoré vás dokážu rozosmiať i rozplakať zároveň,“ píše Prima Magazine.
Chvíľu je ticho, potom sa narovnáme, stojíme tak blízko seba a chvejeme sa, akoby nami prechádzal elektrický prúd. Zahľadí sa mi do očí, potom mi vezme tvár do dlaní ako vzácnu a krehkú vázu a na stotinu sekundy sa mi dotkne pier. Odtiahne sa. Znovu na mňa pozrie, mám pocit, že tá chvíľa trvá večne, a vzápätí ma pobozká vášnivo so zatvorenými očami, akoby sa mi odovzdával v nejakej modlitbe. Má také nežné a skúsené pery, že sa mi telo roztápa ako vosk.
Keď schádzame z mosta, chytí ma za ruku a obaja sa usmievame od ucha k uchu.
Ulice sú prekvapivo prázdne a reštaurácie zatvorené. K Gelaterii dei Neri dorazíme vo chvíli, keď majiteľ spúšťa na noc žalúzie. Gus si vyberie nocciolu a citrónovú, ja mám fior di latte a hruškovú. Zamierime späť na námestie Duomo. Vo svetle reflektorov pôsobí fasáda katedrály plocho ako obrovská kulisa, za ktorou už nič nie je. V okolí nikto okrem nás nie je, akoby svetlá svietili len pre nás a mali sme tú česť byť na súkromnej návšteve.
Keď to vyslovím nahlas, Gus ma znovu pobozká. Mám otvorené oči, lebo si chcem zapamätať obraz jeho tváre s pastelovými pruhmi kampanily v pozadí.
Odporúčame prečítať: Jedinečné Parížske momenty
