Keby ste mali premýšľať, ktoré chvíle vo svojom živote považujete za najšťastnejšie, aké by vám prišli odpovede? U mňa je to vtedy, keď môžem byť ako dieťa. Také, ktoré sa ešte nehanbí za minulosť a netrápi sa pre budúcnosť. Spontánne vyjadruje to, čo cíti a nebojí sa milovať.
V dospelosti o také chvíle prichádzame – vplyvom prostredia, ľudí, skúseností… Pod tlakom všetkých naokolo si zvykáme zakladať rôzne filtre, ktoré prekryjú našu podstatu a strácame nevinnosť. Naučíme sa predstierať, že sme niekým iným, aby sme sa zapáčili, boli prijatí a akceptovaní. Lebo k nám chodí veľa podmienok toho, akými by sme mali byť, aby sme boli ľúbení. Zistíme, že nestačí len tak byť, musíme sa snažiť niekým byť. Postupne to tak zdokonalíme, že sa stávame presvedčiví v stvárnení toho, kým nie sme.
Pozri aj: Láska, smútok, strach: Ako emócie ovplyvňujú orgány?
Klamstvo, ťažoba, nesloboda
Žiť z obrazov toho, akými by sme mali byť, je neslobodné a desivé. Navádza nás to totiž na klamstvo, a vtedy sa nám žije s ťažobou. Vybavuje sa mi pasáž z Alice v krajine zázrakov, kedy sa Alica stretáva s kráľovnami – s Bielou a Čiernou. Sedí medzi nimi a vie, že sa musí správať dôstojne. Čierna kráľovná jej hovorí: “Hovor vždy pravdu, premysli si, čo povieš.” “Ale ja som nemyslela,” začne Alica. “Veď to je tá chyba, mala si myslieť,” napomenie ju zas Čierna kráľovná. “Veď dievča bez rozmýšľania nie je na nič! Ešte aj vtip musí mať myšlienku a dievča je dôležitejšie ako vtip!”
Odporúčame: Aj apríl má svoj orgán: Pozri, čo všetko prospieva pečeni!
