Pamätáte si, keď ste mali osem? Počítali ste dni do narodenín ako do Vianoc. Spávali ste s predstieranou trpezlivosťou, v kútiku duše dúfali, že vám niekto kúpi presne to LEGO, ktoré ste obchádzali v obchode už mesiac. A potom to prišlo – torta, balóny, darčeky, kamaráti, žiaden stres. Len čisté nadšenie.
No a zrazu... ste nejako vyrástli.
Zrazu sú tu narodeniny a vy ráno otvoríte oči, pozriete sa do zrkadla a prvé, čo vám napadne, nie je „Hurá, mám sviatok!“, ale skôr: „Aha. Nová vráska. A možno aj dve.“ Čo sa medzi tým detstvom a dospelosťou pokazilo?
Čas beží. A my ho počujeme
Narodeniny sú každoročná pripomienka toho, že čas plynie. Rýchlo. A neúprosne. Zrazu namiesto „už budem mať desať!“ počujeme len „to už mám tridsať?“, „kedy som prekročil štyridsiatku?“ alebo, ešte horšie, „koľkože má tá herečka? Aha. Menej ako ja.“
Nie je to len o veku, ale aj o očakávaniach, ktoré sme mali, keď sme boli mladší. Mysleli sme si, že do tridsiatky budeme „vedieť, čo robíme“. Namiesto toho hľadáme nabíjačku do telefónu už druhý deň a premýšľame, či si večer dáme polievku alebo Netflix.
Porovnávanie sa s druhými – najväčší zabijak radosti
Sociálne siete tomu vôbec nepomáhajú. Vidíte, ako niekto oslavuje narodeniny na pláži v Thajsku, s konfetami, západom slnka a dokonalou tortou od cukrárky, ktorú sledujete už rok. Vy ste si dnes ledva zapálili sviečku na croissante, a keď ste chceli zaspievať „Happy Birthday“, pes utiekol pod posteľ.
Porovnávanie sa s druhými môže byť nebezpečné – najmä ak máte pocit, že „ste ešte stále tam, kde ste boli minulý rok“. Alebo že iní to celé zvládajú lepšie. V skutočnosti... nezvládajú. Len to vedia lepšie zabaliť do storyčiek.
Freepik
Narodeniny ako spoločenský tlak
Niektorí z nás nemajú radi narodeniny, pretože sú spojené so spoločenským očakávaním. Máme si zorganizovať oslavu. Zavolať ľudí. Tešiť sa. Byť vďační. Byť šťastní. Lebo veď „máme sviatok!“
Ale čo ak sa práve necítime oslavne? Čo ak máme len obyčajný deň, možno trochu melancholický, možno viac premýšľame? Čo ak len nechceme okolo seba ruch, otázky, čo si želáme k narodeninám, keď sami nevieme, čo by nám spravilo radosť?
Niektorí ľudia sú introverti. Iní majú za sebou ťažký rok. Ďalší nemajú potrebu oslavovať čokoľvek, čo neprišlo s vlastným pričinením. A narodeniny? No… tie si nevyberáme.
Strata jednoduchosti
Deti sa na narodeniny tešia, pretože ich svet je jednoduchší. Všetko je o „teraz“. O torte, darčeku, zábave. Dospelosť prináša otázky typu: „Mal by som už mať hypotéku? Deti? Kariéru? Svaly?“ A práve narodeniny sú takým malým deadline-om, ktorý nás núti sa zamyslieť, kde sme... a kde by sme chceli byť.
A to môže byť ťažké. Možno aj trochu smutné. Nie preto, že sa nám nedarí, ale preto, že sme zabudli, ako oslavovať len tak. Bez podmienok.
Prázdne stoličky
Narodeniny sú krásne, ale vedia aj bolieť. Pripomínajú nám, kto tu už nie je. Kto by nám kedysi zavolal ako prvý. Kto by nám upiekol koláč, aj keď trochu prihorel. Čím sme starší, tým viac ľudí v našom živote odchádza. A zrazu tie narodeniny nie sú len o tom, čo pribudlo, ale aj o tom, čo chýba.
A aj keď máme okolo seba skvelých ľudí, v ten deň môžeme pociťovať malé tiché smútky, ktoré sa ťažko vysvetľujú, ale o to ťažšie ignorujú.
Nechcem byť stredobodom pozornosti
Existuje aj tichší dôvod, ktorý často nikto nepovie nahlas: nie každý túži po pozornosti. Nie každému je príjemné, keď mu tridsať ľudí píše naraz „všetko najlepšie“ v rovnakých vetách, na ktoré treba odpovedať ďalšími tridsiatimi „ďakujem krásne“. Niektorí sa cítia, akoby museli nosiť masku vďačnosti, aj keď by si najradšej vypli mobil a išli na prechádzku sami.
Nie preto, že by si nevážili ľudí – ale preto, že ten druh pozornosti, ktorý prichádza s narodeninami, je unavujúci. Je to divadlo, ktoré nehrá vaša duša. A hrať úlohu hlavnej hviezdy, keď sa necítite ani ako šepkár v zákulisí, vie byť... vyčerpávajúce.
Offline prázdnota
Narodeniny na sociálnych sieťach sú zvláštny druh reality. Na obrazovke vám bliká dvadsať notifikácií. Ale keď mobil odložíte... zrazu je ticho. To zvláštne ticho, ktoré bolí. Ako keď zistíte, že veľa ľudí na vás myslí – len digitálne. Offline priestor ostáva prázdny. A to môže vyvolať ešte väčší pocit osamelosti než úplná absencia pozdravov.
Sme v kontakte, ale často nie v spojení. A narodeniny túto medzeru veľmi citlivo odhalia.
Čo s tým, ak neradi oslavujeme narodeniny
Je úplne v poriadku nemať rád narodeniny. Nie ste nevďačný. Nie ste čudný. Nie ste „ten divný“. Ste človek. A narodeniny sú len dátum. Dôležitý? Možno. Ale nie jediný deň v roku, ktorý vás definuje. Niekedy pomáha oslavovať po svojom. Alebo neoslavovať vôbec – a to je tiež v poriadku.
Ako prežiť narodeniny s pokojom v duši?
- Nehľadajme v nich cirkus. Nájdime v nich seba.
- Doprajte si deň len pre seba. Kino. Dlhý spánok. Túra. Dobrá večera.
- Povedzte blízkym, že tento rok chcete pokoj, nie párty – budú to rešpektovať viac, než čakáte.
- Predbehnite Facebook a skryte dátum narodenia – zrazu uvidíte, kto si na vás spomenie naozaj.
- Napíšte list sami sebe. Nie o veku, ale o tom, čo ste zvládli. Možno sa sami prekvapíte.
- A hlavne: nepýtajte sa, ako by ste „mali“ oslavovať. Pýtajte sa, čo vám robí dobre.
Možno o rok ten deň prežijete inak. Možno nie. Ale nech už to bude akokoľvek – nech je to vaše. Lebo to je ten najlepší darček: nežiť podľa očakávaní, ale podľa seba.
Zdroj úvodnej fotky: Depositphotos
