Ako sa naučiť vnímať svoj vnútorný svet tak, aby sa emócie nestali naším nepriateľom, ale, naopak, naším spojencom, nám priblíži kniha Karly McLarenovej Reč emócií. Zistíme, že naše vlastné emócie sú kľúčom k nášmu osobnému uzdraveniu a našej psychickej rovnováhe.
„V knihe sa spolieham na rozprávanie príbehov, analógií a osobných skúseností, aby som vám pomohla v sebe vytvoriť podobný posvätný priestor. Vy ste odborníci na svoje vlastné skúsenosti – nijaká kniha, systém, ideológia ani osoba by nikdy nemala dostať možnosť nahradiť vašu vlastnú múdrosť,“ odkazuje autorka. Dodáva, že dnes už pre nás všetkých jestvuje pomoc, a to dobrá pomoc.
Emócie, hlavne tie negatívne, sú v spoločnosti často zatracované a považované za nedôstojné či nežiaduce. Od detstva sa učíme skrývať ich pred svetom aj sami pred sebou. Máme tendenciu zadržiavať dobré pocity a odvracať sa od tých negatívnych, bolestivých a ťaživých. No každá jedna emócia, ktorú cítime, je dôležitá a má pre nás svoje špeciálne posolstvo. Každá emócia je nosičom mocnej energie, ktorá nám buď môže pomôcť, alebo sa obráti proti nám.
Odporúčame: Ochranca: Túži po nej, hoci je to nebezpečné
Reč emócií je výsledkom celoživotného výskumu Karly McLarenovej, v ktorom skúmala hlboké a funkčné pochopenie emócií.
Kapitoly v prvej časti nás postupne, krok za krokom, spustia do ťažkostí, ktoré sme si vytvorili, keď emócie vnímame ako problém. V týchto prvých kapitolách pracujeme tak, ako pracujú zdravé emócie: pomenujeme problém, ponoríme sa do jeho podstaty, nájdeme, v čom je skvelý a potom sa vrátime naspäť do každodenného sveta obohatení o viac informácií, väčšiu hĺbku a schopnosť lepšie veci riešiť.
V druhej časti knihy má každá emócia svoju vlastnú kapitolu, svoj odkaz aj cvičenie, ale uvidíte, že druhá časť vás stále odkazuje späť na informácie z prvej časti – na kapitoly o správnom posudzovaní, o piatich prvkoch a siedmich inteligenciách, o odpútavaniach a závislostiach a o tom, ako trauma ovplyvňuje našu schopnosť dobre interpretovať naše emócie. Reč a múdrosť emócií žijú vo vás, ale je potrebná istá empatická práca, aby ste sa dostali pod socializáciu, ktorá vás od emócií oddelila.
„Naučiť sa dôverovať svojim emóciám a usmerňovať ich so všetkou úctou – vypočuť ich, precítiť, venovať sa im a rozprávať sa s nimi – to je základ našej empatickej praxe,“ odporúča Karla McLarenová. „Ale aby sme dosiahli takúto úroveň emocionálnej obratnosti, musíme rozumieť emóciám v ich stavoch plynutia, v ich stavoch nálad a v tom, čo nazývam stavy „divokého prívalu“. Na to potrebujeme určité nástroje a istú pôdu pod nohami. Keď prechádzame denným životom – hádame sa s členmi rodiny, v škole alebo v práci nás brzdia medziľudské konflikty, snažíme sa prehlbovať naše vzťahy, učíme sa emocionálne podporovať našich blízkych, objavujeme svoje skutočné ja a nachádzame svoju pravú cestu – potrebujeme pri tom nejaké rukolapné emocionálne nástroje. Potrebujeme spôsob, ako identifikovať naše emócie, ako im porozumieť a začať sa učiť ich reč, aby sme s nimi mohli empaticky komunikovať, takže im nebudeme vydaní na milosť a nemilosť, ale ani s nimi nebudeme zaobchádzať kruto. Musíme sa preto pozrieť hlboko do akceptovaných múdrostí o emóciách a musíme vyčistiť všetky nezmysly, ktoré hrozia, že nás všetkých ohlúpia. Aby sme to urobili, potrebujeme priniesť nezvyčajné, empatické informácie. Tu sa začína zábava.“
Odporúčame: Vieš ako zmeniť svet? Cez seba zmením teba
Prečítajte si úryvok z novinky Reč emócií:
Emócie sú správy od nášho inštinktívneho ja. Môžu byť dôležitými nositeľmi absolútnej (a často neželanej) pravdy. Hoci mnohé emócie si často psyché neželá, každá jedna z nich má nenahraditeľnú úlohu a chce nám povedať niečo zmysluplné a vzácne. Ak emóciu ignorujeme a potláčame, jej správu sme tým nevymazali – iba sme zabili posla a prerušili dôležitý prirodzený proces. Nevedomie má potom dve možnosti: zvýšiť intenzitu emócie a predložiť nám ju znova (takto môže byť aktivizovaná nevysvetliteľná náladovosť alebo aj stupňujúce sa emocionálne utrpenie), alebo to s nami vzdať a zasunúť emocionálnu energiu hlboko do psyché. Tento inštinkt už potom nebude čitateľný ako taký – ako strach, hnev či zúfalstvo – ale stále bude udržiavať svoju pôvodnú intenzívnosť a informáciu. Zvyčajne sa táto umlčaná intenzívnosť zmutuje na niečo iné, napríklad tiky, nutkavé konanie, psychosomatické ochorenie, závislosť alebo neurózu. Potláčať emócie je veľmi nebezpečný spôsob, ako ich zvládať.
Prejaviť emócie je o čosi lepšie, než ich potlačiť. Prinajmenej tým umožníme, aby naším životom prúdila úprimnosť. Ak niekde pred inými nariekame, zúrime alebo niečo podobné, aspoň nechávame svojim emóciám voľný priebeh. Lenže pokiaľ sú naše emócie veľmi silné, ich prejavovanie môže spôsobiť rovnako vnútorný, ako aj vonkajší rozvrat. Vonkajší rozvrat nastáva, keď zaplavíme svojimi silnými emóciami nejakú nešťastnú dušu a snažíme sa ju (alebo jeho) urobiť zodpovednou za našu náladu. Povieme: „Ty si ma nahnevala, ty si ma rozplakal!“ a keď to urobíme, nielenže tú osobu raníme, ale zároveň jej či jemu odovzdávame kontrolu nad naším emočným stavom. Nebudeme aktívnymi, zodpovednými individualitami, ale bezmocnými bábkami, tancujúcimi a mykajúcimi sa v reakcii na ľudí a situácie okolo nás.
Vnútorný rozvrat nastáva, keď si uvedomíme, že našimi emočnými výbuchmi môžeme niekoho raniť, ponížiť alebo vyľakať. Síce pocítime istú úľavu pri prejavení našich silných emócií, ale budeme sklamaní našou slabou schopnosťou pochopenia druhých alebo zahanbení naším nedostatkom sebaovládania. Prejavovanie silných emócií pred druhými môže zničiť našu štruktúru ega a naše sebahodnotenie. Potom má naše znížené sebahodnotenie v ďalších situáciách tendenciu menej zvládať emócie a zvyčajne skĺzneme do takmer nekontrolovateľného návyku vypúšťať svoje silné emócie celkom neriadene.
Zostaneme uväznení v cykloch útokov a stiahnutí sa, zamotávania sa a izolácie, výbuchov a ospravedlnení. Naša vnútorná kontrola a rovnováha akoby bola zničená a stávame sa emocionálne nestálymi.
Pozri aj: Miluj ma navždy: Román Kataríny Gillerová v novom vydaní
