Predstavte si obyčajný mestský chodník počas rušného dňa. Ľudia sa ponáhľajú do práce, telefonujú, prechádzajú popri sebe bez toho, aby si venovali čo i len pohľad. To, že niekto môže volať o pomoc, si jednoducho nevšimneme. Sociálny experiment, ktorý si bližšie priblížime, sa stal virálnym. Objavil sa v rôznych krajinách Južnej Ameriky, Európy i Severnej Ameriky, a jeho variácie majú rovnaké posolstvo: Vidíme, keď niekto potichu prosí o pomoc?
V niektorých prípadoch ľudia reagujú - priblížia sa, prihovoria sa žene, odstúpia od muža, ktorý s ňou kráča, alebo predstierajú známosť, aby narušili situáciu. Vo väčšine prípadov však nastáva to, čo vedecké štúdie opakovane potvrdzujú. Okoloidúci si signál nevšimnú, nechcú sa zapojiť alebo nevedia, ako reagovať. Tento jednoduchý experiment nám však nastavuje zrkadlo. Odhaľuje, ako málo si dokážeme všímať príbehy, ktoré sa odohrávajú okolo nás.
Prečo si volanie o pomoc nevšímame?
Výskumy v oblasti sociálnej psychológie už desaťročia upozorňujú na takzvaný efekt prizerajúceho sa (bystander effect). Ide o jav, pri ktorom čím viac ľudí je svedkom možnej núdzovej situácie, tým menšia pravdepodobnosť je, že niekto zasiahne. Tento fenomén bol prvýkrát podrobnejšie preskúmaný po vražde Kitty Genovese v New Yorku v roku 1964, pri ktorej údajne desiatky svedkov nezasiahli ani nezavolali políciu. Hoci sa neskôr ukázalo, že skutočný počet svedkov bol nižší, prípad vyvolal rozsiahly výskum ľudskej pasivity.
Podľa odborníkov je najčastejším dôvodom nezasiahnutia práve predpoklad, že pomôže niekto iný. Tento stav sa nazýva difúzia zodpovednosti. Okrem toho zvykneme situáciu bagatelizovať. Nevieme, či sa skutočne deje niečo zlé, a máme strach, aby sme situáciu neprehrotili. Pravda je však jednoduchá - čas, počas ktorého premýšľame, či máme zasiahnuť, môže byť moment, ktorý druhý človek potrebuje najviac.
Okrem toho, náš mozog funguje tak, že mnohé vnímané podnety selektuje. V rušnom meste je náš zrak preťažený - reklamy, obrazovky, výklady, autá, ľudia, zvuky. Aj keď prejdeme okolo niečoho znepokojujúceho, nemusíme si to uvedomiť vedome.
Ďalším faktorom je sociálna výchova. Od detstva sa učíme, že to, čo sa deje v cudzích vzťahoch, nie je naša vec. Učia nás sa nepliesť do záležitostí druhých. Lenže práve táto hranica je v prípade násilia nebezpečná. Prieskumy ukazujú, že ľudia sa boja vstúpiť do potenciálne riskantných situácií zo strachu pred konfliktom, nesprávnym vyhodnotením či odvetou agresora. Je však väčšie riziko ozvať sa a mýliť sa, alebo mlčať a ľutovať?
Tiché signály, ktoré sa musíme naučiť
Mnoho obetí sa necíti schopných otvorene požiadať o pomoc. Strach, trauma, tlak okolností či bezprostredné ohrozenie im bránia vysloviť slová. Preto vznikajú tiché signály, nenápadné gestá, ktoré majú zachrániť život.
V roku 2020 sa do povedomia dostal jednoduchý signál ruky, vytvorený kanadskou organizáciou Canadian Women’s Foundation, slúžiaci pre obete domáceho násilia. Gesto - dlaň smerom von, palec skrytý do dlane a následné zatvorenie prstov cez palec - sa rýchlo rozšírilo internetom ako univerzálny tichý spôsob, ako povedať, že som v nebezpečenstve.
Vďaka sociálnym sieťam sa signál dostal do celého sveta a reálne zachránil životy. V roku 2021 bolo v Spojených štátoch zachránené dievča, ktoré použilo toto gesto z okna auta. Okoloidúci si ho všimli a zavolali políciu. Takéto signály, či dotyk na ramene, pohľad, gesto ruky, alebo dokonca fráza, ktorá dáva zmysel len zasväteným, sú nástrojom, aby sa človek mohol brániť aj v situáciách, keď hovoriť nemôže. No aby fungovali, musíme ich vnímať.
Sociálny experiment
Spomenutý experiment ukázal niečo mimoriadne dôležité. Žena kráča vedľa muža, ktorý jej drží ruku alebo rameno. Pre okolie vyzerajú ako pár. Ona však pri prechode okolo iného človeka niekoľkokrát nenápadne naznačí, že potrebuje pomoc.
Vo videách z rôznych krajín boli reakcie rôzne. Niektorí chodci si ženin signál všimli a okamžite reagovali. Jeden muž predstieral, že ženu pozná, oslovil ju po mene a vyzdvihol ju z náručia agresora. Iná žena len jemne naznačila mužovi, aby sa vzdialil, a so ženou ostala, kým bola v bezpečí.
No väčšina ľudí signál ignorovala alebo si ho vôbec nevšimla. Niektorí sa len letmo obzreli, iní sa odvrátili, prípadne zrýchlili krok. Bolo vidieť obavy, neistotu, ale aj ľahostajnosť. Tieto reakcie presne kopírujú štatistiky. Podľa údajov OSN zažije 1 z 3 žien počas života fyzické alebo sexuálne násilie. Mnohé sa však ocitajú v situáciách, kde ich okolie nevidí alebo nepochopí ich tichý kričiaci hlas.
Ako rozpoznať tiché volanie o pomoc
Možno si poviete, že by ste si signál určite všimli. Pravda však je, že obete násilia sa často snažia vyhnúť odhaleniu. Ich signály sú preto tiché, jemné a nenápadné. Môžu sa prejavovať rôznymi spôsobmi:
- Krátky očný kontakt, ktorý trvá akoby o sekundu dlhšie.
- Dotyk na ruke či tele pri prechode okolo.
- Gesto ruky.
- Výraz strachu, napätia, stiahnutá mimika.
- Tichá veta, ktorá dáva zmysel len pri pozornom počúvaní („Som v poriadku,“ povedaná potichu a bez úsmevu).
Nie vždy ide o jasné gesto. Ak však máte pocit, že niečo nie je v poriadku, stojí za to zastaviť sa. Intuícia je v týchto situáciách mimoriadne silná.
Prečo je dôležité zapojiť sa?
Niekedy stačí naozaj málo. Pristúpiť a povedať: „Ste v poriadku?“ „Potrebujete pomoc?“ Alebo sa priblížiť k žene a hrať rolu známeho, ak sa zdá, že je pri nej agresor. V mnohých mestách už organizácie učia ľudí, ako bezpečne zasiahnuť. Ide o prístup známy ako 5 D’s - Direct, Distract, Delegate, Delay, Document (priama reakcia, odvedenie pozornosti, delegovanie, neskoršia podpora, zdokumentovanie). V skratke:
- Môžeme prehovoriť priamo.
- Môžeme vytvoriť rozptýlenie.
- Môžeme privolať pomoc.
- Môžeme obeti pomôcť po incidente.
- Môžeme situáciu zdokumentovať (bez zdieľania na internete).
Každý z týchto prístupov môže zachrániť život. No pomoc má rôzne podoby. Nie každý má odvahu zasiahnuť priamo, a to je v poriadku. Preto môže pomoc vyzerať rôzne:
- Zavolanie polície.
- Oslovenie pracovníka bezpečnosti.
- Privolanie ďalších svedkov.
- Vytvorenie rozptýlenia, aby sa obeť mohla vzdialiť
Ako reagovať, keď vidíme niečo podozrivé
Pomôcť neznamená vrhnúť sa do nebezpečnej situácie. Pomôcť znamená všimnúť si, konať rozumne a bezpečne. No hlavne nenechať človeka samého. Každý z nás sa môže ocitnúť v momente, keď sa rozhoduje, či zasiahnuť, alebo odísť. A práve vtedy môžu pomôcť tieto jednoduché kroky, známe ako 5 D’s of Bystander Intervention - prístup, ktorý dnes učia aj bezpečnostné organizácie po celom svete.
1. Zachovajte pokoj
V prvom momente sa nadýchnite. Nezačnite panikáriť ani hneď reagovať impulzívne. Ak budete pôsobiť pokojne, zvýšite šancu, že situáciu vyhodnotíte správne.
Príklad: V MHD si všimnete napätý rozhovor medzi párom. Nezačnite kričať ani obviňovať. Stačí, že zameriate pozornosť, aby ste vedeli, čo sa deje.
2. Urobte očný kontakt
Obeť potrebuje vedieť, že ju niekto vidí. Krátky, vedomý očný kontakt je signál.
Príklad: Na ulici si všimnete ženu, ktorá gestom naznačuje tichú prosbu o pomoc. Stačí, že sa jej pozriete do očí, mierne prikývnete, aby vedela, že ste pochopili, a pomaly pristúpite bližšie.
3. Oslovte (ak je to bezpečné)
Ak máte pocit, že je situácia napätá, ale nie priamo nebezpečná, môžete prehovoriť. Používajte neutrálny alebo zmätočný tón, ktorý zníži napätie.
Príklady z praxe:
- V kaviarni: „Ahoj, čakáš ešte na kolegu?“ - čím vytvoríte dojem, že osobu poznáte.
- V MHD: „Prepáčte, neviete, koľko je hodín?“ - prerušuje interakciu agresora.
- Na ulici: „Dobrý deň, potrebujete pomôcť?“ - jednoduché, ale silné.
4. Delegujte a zapojte iných
Ak sa necítite bezpečne, nemusíte byť jediný, kto zasiahne. Oslovte niekoho, kto má väčšiu autoritu - pracovníka obchodu, vodiča autobusu, ochranku, políciu alebo okoloidúceho.
Príklad: V autobuse vidíte, že muž sa správa k žene hrubo. Namiesto priameho zásahu môžete povedať vodičovi:
„Myslím, že tam vzadu sa niečo deje. Mohli by ste sa pozrieť?“
5. Dokumentujte
Ak je situácia vážna, môžete ju diskrétne zaznamenať na video. Dôležité je, aby ste natáčali len vtedy, ak tým nikoho neohrozíte. Nikdy nezverejňujte záznam online a po incidente video odovzdajte polícii alebo organizácii, ktorá vie konať.
Príklad: Ak vidíte, že dochádza k fyzickému útoku, a nie ste schopní zasiahnuť, natočte časť situácie, aby mohla slúžiť ako dôkaz.
Depositphotos
Buďme viac empatickí!
Žijeme v dobe, keď je jednoduché sústrediť sa len na seba. Telefóny nás zahlcujú informáciami a v spoločnosti, ktorá vyzdvihuje výkon a produktivitu, často zabúdame pozerať sa okolo seba. Empatia sa však dá trénovať. Ako byť viac empatický? Stačí začať malými krokmi - venovať pozornosť okoliu, všímať si ľudí, nie len priestor, nebáť sa nadviazať očný kontakt a hlavne spomaliť. Každý z nás môže byť človekom, na ktorého sa niekto v núdzi obráti. Stačí byť prítomný.
Záleží na tom, pretože tiché volanie o pomoc môže byť poslednou šancou. A pre mnohých ľudí predstavuje náhodný okoloidúci jedinú nádej na únik. Podľa WHO zažila v roku 2023 fyzické alebo sexuálne násilie približne 1 z 3 žien vo veku 15-49 rokov. Mnohé z nich nenašli podporu ani u najbližších.
Nie je prekvapením, že obete často nehľadajú pomoc u známych – hanbia sa, boja sa odsúdenia alebo sú izolované partnerom. A práve tam vstupuje verejnosť. Všímavosť cudzinca môže byť rozdielom medzi slobodou a strachom.
Čo môžeme urobiť hneď teraz?
Naučiť sa signály volania o pomoc, spoznať organizácie, na ktoré sa dá obrátiť, hovoriť o tom s rodinou a priateľmi či nebyť ľahostajní. Tieto kroky sú malé, no vytvárajú priestor, kde sa ľudia cítia bezpečnejšie. Občas to môže byť dokonca jediná sekunda - pohľad, gesto, prejav záujmu. A práve v tej sekunde sa môže niekto rozhodnúť, že už nie je sám.
Keď si nevšímame signály násilia, nepriamo umožňujeme, aby pokračovalo. Naopak, keď otvoríme oči, môžeme zmeniť príbeh človeka, ktorého ani nepoznáme. Všímavosť je prvý krok. Zásah druhý. A empatia ten najdôležitejší.
Preto si stačí všímať svet okolo nás. Možno sa nikdy nedostanete do situácie, kde bude musieť niekto pri vás požiadať o pomoc. Ale ak by sa to stalo, prvým krokom je, aby ste si to všimli. Vo svete, ktorý je často hlučný, prosby o pomoc bývajú tiché.
Gesto ruky, dotyk, dlhší pohľad. Tak málo, a pritom tak veľa. Svet sa stáva bezpečnejším, keď si všímame jeden druhého. Ak otvoríme oči a srdce, môžeme byť presne tým človekom, ktorý v pravý čas podá ruku. Nie sú to veľké gestá, ale malý kúsok odvahy, čo mení svet.
Zdroj úvodnej fotky: Depositphotos
